Za celým projektom stojí nenápadná značka PPP, teda Prešporácke pondelky poézie, a osoba, ktorá ju založila: Celestína Minichová. Projekt funguje už tretí rok a na počiatku jeho zrodu to bolo náhodne stretávanie sa a sranda. Celestína spomenula aj naivnosť (bez tej to niekedy nejde, svoje by o tom vedelo povedať aj Radošinské naivné divadlo). Najprv sa stretávali v podniku Rómerov dom a odtiaľ sa dostali aj na ulice a námestia, kde zdieľali svoju tvorbu medzi sebou aj mestom. Zúčastniť a ukázať sa môže každý, stačí len napísať na instagramový účet @pkrattri.
Celestína aktuálne študuje na Vysokej škole výtvarných umení na katedre intermédií. Tam sa učí uchopiť vlastné autorstvo a rozvíja svoju umeleckú tvorbu. Čo sa zamestnania týka, pracuje v bratislavskej Kunsthalle ako mediátorka – teda návštevníkom a návštevníčkam sprostredkúva odkaz a kontext, ktorý nesú vystavované diela. Tiež pracuje na vlastnom projekte s názvom Médiálié, ktorý bude verejnosti sprístupnený na výstave Zimný prieskum v budove VŠVU na Drotárskej.
Čo dá človeku takáto skúsenosť, keď vyjde na námestie pred ľudí a začne čítať?
Pocit ľahkosti, zrazu sa nemusíme brať až tak vážne. Je super len tak vyjsť na námestie a rozprávať o niečom, čo považujeme za zaujímave, zábavné a zdielať to s ľudmi. Samozrejme, okrem toho pocitu ľahkosti prichádza aj stres, ale aj nedôvera v seba samého, hanblivosť. Je to ale hlavne prekonávanie hraníc, ktoré sme si my samy v sebe určili. Keď však prekročíme hranice a ideme ďalej za ne, získavame toho oveľa viac. Čo sa nášho prejavu týka, cítime viacej sebadôvery, už sa tak nehanbíme a tým pádom máme väčšiu slobodu pokračovať v tom, čo nám robí radosť.
V Londýne majú s takýmto druhom verejného vystupovania históriu, v Hyde parku sa podobné aktivity dejú bežne. Nebolo spočiatku ťažké sa len tak v Bratislave postaviť doprostred námestia a začať rozprávať alebo čítať?
Áno, jednoznačne to bolo náročné, ale čím viac nás bolo (tých „šiši“ indivíduí, ktoré sa na to dali), tým to bolo jednoduchšie, uvoľnenejšie a zábavnejšie. Pamätám si, že úplne prvýkrát som to skúšala sama a to nebolo príjemne príjemné, no určite to človeku dodá odvahy. Mať so sebou cedulku a partiu ľudí je však vždy, aspoň za mňa, spôsob zábezpeky „safe space“ a pocitu väčšej ľahkosti pri samotnom čítaní.
PPP vyzerajú navonok ako voľné zoskupenie ľudí, čo len spolu radi trávia čas, ale predpokladám, že je to aj drina. Aké nároky vedenie takéhoto zoskupenia na teba ako organizátorku kladie?
Nenazvala by som to asi drinou, ale pravdou je, že to občas nie je úplne jednoduché. Hlavne pri komunikácii s poetmi/kami to občas zlyháva na tom, že tým, že ich neviem finančne ohodnotiť, nemáme nejaké zmluvy o diele a celá akcia stojí a padá na chuti a dobrej vôli vzájomne sa podržať a byť spolu, potom vznikajú stresové situácie – rušenia účinkovania na poslednú chvíľu a podobne. Nikdy to však nikomu nechcem zazlievať. Prípravu plagátikov a postov na sociálne siete, tvorbu facebook eventov, či komunikáciu s dramaturgmi a produkčnými priestorov/akcií nevnímam nejak vyložene náročne. Hovorím, je to hlavne zábava, nič vážne, jedine keď vznikne stres z nečakaných rušení účasti, tak ma to vyčerpáva. Inak ma celá organizácia a komunikácia s talentovanými a šikovnými ľuďmi práve nabíja energiou a nesmierne teší.
Zakladala si aj občianske združenie …
Áno, je tak. Spolu s ďalšími troma kamošmi sme založili Ryngyšpíľ, o. z. Pod záštitou tejto iniciatívy vznikol (ne)galerijný priestor Špiráľa, kde sa udialo niekoľko výstavy, čítaní poézie, performáncií, diskusií či koncertov. Teraz práca v tomto smere, žiaľ, trochu stagnuje, máme toho všetci nejak veľa, ale verím, že sa čoskoro znova rozhýbeme. Aktuálne máme predbežnú dohodu o vytvorení výstavy s jedným študentom maľby z VŠVU. Vlastne, vo všeobecnosti v rámci našich aktivít spolupracujeme prioritne s rovesníkmi – študentami a študentkami umenia. Dvere k spolupráci sú však otvorené každému.
Nazvali ste sa Prešporácke pondelky poézie. Prečo zrovna pondelky?
Ide o čisto pragmatické rozhodnutie, nič konceptuálne ani poeticko-mystické za tým netreba hľadať. V pondelok býva väčšina bratislavských podnikov poloprázdna, a tak je dohoda výhodná pre obe strany - my nemusíme platiť prenájom za priestor a majitelia sú radi, že majú aspoň nejaký obrat z pív a vín, ktoré počas trvania eventu skonzumujeme. Všetci sú spokojní a tak to má byť.
Mali ste počas svojho fungovania aj problémy, čo sa okolia týka - nesnažil sa vás niekto zastaviť alebo vysmiať?
To našťastie nie! Ľudia, ktorí s nami prišli do interakcie boli vždy veľmi príjemní, z čoho som mala vždy velikánsku radosť.
Vystupovanie v podnikoch je fajn, človek si vie kúpiť pivo a vy aspoň nie ste odkázaní na počasie. Máte však na výber? Poskytuje mesto priestory mladým ľuďom, ktorí chcú tvoriť alebo sa stretávať a prezentovať?
Jasné, máme na výber, myslím si, že by sa dalo vybaviť si nejaký priestor, je viacero možností kde, napríklad Divadlo K v centre mesta, ale teda samozrejme za nejaký prenájom, pretože aj oni si spomínané priestory prenajímajú od mesta. Čiže k druhej otázke, mesto poskytne, ale je tak, že jedine za určitú finančnú čiastku – väčšiu či menšiu, čo v našej situácii nie je úplne ideálne.
Skúšala si osloviť samosprávu a kompetentných s nejakou požiadavkou týkajúcou sa organizácie PPP?
Skúšala som to, ale asi nie príliš úspešne. Nezareagovali mi vôbec na maily ani na telefonáty. Nebola by som však úplne skeptická, určite moju skúsenosť nechcem generalizovať. Možno som zvolila len zlú stratégiu a iná by fungovala lepšie, pri týchto veciach ide väčšinou o viacero faktorov, ktoré hrajú podstatnú rolu. Po svojom neúspechu o komunikáciu som však opakovane do interakcie už nevstupovala. Zanechalo mi to trpkosť na jazyku, možno keď vymizne, tak to skúsim znova, uvidíme.
Ako by vyzerali ideálne priestory, v ktorých by PPP podľa tvojich predstáv mohlo fungovať?
Ideálne priestory sú také, ktoré si určíme, že sú, rôznia sa a to je to krásne...je ich nespočetne veľa – kaviareň, ulica, bar, knižnica, les, festival, výstava, park… čokoľvek. A v tom vidím aj silu PPP. Ako rada modifikujem túto skratku, tak rovnako rada mením PPP kontexty v rámci priestoru... Čo by sa však isto hodilo, je, myslím si, PPP co-working space, niečo naše vlastné, zdieľané, kde by sme sa mohli kedykoľvek stretať a tvoriť spolu. Intenzívne nad tým teraz premýšľam. Verím, že to raz bude realitou.
Vedela by si nám priblížiť nejaký pre teba zaujímavý moment, ktorý sa počas histórie PPP stal?
Zaujímavým momentom bolo, pre mňa, samizdatové vydanie zbierky našich básní, kresieb a fotografií „Frekvencie“. To bola veľká vec – skvelá skúsenosť – nové zistenia ohľadom toho, čo ako robiť a čo ako zas radšej nie, objavovanie našich limitov a motivácií.
Popri vašom boku sa začínajú objavovať aj hudobníci. Bolo to spontánne alebo ich cielene vyhľadávate?
Mám a rada využívam princíp pozorovania. Tak si len som a pozorujem, čo sa okolo mňa deje, čo sa pritrafí a ponúkne, čo ignorovať a čo si pripustiť bližšie k telu. Tak sa to deje aj v rámci PPP. V bode A je „dačo“, v bode B príde situácia alebo otázka, či sa náhodou toto a toto nedá a v bode C prichádza, zväčša moja pozitívna odpoveď – ÁNO. Tak sa to stalo aj s hudbou. Čítanie v uliciach a náhodné „jam sessions“ (hudobné improvizácie, pozn. red.) s gitarami, spevom, fujarou, píšťalkami, harmonikou, jednoducho nástrojmi od výmyslu sveta … A potom – neskôr - následný vývoj do pravidelných hudobných interakcií v rámci PPP čítaní. To je to vzájomné učenie sa, ktoré toľko ľúbim.
Aké sú plány do budúcna? Zachovanie terajšieho stavu a silnejšia „PPP kampaň“ na sociálnych sieťach alebo sa môžeme tešiť na nový koncept?
Plány, no jó, tie sú abstraktné, ale dovolím si povedať, že postupne, pomaly nadobúdajú kontúry … Pôjdeme viac po fyzickej stránke veci než po digitálnej, časy sú neisté, no snáď to dovolia… Tiež túžim po tom viac sa priblížiť ľuďom: robiť „happeningové“ akcie v mestách a mestečkách, vymaniť sa z kaviarenského prostredia a festivalových stage-ov. Zároveň zachovať voľnosť a možnosť prezentovať sa pre každého, no i prizvať viac skúsených a etablovaných autorov-ky, organizovať diskusie, viac sa angažovať, viac sa učiť SPOLU, stávať sa SPOLU inak uvedomelými v možných vzťahovostiach k podobám textov a ich prerodov do iných médií – podôb.
Bola si aj rezidentkou Divadla Pôtoň, ktoré poskytuje umelkyniam a umelcom kreatívne pobyty. Čo ťa to naučilo, čo si tam rozvíjala?
S Divadlom Pôtoň som mala možnosť spolupracovať v rámci literárnych rezidencií, ktoré organizovali niekedy v roku 2021. Rozvíjala som tam prácu na svojej literárnej tvorby s rôznymi presahmi do iných médií – performancie, hudby a videa. Bola to pre mňa ozaj krásna skúsenosť. Stretla som tam šikovných ľudí, performerov-ky, divadelníkov-čky, hudobníkov a kameramanov, s ktorými spolupracujeme dodnes. A čo ma to naučilo? Bola to vlastne moja prvá rezidencia, ktorú som kedy zažila. Zistila som, čo znamená samostatne a sústredene pracovať, robiť na vlastnú päsť a zodpovednosť, aké sú úskalia toľko idealizovanej umeleckej práce. Dalo mi to veľa.
Čo predchádzalo vzniku PPP? Ako si sa k tomu dostala, odkiaľ vychádzala táto potreba a možno aj – čo by si odporučila tým, čo by tiež radi niečo vlastné rozbehli?
Vzniku PPP nepredchádzalo nič zvláštne, len moja radosť z poézie a záľuba v písaní a stretávaní sa. Neskôr vznikla idea, že by mohlo byť veľmi fajn skúsiť „niečo“ vytvoriť len tak, pre zábavu... a v tomto „moode“ to stále pretrváva – robíme niečo spolu a pre naše spoločné tešenie sa. Hm, a čo sa odporúčania týka, tak asi len toľko, že ak intenzívne cítiš, že niečo chceš vyskúšať, tak choď do toho. O nič nejde… Zlyháš? Nevadí. Nabudúce máš šancu, že zlyháš lepšie, ba čo viac, možno uspeješ… Moja drahá známa – krásna osoba, performance umelkyňa z Belehradu - mi raz povedala: „Celestína, možno považuješ túto skúsenosť za zlyhanie, to nevadí, s*r na to… Zlyhaj, zlyhaj znova a zlyhaj lepšie.“ A je to pravda, na to tu sme, aby sme skúšali, experimentovali, hrali sa.
Tvoje obľúbené autorky alebo autori?
Donna J. Haraway, Michel Houellebecq, Michal Tallo, Boris Ondreička, Michal Baláž, Katarína Poliačiková.
