Geofyzik Jozef Müller je jediným Slovákom v deväťčlennom tíme, ktorý trávi rok na odľahlej výskumnej stanici v Antarktíde. Od novembra minulého roka dohliada na vedecké observatória, ktoré zbierajú cenné dáta, a počas tohto obdobia si zvykol na život s rovnakými ľuďmi v izolovanom prostredí, bez jediného voľného dňa. Domov sa chystá až v januári budúceho roka, pričom podstatnú časť pobytu už má úspešne za sebou. Niečo zo svojich dní pridáva Jozef aj na YouTube, aby priblížil Antarktídu tým, ktorí sa tam nikdy nedostanú.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Jozef dostal k tejto netradičnej práci
- akým tréningom musel prejsť pred odchodom na Antarktídu
- jak to na stanici funguje so stravou, hygienou či denným režimom
- či sa táto práca oplatí z hľadiska peňazí
- aké spoločenské rituály majú v tíme, aby sa niekto úplne neodtrhol od kolektívu
- čo sa mu najviac páči na obrovskej kolónii tučniakov v blízkosti stanice
Ako sa chalan zo Slovenska dostane až na koniec sveta – na Antarktickú stanicu?
Ako mladý Košičan som sa po strednej škole rozhodol odísť na univerzitu do Prahy, kde som sa začal zaujímať o geofyziku. Túžil som získať skúsenosť v zahraničí, a preto som pokračoval doktorátom v Nemecku, kde som získal kontrakt na tri roky. Časom sa ku mne nejako dostal inzerát s ponukou vycestovať na Antarktídu – časovo mi to zapadlo do plánov, a tak som si povedal, prečo to neskúsiť. Nebol to môj detský sen, skôr zvedavosť, ktorá ma poháňala.
Takže dostať sa na Antarktídu je naozaj len o tom, že si človek najprv klikne na inzerát na internete? Ako keby si hľadal brigádu v kaviarni?
Áno, asi to znie prekvapivo, ale na pozíciu, ktorú aktuálne zastávam prebieha každý rok úplne štandardné výberové konanie. Inzerát je zverejnený na stránkach Inštitútu Alfreda Wegenera, v nemeckom Bremerhavene a proces sa podobá klasickej pracovnej ponuke – treba doložiť životopis, motivačný list, diplomy či certifikáty. Keď už človek prejde do užšieho výberu, čaká ho len jeden pohovor. Ten vedú väčšinou ľudia, ktorí už rok na stanici strávili, takže vedia presne, na čo sa pýtať. Zaujímajú ich skúsenosti, pripravenosť, ale aj to, aké máš predstavy o živote v takých podmienkach. Dozvedel som sa aj jednu vtipnú pikošku – vraj sa nájdu uchádzači, ktorí si ani poriadne neprečítajú, o čo ide a spýtajú sa, či by sa nedal robiť home office…čo je na antarktickej stanici asi ťažko predstaviteľné (smiech).
Otázky boli rôzne, no najviac ma zaskočila jedna úplne nečakaná: keby idem v noci cez cestu a svieti červená, prejdem alebo nie? Dodnes neviem, aká bola správna odpoveď, ale asi šlo skôr o moju reakciu než o samotné rozhodnutie. Nakoniec sa komisia poradila a buď človek dostane ponuku, alebo nie. Ja som ju dostal – a tak sa chalan z Košíc ocitol až na konci sveta, na antarktickej stanici.
Čo je vlastne úlohou vášho tímu – a konkrétne teba ako geofyzika?
Môj tím pozostáva z deviatich ľudí a našou hlavnou úlohou je udržiavať stanicu v chode a zabezpečiť, aby sa neustále zaznamenávali dáta. V podstate sme takí „údržbári“ vedeckého výskumu. Samotný chod stanice majú na starosti najmä traja technici – mechanik, elektrikárka a informatik. Starajú sa o to, aby fungovalo kúrenie, elektrina, snežné skútre, internetové spojenie a všetko potrebné pre bežný život v takýchto podmienkach.
Ďalší štyria členovia tímu zastávajú vedecké pozície. Ja som jedným z nich, pôsobím ako geofyzik. Našou úlohou je dohliadať na to, aby vedecké observatóriá a prístroje správne fungovali, zaznamenávali dáta a prechádzali kontrolami. Raz mesačne napríklad vyrážame na celý deň do terénu – robíme merania a manuálne odoberáme vzorky. Časť prístrojov teda funguje nepretržite, plus niekedy vychádzame merať do terénu.
Tím dopĺňa kuchár, ktorý nám pripravuje jedlo trikrát denne a lekárka, ktorá – keď sú všetci zdraví – zastrešuje aj administratívu a robí medicínske štúdie.
Vedel by si laikovi vysvetliť, čo znamenajú dáta, ktoré tam zbierate a načo slúžia?
Zozbierané dáta vytvárajú celistvejší obraz o tom, ako funguje a „pulzuje“ naša planéta. Každá krajina má svoje observatóriá – niektoré lepšie, iné jednoduchšie – a sieť je pomerne hustá. Dá sa teda povedať, že základ už existuje všade. Naša práca preto rozširuje pokrytie dátami, či už ide o seizmické, magnetické alebo iné merania.
Musel si pred odchodom na Antarktídu prejsť aj nejakými testami alebo tréningom?
Môj tréning sa začal 1. júla na severozápade Nemecka. Prvý týždeň sme mali sériu prednášok o tom, ako to na antarktickej stanici vyzerá, ako funguje a čo všetko sa tam robí – jednoducho základný prehľad, aby sme vedeli, do čoho ideme. Potom sme sa rozdelili do menších skupín podľa toho, akú úlohu budeme na stanici zastávať, a tam sme sa učili pracovať s konkrétnymi prístrojmi a spoznávali ich fungovanie.
Absolvovali sme aj spoločný tréning na ľadovci v Alpách. Bývali sme na vysokohorskej chate, jednu noc sme dokonca strávili v stane. Súčasťou bola aj príprava na bezpečnosť – napríklad ako sa istiť pri pohybe v teréne. Asi týždeň sme mali protipožiarny tréning vo vojenských kasárňach, kde nám v špeciálnych halách zakladali požiare a my sme ich museli hasiť. Precvičovali sme rôzne scenáre, aby sme vedeli správne reagovať v krízových situáciách.
Okrem toho sa zúčastňujeme aj lekárskej štúdie. Pred odjazdom nám robili testy, počas pobytu na stanici nás testujú každý mesiac a séria vyšetrení nás čaká aj po návrate domov. Odoberajú nám krv, sliny a sledujú, ako sa mení ľudský organizmus, keď je dlhší čas v izolácii.
Aké vlastnosti podľa teba hľadali u kandidátov – museli byť aj psychicky pripravení na izoláciu?
Psychotesty nám nerobili, našu mentálnu stránku si pravdepodobne overili už počas pohovoru. Všimol som si však, že všetkých nás na stanici spája zahraničná skúsenosť alebo pôsobenie v rôznych kolektívoch. Predsa len, sme deviati ľudia, ktorí spolu musia prežiť celú sezónu, takže schopnosť prispôsobiť sa novému prostrediu je kľúčová.
Dôležitá je aj znalosť nemčiny, keďže je na stanici oficiálnym jazykom. Nemusí byť dokonalá, ale človek by sa mal vedieť dohovoriť. Je totiž rozdiel rozprávať sa po nemecky pohodlne na gauči a reagovať rýchlo v náročnej situácii vonku – v zime, strese či pod tlakom.
Ako vyzerá tvoj bežný deň na stanici? Máš presný režim alebo sa veci často menia?
Ja osobne nemám pevný režim, závisí to od pozície k pozícii. Často mám určené, čo musím počas dňa spraviť, no je jedno, či to urobím doobeda alebo poobede. Takže určitú rutinu mám, ale zároveň sa vždy objaví niečo nové, čo treba riešiť alebo opraviť. Plány nám navyše môže narušiť aj počasie, takže aj to do istej miery vstupuje do organizácie dňa.
Napríklad jeden člen nášho tímu, meteorológ, má od deviatej ráno až do polnoci stanovené, že každé tri hodiny musí podať hlásenie o počasí. Počas letnej sezóny podáva prvé hlásenie dokonca už o šiestej ráno, a to kvôli lepšej bezpečnosti letovej prevádzky. Jeho deň je teda oveľa pevnejšie zorganizovaný ako môj.
Deň, keď by som nerobil vôbec nič, však určite nemám – niečo odpracujem každý deň, čo vie byť po pár mesiacoch únavné. Na druhej strane, keď sa vrátime, máme k dispozícii zopár mesiacov voľna. V tom čase sme síce stále vedení ako zamestnaní, ale nemáme žiadne povinnosti, čo je vlastne taká kompenzácia za celý rok bez voľna.
Čo sa týka platu, máš klasicky mesačnú výplatu? A oplatí sa táto práca berúc do úvahy všetky obmedzenia z hľadiska peňazí?
Som zamestnaný v štátnej správe, v spomínanom Inštitúte Alfreda Wegenera v Bremerhavene, čo je vedecký ústav – štátom sponzorovaná inštitúcia. Mám mesačný plat podľa platových tabuliek štátneho zamestnanca vo výskume v Nemecku, ktoré sa dajú jednoducho dohľadať online. Za čas, ktorý tu trávime, dostávame príplatok ako kompenzáciu za izoláciu a sťažené podmienky. Je to teda o niečo viac, no určite sa to neoplatí robiť len pre peniaze. Plat je na nemecké pomery nadpriemerný, no treba si uvedomiť, že je podmienený tým, že tu človek strávi dlhý čas v izolácii bez voľna.
Výhodou je, že nemám takmer žiadne mesačné výdavky. Osobne si platím len Spotify, poplatok za vedenie účtu v banke, mobilného operátora a podobné drobnosti. Strava aj predmety dennej potreby sú tu zabezpečené, takže na to nemíňam nič.
Ako to tam je s jedlom – máte dopredu nachystané zásoby na celý čas alebo vám ich postupne dovážajú? Čo je najčastejšia večera na Neumayer III?
Zásoby prichádzajú v zásade raz ročne, keď ich v januári privezie loď. Dovezie množstvo kontajnerov, ktoré sa musia z lode naložiť a vyložiť – je to veľká akcia na niekoľko dní, na ktorej sa musí zúčastniť každý. Žiadny prístav tu nemáme, loď jednoducho prirazí k ľadovcu a kontajnery sa vykladajú pomocou žeriavu.
Čo sa týka menších zásob, počas sezóny sem lietajú lietadlá, ktoré prinášajú potraviny v malých množstvách, väčšinou čerstvé ovocie a zeleninu. Hlavná časť zásob – základné potraviny, konzervy či sladkosti s dlhšou trvanlivosťou – prichádza naraz, práve v tej jednej várke raz ročne.
Najčastejšie by som povedal, že tu mávame pizzu – raz za týždeň. Vo všeobecnosti však máme dostatok zásob, takže nie sme nijako obmedzovaní v tom, čo musíme jesť. Čerstvá zelenina sa nám už ale skoro minula, takže na ňu si musíme počkať. Všetko tu máme tak trochu na „nemecký spôsob“ a už mi veľmi chýbajú naše slovenské bryndzové halušky či český plzenský guláš. Aspoň pivo Plzeň sme tu však mali – takže aspoň niečo z domova!
Sú tam nejaké pravidlá, ktoré sa týkajú bežného života – napríklad obmedzenia pohybu vonku, alebo pravidlá pre jedlo a spánok?
Čo sa týka pravidiel obmedzenia pohybu, do okolia stanice, približne v okruhu 1,5 kilometra, môžeme ísť kedykoľvek. Samozrejme, ak je silná búrka, snažíme sa to minimalizovať. Ak sa ide ďalej než 1,5 kilometra, je potrebné to nahlásiť do systému – uvedie sa, ktorí ľudia idú a kam. Zároveň však vždy musí byť splnená podmienka, že na stanici sa v rovnakom čase nachádzajú aspoň traja-štyria členovia stáleho tímu, aby boli k dispozícii v prípade požiaru alebo nejakej mimoriadnej situácie. Kvôli tomu sa na vychádzkach musíme vždy dohodnúť.
Obed sme si stanovili na 12:15, večeru napríklad na 18:15, a raňajky má každý vtedy, keď príde – polovica ľudí na ne ani poriadne nechodí a radšej si dlhšie pospí. Jedlo aj spánok si teda nastavujeme podľa seba.
A ako je to so sprchovaním a hygienou – máte nejaké obmedzenia kvôli zime a izolácii?
Sprchovať sa môžeme kedykoľvek a koľkokrát chceme, nemáme v tom žiadne zvláštne obmedzenia. Jediné špecifikum je, že fungujeme podobne ako v hosteli – so spoločnými sprchami a toaletami. O zásobovanie vodou sa starajú technici. Na okraji stanice máme rezervoár, do ktorého sa pluhom nahrnie sneh. Ten sa roztopí, prejde čistením a nakoniec máme pitnú vodu. Z kohútika teda tečie klasicky teplá aj studená voda, v podstate ako v paneláku.
Okrem toho máme radiátory aj ventiláciu, takže vo vnútri človek ani nepociťuje, že je na antarktickej stanici – skôr to pripomína bežné ubytovanie. Každý má vlastnú izbu, ktorá je vytvorená zo štandardného lodného kontajnera upraveného tak, aby pôsobil obývateľne, ako normálny byt. Celé obytné priestory stanice sú vlastne zložené z kontajnerov, aby sa dala jednoducho rozobrať a znovu postaviť. Tieto kontajnery sú, stručne povedané, obohnané vonkajším plášťom, ktorý pomáha izolovať teplo a zároveň poskytuje dodatočný priestor na uskladnenie materiálu.
Krátko po mojom príchode aj krátko pred odchodom nastáva obdobie, keď sú na stanici súčasne obe skupiny ľudí – nová aj pôvodná. Vtedy si odovzdávame skúsenosti a zdieľame izby.
Si už jedenásť mesiacov úplne odrezaný od sveta. Čo to robí s hlavou? Ako zvládaš odlúčenie od rodiny a kamarátov?
V istom zmysle je to náročné aj preto, že človek vidí dookola stále tých istých ľudí. Aj keď proti nim nemusí mať nič, môže to byť dosť únavné. Rovnako je každý deň v tom istom prostredí – je, pracuje a sprchuje sa v podstate v okruhu dvadsiatich metrov. Polárna noc, ktorá trvala približne dva mesiace, priniesla väčšinu dňa tmu, čo tiež istotne nepridávalo na psychickej pohode.
Samozrejme, rád by som niekam zašiel so svojimi blízkymi, ale ešte predtým, ako som sa sem hlásil, som rátal s odlúčením. Veľmi pomáha vedomie, že mám presne stanovený termín odchodu. Nie je to teda na dobu neurčitú, ale podľa pevného harmonogramu, a to celú situáciu robí znesiteľnejšou.
Nevznikajú občas ponorky alebo menšie konflikty v uzavretej komunite deviatich ľudí? Ako ich riešite?
Nepovedal by som, že tu vznikajú vyslovene konflikty, ale ponorková nálada určite áno. Na začiatku sa ľudia vo všeobecnosti viac bavili a mali aj viac spoločných aktivít. Postupom času však ostatných lepšie spoznáš a prirodzene si s niektorými rozumieš viac a s inými menej.
Máme tu ľudí, ktorí si jednoducho žijú svoj život, o ostatných sa veľmi nezaujímajú a len čakajú, kým pre nich príde lietadlo. Naopak, sú tu aj takí, ktorí sú až priveľmi spoločenskí, starajú sa o iných a žijú príliš spoločným životom. Je teda prirodzené, že sa na stanici občas objavia nezhody, no žiadny vyhrotený konflikt zatiaľ nenastal.
Ja si myslím, že nemá zmysel si pobyt zbytočne znepríjemňovať. Keď odtiaľto odídeme, v konečnom dôsledku na tom nebude vôbec záležať – ostane z toho len dobrá alebo horšia spomienka.
A ako si udržiavate dobré vzťahy medzi sebou – máte nejaké spoločné rituály, spoločenské hry či oslavy narodenín?
Čo sa týka takých našich rituálov, každý týždeň máme v nedeľu po večeri meeting. Povieme si, čo sme za týždeň robili, spomenieme svoj highlight aj lowlight – jednoducho preto, aby sme mali prehľad o tom, čomu sa ostatní členovia tímu na stanici venovali.
Na narodeniny máme vždy menšiu oslavu s tortou. Účasť síce nie je povinná, ale väčšinou príde každý. Počas polárnej noci, keď bola nálada sklesnutejšia a narodenín bolo pomerne veľa, sa však občas stalo, že niekto nemal chuť sedieť pri stole a oslavovať.
Ďalším zaužívaným zvykom je dohoda, že každý z nás by mal byť aspoň raz denne pri stole spolu s ostatnými – či už na obede alebo na večeri. Je to preto, aby sa nestalo, že by sa niekto úplne izoloval od zvyšku tímu. Hry a spoločné aktivity sú čisto podľa nálady. Máme tu bar, biliard, stolný futbal, stolný tenis, veľký televízor v obývačke, bežiaci pás, stacionárny bicykel aj činky či saunu. Možností, ako tráviť voľný čas, je teda relatívne veľa – všetko však závisí od toho, či je na to chuť a vôľa.
Ako sa dá prežiť taká zima, ako je extrém mínus päťdesiat stupňov celzia, čo vládne na Antarktíde? Koľko vrstiev oblečenia vlastne človek nosí?
Keď sa rozhodnem ísť von a ide o celodennú prácu ďalej od stanice, mám na sebe naozaj množstvo vrstiev oblečenia. Základ tvorí termooblečenie, na to si obliekam softshellové nohavice a bundu, navrch polárny overal. V prípade veľkej zimy si môžeme pridať ešte perové nohavice a bundu. Vtedy je človek doslova nabalený, no niekedy je to naozaj nevyhnutné – napríklad keď je teplota okolo –50 °C a k tomu sa pridá silný vietor, obzvlášť ak sedíš na skútri. V takých podmienkach sa zíde každá jedna vrstva.
Najcitlivejšie sú určite tvár, ruky a nohy, takže tam si treba dávať najväčší pozor. Na ruky a nohy používame vrecúška s granulami, ktoré po otvorení reagujú so vzduchom a začnú hriať. Vydržia päť až osem hodín, čo veľmi pomáha. Na tvár nosím kuklu alebo šatku, no aj napriek tomu sa mi už viackrát stalo, že mi omrzol nos – úplne sa tomu zabrániť nedá. Niekedy človek radšej trochu riskuje omrzliny, len aby sa v zime nemusel príliš dlho s niečím piplať.
Treba však povedať, že –50 °C je extrém. Posledné dni sme mali napríklad –13 °C, kedy som mal len termooblečenie a rozopnutý overal – a po pár metroch chôdze som sa normálne spotil.
Zažil si tam už nejaký moment, kedy ti príroda doslova vyrazila dych?
Čo je tu naozaj dychberúce, sú ľadovcové hory. Neďaleko máme zátoku, do ktorej počas leta ľadovce priplávajú či odplávajú a každú zimu zamrzne. Keď človek príde k zátoke, zrazu má nad sebou tridsaťmetrové ľadovcové hory a vertikálnu stenu z ľadu, pod ktorou sa pohybujú tučniaky alebo tulene. Je to nádherná scenéria.
Naopak, keď sa ocitneme na šelfovom ľade a priblížime sa k okraju, pod nami sa otvára niekedy až tridsaťmetrová priepasť – buď priamo do oceánu, alebo na zamrznutú hladinu. Takéto niečo človek inde na svete naozaj neuvidí.
Udivujú ma aj extrémy počasia. Niekedy, keď je až príliš pekne, dá sa tu dostať úpal. Je zvláštne, že raz človek mrzne a inokedy sa spáli od slnka – ja som úpal dostala dokonca dvakrát, keď som celý deň pracoval na slnku. Ďalším extrémom je hmla. Tá je tu taká hustá, že človek nevidí nielen okolo seba, ale ani pod seba, takže úplne chýbajú kontrasty. Často sa potkneš a ani nevieš o čo. Nie je to práve príjemné, no je to zážitok, aký sa len tak niekde inde nedá zažiť.
S akými zvieratami si sa už stretol priamo na Antarktíde? A máš s nimi nejaký obľúbený moment, ktorý ti utkvel v pamäti?
Máme tu jednu kolóniu tučniakov, ktorú tvorí približne 26 000 jedincov. Pokope ich však nikdy nevidno, pretože nejaké sú neustále na love za potravou. Hneď prvý týždeň po príchode sme sa k nej išli pozrieť. Najprv sme z diaľky videli rovný ľad a na obzore dlhý čierny pás. Keď sme prišli bližšie, ukázalo sa, že ide o obrovské spoločenstvo tučniakov.
Ich spôsob života je veľmi zaujímavý – každý má svoju úlohu, starajú sa o mláďatá a počas búrky sa zhluknú do kopy, pričom sa striedajú, aby im nebola zima. Väčšinu tu tvoria tučniaky cisárske, no objaví sa aj niekoľko jedincov druhu tučniak okatý.
Okrem nich tu máme aj tulene, ktoré sa vyskytujú buď v menších skupinkách, alebo samostatne. Vždy si nájdu vhodné miesto, kde môžu vyskočiť z vody na ľad a vyhrievať sa na slnku. Nemajú tu veľa nepriateľov a zároveň majú dostatok potravy. Vo vode je totiž životu prekvapivo veľa, takže to, že tu panuje veľká zima, nijako neovplyvňuje rozmanitosť zvierat.
Čo ti toto obdobie v izolácii dalo do života? Chcel by si si to ešte niekedy zopakovať alebo raz stačilo?
Asi by som do toho išiel znovu. Človek už približne vie, čo očakávať a predvídať, čo môže byť tým pádom pohodlnejšie. Koniec koncov, pobyty na týchto staniciach sú normálne platená práca. Nedá sa to však robiť každý rok – myslím si, že by sa z toho človek časom zbláznil –, ale párkrát prečo nie. Teoreticky by som to teda ešte pokojne absolvoval, no určite s časovým odstupom. Teraz sa budem tešiť, keď sa vrátim domov a doprajem si nejakú dovolenku.
Tunajšie prírodné podmienky a medziľudské vzťahy, ktoré sú predsa len náročnejšie než doma, spôsobili, že som zostarol tak o päť rokov (smiech). Stačí si porovnať fotky zo začiatku a teraz – je jasne vidieť, ako sme sa zmenili. Človek sa určite stane samostatnejším, keďže má okolo seba menej ľudí, na ktorých sa môže obrátiť.
Pre moju budúcu prácu mi to síce nič zásadné nedalo – teraz tu plníme najmä rutinné úlohy –, no nie je na škodu vedieť, ako fungujú procesy už od samotného získavania dát. Čerešničkou je aj to, že som tu jediný Slovák a pracujem primárne s Nemcami. Počas takej dlhej izolácie som sa viac senzibilizoval na detaily v správaní a myslím si, že som lepšie spoznal nemeckú mentalitu – jej dobré aj horšie stránky, čo by sa mi inde ako na izolovanej stanici v Antarktíde tak skoro nepodarilo.