Na psychiatriu prišla dobrovoľne ešte v 70-tich rokoch a odvtedy tam žije, tvorí a pracuje. Niektoré z jej najnovších výtvorov sa objavujú spolu s ranými kresbami na novej výstave v múzeu M+ v Hong Kongu. Na výstave „Yayoi Kusama: 1945 až doteraz“ (ako sa dá dočítať na jej blogu), spája viac ako 200 diel tejto výnimočnej umelkyne a pokrýva sedem desaťročí jej tvorby. Výstava tak patrí k jednej z najväčších retrospektív jej umenia v Ázii aj mimo jej domovskej krajiny.
Vystavená je aj verzia jej umeleckého diela z roku 2022, vytvorená pre galériu M+ a premenovaná na „Death of Nerves“. Sprievodná báseň k dielu hovorí, že po pokuse o samovraždu zostali jej nervy „mŕtve a roztrhané“. Po nejakom čase však začala „univerzálna láska“ „prechádzať celým mojím telom,“ napísala; oživené nervy „prepukli do nádherne žiarivých farieb... tiahnucich sa do nekonečna večnosti“.
Úspech Yayoi Kusamy spočíva v jej charakteristickom autorskom podpise, ten je známy najmä svojimi typickými tekvicovými sochami a bodkovanými maľbami, ktorých cena sa môže v aukcii vyšplhať k miliónom dolárov za dielo. V poslednom desaťročí záujem o ňu prudko vzrástol. Najfotogenickejšie časti jej tvorby – vrátane jej pohlcujúcich inštalácií „Infinity Mirror Room“, na ktoré sa lístky vypredávajú v múzeách po celom svete – dosiahli v ére sociálnych médií až kultovú príťažlivosť. Umelkyňa prinášala témy duševného zdravia (ktoré sú posledné desaťročie v spoločnosti veľmi skloňované) vo svojich dielach už pred 70 rokmi.
Warhol ju kopíroval
Začiatky v jej tvorbe sprevádzali diela, ktoré maľovala pomocou bodiek, sietí a motívov a to ešte vo veku, keď sa väčšina z nás učila v škole zlomky na matematike. Už vtedy bolo na jej akvarelových maľbách vidieť jedinečnosť a obrovskú fantáziu. Zaujímala sa vtedy aj o olejomaľbu a pastel.
V roku 1957 odišla do USA, aby svetu ukázala veľké maľby, sochy a environmentálne inštalácie, ktoré tvorila tvorila za pomoci zrkadiel a elektrických svetiel, píše na svojom blogu. V 60. rokoch sa zas konalo množstvo podujatí, ako festivaly maľby na telo, módne prehliadky a protivojnové demonštrácie, ktorých sa taktiež zúčastnila.
Yayoi spolupracovala aj s filmármi. Zúčastnila sa na produkcii niekoľkých filmov, v ktorých si aj zahrala (napr. Orgie kvetov, 1968). V 1968 sa film „Kusamaine sebazmazanie“, ktorý umelkyňa sama produkovala aj hrala, získal cenu na štvrtej medzinárodnej súťaži experimentálnych filmov v Belgicku, na filmovom festivale v Marylande a taktiež druhú cenu na filmovom festivale v Ann Arbor.
Toto jej dielo jej zaistilo prestíž na newyorskej umeleckej scéne. Dominovali síce na nej najmä muži a musela čeliť diskriminácii a to dvojakej - ako žena a aj ako Japonka. Yoyoi verila, že jej umeleckí kolegovia a rovesníci ako Andy Warhol skopírovali jej nápady bez uznania a zmienky o nej.
Návrat do vlasti
Do Japonska sa vrátila roku 1973. Pokračovala vo výrobe a prezentácii svojich umeleckých diel a vydala tiež množstvo románov a antológií. V roku 1983 získal román „The Hustlers Grotto of Christopher Street“ literárnu cenu pre nových spisovateľov od mesačníka Yasei Jidai.
Dôvod jej návratu bolo však zhoršujúce sa psychické zdravie. Toto jej obdobie je príznačné nájmä častokrát šokujúcimi románmi a poéziou. V 1977 sa sama dobrovoľne prihlásila na psychiatrickej klinike a nechala sa hospitalizovať.
V nemocnici sa nakoniec aj usadila. Od tohto obdobia tam žije. Je známa svojím výrokom: „Keby nebolo umenia, už dávno by som sa zabil.“ Jej ateliér sa nachádza v blízkosti nemocnice neďaleko Tokya.
Význam Yayoinej tvorby
Kurátorka Mika Yoshitake uviedla, že tie diela Kusamy, ktoré sú vystavené, sú určené na ponorenie sa do celej osoby autorky. Jej nekonečné a opakujúce sa diela boli pôvodne spôsobom, ako Yayoi odstraňovala svoje dotieravé myšlienky. Reportérka portálu Hyperallergic opísala jeden z autorkiných zrkadlových exponátov ako schopnosť „dopraviť vás do tichého kozmu, do osamelého labyrintu, pulzujúceho svetla alebo do toho, čo by sme mohli označiť ako vnútornosti leviatana s osýpkami“.
Takéto pocity Yayoi vytvára rada a zámerne. Jej skúsenosti z psychiatrie sú pre jej prácu jedinečné a že z nich nesmierne čerpá, sama autorka vždy chcela, aby ostatní sympatizovali s jej problémovým životom. Kusama chcela kontrolovať, ako ostatní vnímajú čas a priestor, keď pristupujú k jej dielam. Zdá sa, že bez jej traumy by Kusama nevytvorila tieto diela. Umenie sa stalo pre Yayoi terapiou a nachádzaním balansu.
