Za hitmi, na ktorých mnohí vyrastali, dnes stojí žena, ktorá sa na svoj život pozerá úplne inak než kedysi. Zuzana Smatanová už nepíše len hravé texty, ale oveľa viac ide do hĺbky – v hudbe aj v sebe samej. Otvorene hovorí o tom, ako ju zmenili ťažké roky, prečo dnes pristupuje k tvorbe inak a čo všetko ju naučilo obdobie, keď sa musela znovu postaviť na nohy.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo by v súčasnosti už nenapísala skladby ako Dnes sa mi nechce nič alebo Nekráčaj predo mnou
- či aktuálna situácia v slovenskej kultúre ovplyvnila jej tvorbu
- ako dlho jej trvalo ilustrovanie detskej knižky
- či si myslí, že si dnes ľudia ešte vážia poctivú ručnú prácu
- ako sa jej zmenil pohľad na život po tom, čo podľa jej slov pocítila pach smrti
- či nemá strach, že by sa jej tieto stavy mohli vrátiť
Často hovoríš, že svoje staršie hity ako Dnes sa mi nechce nič alebo Nekráčaj predo mnou by si dnes už nenapísala. Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím „dievčenským písaním“ a tým „ženským“?
To je pravda, pretože dnes by už boli pre mňa príliš jednoduché. V čase, keď som ich napísala, som bola ešte dievča, mala som asi 24 rokov, žila som inak ako dnes a hlavou mi išli úplne iné veci. Bavilo ma písať hravo a jednoducho.
Dnes mám 41 a svoje prežívanie opisujem hĺbavejšie, do piesní dávam viac zažitej emócie a potrebujem sa vypísať čo najautentickejšie. Je to prirodzený vývoj, no nikdy nechcem popierať svoju minulosť. Tie pesničky mali veľký úspech a aj vďaka nim som tam, kde som dnes. Ľudia si ich na koncertoch stále radi zaspievajú.
Existuje téma, ktorú si si kedysi nedovolila spracovať – a dnes už áno?
Menej som v minulosti zvykla písať o láske, mala som pocit, že už všetko bolo povedané, no dnes prichádzam na to, že jej viem dať môj pohľad, moju emóciu, a preto sa tejto téme dnes už nebránim.
Keď sa dnes pozrieš na tie ikonické skladby z tvojich dvacín, máš skôr pocit nostalgie alebo odstupu od tej osoby, ktorá ich napísala?
Pozerám sa na ne ako na minulosť. Skôr sa pousmejem a mám radosť z toho, že boli vo svojom období veľa hrané a stali sa z nich hity. Mnohí ľudia si ma dodnes spájajú najmä s touto tvorbou a tá „nová“, no dnes už staršia Zuzana ich možno prekvapuje tým, že jej aktuálna tvorba je vyzretejšia. Som v prvom rade pesničkárka, mám rada príbehy vo svojej tvorbe a už pár rokov sa o ne delím s mojimi fanúšikmi.
Ako sa dnes cítiš v rámci slovenskej kultúrnej scény a ovplyvnila aktuálna situácia v brandži tvoju tvorbu?
Moju tvorbu ovplyvňuje najmä môj vlastný, osobný život – to, čo žijem a čím si prechádzam, či už vo vzťahoch, alebo sama v sebe. Kultúra na Slovensku má momentálne neľahké obdobie, najmä tá štátom zriaďovaná. Je mi to ľúto a súcitím s kolegami, keďže sa aktuálne rušia mnohé významné festivaly a podujatia.
Nezriaďovanej kultúry, do ktorej patrím aj ja, sa tieto zmeny nedotýkajú, keďže nie sme závislí od Fondu na podporu umenia.
Okrem hudby sa venuješ aj ilustrácii a svoju kreativitu si pretavila aj do vlastnej detskej knihy Búdkovo, ktorú si celú sama ilustrovala – čo ťa priviedlo k tomu vyjadriť sa aj touto umeleckou formou?
Po dvoch úspešných knihách v spolupráci s Petrom Nagyom som si povedala, že mi v hlave leží vlastný príbeh, ktorý by som rada napísala a nakreslila. Bol to opäť úplne prirodzený krok, vedela som, že k nemu raz dôjde, pretože kreslením žijem už od svojich troch rokov. Viem si predstaviť, že na dôchodku budem už len ilustrátorka, ak mi budú stále slúžiť oči a ruky.
Ako dlho trval celý ten proces od prvého náčrtu po finálnu podobu?
Text som napísala zhruba za dva až tri týždne. Samotné ilustrovanie mi trvalo pol roka. Je to mravenčia práca, za stolom od rána do neskorej noci. Všetko si to vyžiadalo aj svoju daň, boľavý chrbát, oči, aj ruka…no na konci celého procesu ma zalialo obrovské šťastie. Keď som dostala do rúk hotovú knižku, je to úplne iný pocit, ako keď mám v rukách nový album. Bola som hrdá a dojatá.
Keďže ide o tenké linky a precíznu prácu, stane sa ti, že sa ilustrácia niekedy nepodarí? Čo robíš v takom momente – ideš odznova alebo sa ju snažíš zachrániť?
Priznávam, nestáva sa mi to často. Všetko si najprv precízne nakreslím ceruzkou, ktorá sa dá gumovať. Ak sa náhodou stane, že mi niekde omylom kvapne farba, viem to ešte rýchlo zachrániť rôznymi spôsobmi, alebo sa z toho snažím hravo vynájsť.
Dnes sa veľa vecí – vrátane ilustrácií – dá vytvoriť pomerne rýchlo cez rôzne nástroje alebo umelú inteligenciu. Máš pocit, že ľudia dnes ešte vedia oceniť, keď je za niečím „ručná práca“ a niekoho čas?
Dúfam, že áno. Nie som fanúšik umelej inteligencie v umení. Funguje ako zlodej nápadov, ľudia si neuvedomujú čo je duševné vlastníctvo autora a ako ho AI zneužíva. O hudobnom biznise ani nehovorím. Malo by sa to legislatívne ošetriť. Na konci dňa tá ľudská, poctivá práca aj tak vyhrá, pretože je v nej emócia, aj krásna nedokonalosť a tým je jedinečná.
Po tvojich dvoch psychicky náročných rokoch hovoríš, že už poznáš „pach smrti“. Ako sa človeku zmení vnímanie bežného dňa po takejto skúsenosti?
Zrazu si uvedomujem krehkosť života. Koľko stačilo na to, aby som sa dotkla úplného dna a ako dlho som sa z neho hrabala späť. Dnes sa oveľa viac radujem z bežných vecí, tá skúsenosť mi dodala do života oveľa väčší pokoj, viem rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Viem porovnať to, aká som silná dnes a aká krehká duša som bola na dne. Preto často hovorím ľuďom, aby sa nevzdávali a aby o seba zabojovali. V prvom rade s tým nesmú zostať sami, musia požiadať o pomoc.
Zmenilo ťa vyhorenie viac ako človeka alebo viac ako umelkyňu?
Umelkyňu zo seba nevyrežem, neviem sa oddeliť, preto ma to zmenilo komplexne. Láska k sebe ovplyvnila aj moju prácu. Otvorilo sa mi srdce nielen pre seba, ale aj pre ľudí, oveľa viac sa hrám, všímam si, zapisujem, kreslím, využívam tvorivosť naplno. Predtým to v takom rozmere nebolo.
A napokon sa už vnútorne nebičujem za to, keď sa mi niečo nepodarí. Dokážem sa na to pozrieť ako na proces. To, čo dnes nevyšlo, skúsim zajtra urobiť inak. V prvom rade som človek, ktorý si dovolí urobiť chybu – a práve toto je jedna zo zásadných, pozitívnych zmien, ktoré vo mne nastali.
Spomínala si, že si v rokoch 2018 – 2020 prechádzala obdobím, keď si mávala aj niekoľko panických atakov denne – ako to vyzeralo v bežnom dni? Vedela si fungovať, alebo ťa to úplne paralyzovalo?
Moje dni sa zmenili na súvislé trápenie. Ak som mala na chvíľu pocit, že som v poriadku, vzápätí sa to zmenilo a zalial ma desivý atak. Boli to šialené dni – extrémne ma to vyčerpávalo, chradla som, nedokázala som ísť medzi ľudí, rozprávať sa, ani ísť hrať svoj vlastný koncert. Všetko sa otočilo o 180 stupňov. Našťastie som veľmi rýchlo pochopila, že sa musím oprieť o odborníka. Objednala som sa rovno k psychiatričke a od toho momentu sa začal dlhý proces liečby.
Depersonalizácia je pre veľa ľudí nepredstaviteľná – ako si ju prežívala ty?
Je to stav, keď má človek pocit, akoby sa rozdvojil a nevie, ktorá z tých dvoch verzií je skutočne on. Je to veľmi strašidelné. Trvá to možno len pár minút a vie sa to vrátiť, no ide už o fázu, keď je nervová sústava tak extrémne vyčerpaná, že nedokáže normálne reagovať.
Keď si mala počas ťažkého obdobia koncerty a snažila sa tváriť, že je všetko v poriadku – všimli si fanúšikovia, že je niečo inak?
Koncerty sme výrazne zredukovali – z desiatich na jeden, maximálne dva. Pre mňa bolo v tom čase veľmi ťažké vyjsť na pódium s pohodou a radosťou, pretože nič také vo mne neexistovalo. Bol tam len strach, silná úzkosť, panika a túžba ukryť sa doma.
Paradoxne som však práve na pódiu zažívala momenty, keď sa mi radosť vedela na pár minút vrátiť. Spôsobovali to ľudia, na ktorých som pozerala – usmievali sa a ja som im úsmev vracala. Mozog na to reaguje a človek sa aspoň na chvíľu dostane do väčšej pohody. Po koncerte som bola opäť tam, kde predtým, no tie krátke chvíle na pódiu mi dávali nádej, že raz bude zase dobre.
Pamätáš si moment, kedy si si prvýkrát povedala, že „teraz to už bude lepšie“? Čo sa vtedy zmenilo?
Začala som brať lieky. Bola to fáza, v ktorej by som sa bez nich už na nohy nepostavila. Keď približne po dvoch mesiacoch začali účinkovať, prvýkrát som zacítila, že existuje šanca a nádej uzdraviť sa. Popritom som chodila na pravidelné terapie – to bola druhá barlička, ktorá ma viedla za svetlom.
Zostáva v tebe aj dnes pri bežných stresových situáciách nejaký strach, že by sa tie stavy mohli vrátiť?
Nie, nebojím sa. Zo dňa na deň sa to totiž nestane. U mňa to prišlo v dôsledku dlhodobého vyčerpávania tela, a dnes si na to už dávam pozor. Ak sa mi v živote stane niečo, čo mi emočne podlomí kolená, stále viem, čo mám robiť. Už to poznám – viem, že sa opäť ozvem odborníkom a znovu bude dobre.
Keďže máš osobnú skúsenosť s tým, aké je to dlhodobo nebyť psychicky v poriadku – myslíš si, že je dnes na Slovensku terapia a liečba duševného zdravia pre ľudí reálne dostupná?
Nie je dostatočne dostupná. Ľudia veľmi dlho čakajú, kým sa dostanú k odborníkom, prípadne je to drahé a nemôžu si to dovoliť. Slovenské zdravotníctvo by konečne malo pochopiť, že duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické a venovať mu dostatočnú pozornosť a dostupnosť.
Je niečo, čo o tebe ľudia predpokladajú – a úplne sa mýlia?
Určite áno, ale je mi to jedno. Nech si myslia čo chcú, nezaoberám sa tým.
Keď práve nekreslíš, nespievaš ani nepíšeš texty, čo najradšej robíš vo svojom voľnom čase?
Najradšej trávim čas na prechádzkach s mojím psom. Túlame sa po lesoch, po lúkach, čistím si hlavu, nachádzam tam svoj vnútorný pokoj. A ešte rada lúštim krížovky a čítam pred spaním knihy.
Po všetkých týchto projektoch a skúsenostiach – čo ťa ešte najbližšie čaká? Máš nejaký malý alebo veľký sen, ktorý by si si chcela splniť?
Prednedávnom som doilustrovala knižku Bambuľkine dobrodružstvá, ktorá vyjde v lete a teším sa, keď ju ľudia uvidia. Popritom si „do šuplíka“ pripravujem nové pesničky a v lete budem veľa hrať.
