Keď ho stretneš na festivale, pravdepodobne niekam šprintuje s foťákom v ruke a v hlave má presný plán, ako stihnúť dve pódiá naraz. Nicholas Matyinko je dôkazom toho, že v dnešnej dobe nepotrebuješ krytie veľkých médií ani agentúr, aby si fotil tie najväčšie hviezdy. Mnohí ľudia ho na sieťach poznajú vďaka jeho typickému manévru – fotky interpretov tlačí priamo na mieste ešte počas koncertu, okamžite im ich odovzdáva a na kameru zachytáva ich úprimné a emotívne reakcie.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Nicholas od manuálnej práce vo Švajčiarsku dostal k foteniu najväčších hudobných hviezd
- koľko stojí vybudovať profesionálnu fotografickú kariéru
- či sú interpreti po vypnutí kamery v niečom iní
- koho reakcia na vytlačenú fotku ho najviac zasiahla
- prečo úspech fotografa nie je len o pekných fotkách
- aký fotografický sen ešte stále naháňa
Hovoríš, že chceš byť najlepším fotografom na Slovensku. Čo pre teba vlastne znamená „najlepší“?
Na Slovensku aj v Česku máme veľa talentovaných fotografov, z ktorých mnohých poznám aj osobne. Zachytiť fotografiu čo najlepšie – mať vystihnutý moment, správne farby, ostrosť a celkovú atmosféru – je z pohľadu diváka, ktorý hodnotí výslednú prácu, určite kľúčovou súčasťou úspechu.
Ja však pod pojmom „najlepší“ vnímam aj celkový prístup a správanie počas eventu – to, ako človek komunikuje s klientmi a umelcami priamo na akcii. Patrí sem aj aktivita na sociálnych sieťach. Ide o ukazovanie práce fotografa v inom svetle, aké ľudia doteraz možno nevideli a o to byť inšpiráciou pre začínajúcich tvorcov. Keď budem môcť motivovať novú vlnu fotografov, vtedy sa budem považovať za najlepšieho. A to sa dá dosiahnuť len spojením kvalitnej práce a ľudského prístupu.
K fotografii si sa nedostal úplne klasicky – ako sa z práce vo Švajčiarsku, kde si robil na paneloch, zrazu zrodil fotograf?
To by som aj ja rád vedel (smiech). Montovanie solárnych panelov na strechách je predsa len trochu iné odvetvie. Vždy ma to však ťahalo ku kreatívnej tvorbe. Ešte predtým, než som vôbec začal premýšľať nad fotením, som sa venoval strihu a editovaniu vlastných videí z hier. Neskôr na strednej škole, keď som organizoval rôzne akcie, som prvýkrát chytil do ruky foťák a vytvoril zopár záberov či videí do ročenky. Tam som k tomu pričuchol najbližšie.
Neviem presne, kedy nastal ten zásadný zlom, no keďže fotenie a točenie nie je práve najlacnejšie hobby, potrebovalo to impulz. Ten prišiel po návrate zo Švajčiarska. Zarobené peniaze z tejto pravdepodobne najťažšej práce v mojom živote som sa rozhodol investovať do techniky a naplno sa vydať touto kreatívnou cestou.
V tvojej rodine je hudba dosť prítomná – tvoj otec a strýko sú zo skupiny Maduar, ktorá má za sebou známy hit Hafanana. Myslíš si, že ťa to prirodzene ťahalo k hudobným akciám práve aj kvôli tomu, že si v takom prostredí vyrastal?
Je to tak, už odmalička som ponorený do hudobného sveta. Určite ma to podvedome ťahalo práve sem, keďže hudbu a koncerty všeobecne milujem. Vďaka tomu, že som mal možnosť už v mladom veku navštíviť Ameriku, som bol odjakživa prepojený so svetom. Aj preto nechcem zostať uzavretý len na slovenskom trhu – svet je predsa obrovský.
Je to haluz fotiť dnes interpretov, ktorých som ako malý sám počúval. Nikdy som sa však nechcel len zviesť na mene Maduar, mojím cieľom je vybudovať si vlastné meno, samozrejme, som ale hrdý na to, odkiaľ pochádzam. Je to pre mňa vždy smiešny paradox fotiť ľudí, ktorí kedysi chodili na koncerty skupiny Maduar, a dnes fotím ja ich na ich vlastných akciách. Ktovie, možno sa v budúcnosti aj ja o niečo viac povenujem hudbe a pôjdem v otcových šľapajách.
Ľudia vidia výslednú fotku. Čo je tá časť tvojej práce, ktorú si vôbec neuvedomujú?
Zo začiatku si ľudia možno mysleli, že len cvaknem fotku a je vybavené. Postupom času, ako príspevky pridávam a vysvetľujem fanúšikom i návštevníkom eventov, ako celý proces funguje, sú oveľa trpezlivejší. Chápu, že je to dlhá cesta – fotka z akcie musí prejsť postprodukciou, aby som z nej vytiahol maximum a výsledok bol čo najlepší.
Každý fotograf to má inak, no ja osobne fotím zrejme najviac zo všetkých ľudí, ktorých poznám. Z jedného eventu si prinesiem päť až dvanásťtisíc fotiek. Preberať sa takým obrovským množstvom a následne ich upravovať je asi tá najnamáhavejšia, stereotypná a občas aj vyčerpávajúca časť práce. Ľudia ju, samozrejme, nevidia, pretože ju robím doma zatvorený v izbe.
Zo začiatku, keď som mal akcie len sem-tam, bolo to v pohode a fotky boli na svete hneď na druhý deň. Keď máš však cez víkend tri či štyri podujatia po sebe, je to úplne iná káva. K tomu treba pripočítať cestovanie, najmä ak sú akcie ďaleko od seba. Koncert občas skončí o jednej či druhej ráno, a ak nemám ubytovanie, čaká ma ešte cesta domov. Človek si preto musí strážiť aj spánok. Nie sme stroje, aby boli fotky hotové okamžite.
Ktorý moment si zachytil len vďaka tomu, že si bol v správnom čase na správnom mieste?
Ja sa síce na každej akcii snažím predvídať, čo a kde sa stane a pozorne sledujem okolie, aby mi neušiel žiaden dôležitý moment, no mám aj jeden konkrétny príbeh, kedy to zafungovalo úplne ukážkovo.
Minulý rok som išiel fotiť na festival pre LUIS DE MARK. Súčasťou line-upu boli samozrejme aj ďalší umelci a medzi nimi aj Sima. Keď mala koncert, mal som práve voľno, a tak som jej išiel urobiť zopár fotiek. Nebolo to tak, že by som ju vtedy nejako intenzívne vnímal alebo počúval, skrátka som tam len zašiel. A práve vtedy som bol v správnom čase na správnom mieste.
Urobil som sériu fotiek, ktoré som po akcii zavesil na sociálne siete. Cez ne sa zábery dostali až k nej – všimla si ich, prezdieľala ich a neskôr mi sama napísala. Na základe tohto ma potom oslovila, aby som ju fotil na jej najväčšom koncerte na štadióne v Trnave. Všetko to vzniklo len vďaka tomu, že som na tom festivale využil správny moment. To bol vlastne aj môj začiatok rozbehu na sociálnych sieťach, po ktorom ma ľudia začali evidovať.
Máš pocit, že dnes musia fotografi vedieť robiť aj obsah na sociálne siete, aby uspeli?
Určite áno, hoci to nie je jediná cesta. Mnohí fotografi úspešne fungujú bez sociálnych sietí, pretože fotia pre zabehnuté médiá a agentúry, ktoré im otvárajú dvere na eventy.
Ak však chceš byť nezávislý a budovať si vlastnú značku, siete sú kľúčové. Ja sám som toho príkladom – na akcie nechodím pod hlavičkou nikoho iného. Vďaka mojim dosahom, ktoré sú občas väčšie než u samotných médií, ma organizátori oslovujú sami. Pre eventy to znamená pridanú hodnotu a reklamu navyše. Sociálne siete teda nie sú pre prežitie nevyhnutné, no bez nich odovzdávaš kontrolu nad svojou kariérou niekomu inému
Ktoré akcie si najviac užívaš a prečo?
Najviac si užívam akcie, na ktorých chcem sám reálne byť. Sú to koncerty alebo festivaly interpretov, ktorých sám počúvam, chcem ich vidieť naživo a viem, že ľudia v publiku vytvoria brutálnu energiu.
Zároveň sú to pre mňa eventy, kde sa cítim vítaný a kde si ľudia vážia moju prácu. Už som zažil aj akcie, kde ma brali ako samozrejmosť alebo som mal pocit, že musím s foťákom niekam dotierať – a to sú momenty, kedy si poviem, že toto robiť nepotrebujem. Veľmi blízko mám napríklad k fighterským eventom a galavečerom. Sám som kedysi zápasil, takže presne viem, aké to je stáť v klietke. Vďaka tomu mám obrovskú úctu k tomuto športu aj k celej scéne a baví ma zachytávať tie momenty z pohľadu človeka, ktorý to zažil na vlastnej koži.
Fotografia často navonok pôsobí ako veľmi drahý koníček aj biznis. Keď sa obzrieš späť, koľko si približne investoval do techniky, aby si sa dostal tam, kde si dnes?
Presné číslo, koľko ma to doteraz stálo, sa hovorí ťažko. Podľa mňa je to veľmi individuálne a závisí od toho, kam sa chce človek posunúť. V mojom prípade sa tá suma pohybuje niekde medzi 20 000 až 30 000 eurami. Je to však najmä preto, že sa neustále snažím mať tú najlepšiu techniku a investujem do vecí, ktoré mi uľahčujú, zrýchľujú alebo skvalitňujú prácu.
Fotografovanie je určite jeden z najdrahších koníčkov vôbec. Na druhej strane sa to dá utiahnuť aj za menej peňazí. Ak fotograf nemá hneď veľký rozpočet alebo nechce všetko investovať späť do techniky, môže siahnuť po veciach z druhej ruky. Ja si však zakladám na tom, aby som klientom dodával ten najkvalitnejší možný výsledok, čo si vyžaduje aj špičkovú výbavu. Myslím si, že fotograf by sa nemal báť investovať do techniky, pokiaľ je tá investícia rozumná.
Keď ťa človek vidí vo videách, väčšinou si v pohybe a v zhone – je to pre teba fyzicky náročné počas celého eventu? A cítiš počas fotenia veľkú zodpovednosť, že ti môže ujsť nejaký dôležitý moment, ktorý už nejde zopakovať?
Určite som stále v pohybe a spotený, je to extrém hlavne teraz v lete počas horúčav. Byť fyzicky zdravý a zdatný je v tomto odvetví dôležité. Ja sám, ako bývalý zápasník, som v pohybe odmalička a dodnes pravidelne cvičím, takže to zvládam v pohode. Pre mnohých fotografov je to však výzva a mali by na svojej kondícii zapracovať. Na veľkých festivaloch je totiž po areáli roztrúsených hneď niekoľko pódií. Väčšina fotografov má presne delegované miesta, kde majú v danom čase byť. Ja som však typ, ktorý chce zachytiť všetko. Znamená to, že dokážem prebehnúť z jedného konca areálu na druhý a stihnúť obe akcie po sebe práve vďaka tomu, že to fyzicky udýcham.
Našou úlohou je zachytiť moment, ktorý sa už nezopakuje. Keď vystrelí ohňostroj alebo konfety, druhá šanca nebude. Preto netreba bezhlavo behať hore-dole, ale vopred predvídať.
Si známy tým, že fotky tlačíš priamo na mieste a dávaš ich interpretom, čo je dosť osobná vec. Pamätáš si reakciu, ktorá ťa doteraz najviac dostala? Nie profesionálne, ale čisto ľudsky?
Tých reakcií bolo veľa a odovzdal som oveľa viac fotiek, než kedy ľudia videli na sociálnych sieťach. No jedna z tých, ktorá ma doteraz najviac zasiahla – nie profesionálne, ale čisto ľudsky – bola reakcia od NiKa počas turnaja Starladder Major v Budapešti.
Pre tých, ktorí nehrajú hry: išlo o svetový šampionát v strieľačke CS:GO, kde hrajú tie najlepšie tímy o miliónové výhry. Pre mňa to bol nesmierne emotívny event, pretože na týchto hráčoch som ako mladý vyrastal a zrazu hrali priamo predo mnou. NiKo je považovaný za jedného z najlepších hráčov histórie, no mal obrovskú smolu – napriek neskutočnej kariére sa mu nikdy nepodarilo tento najprestížnejší titul získať. Veľmi som mu fandil a veril, že mu prinesiem šťastie.
Nikoho kariéra sa už pomaly blížila ku koncu a oni, žiaľ, opäť prehrali. Išiel som s ich tímom do backstageu. Už počas zápasu som mal pre neho prichystanú fotku, no pôvodne som mu ju chcel dať neskôr s tým, že postúpia. V šatni bolo vidieť, aké je to preňho po toľkých nezdaroch psychicky náročné. Premýšľal som, ako k nemu pristúpiť, aby to bolo vhodné. Nakoniec som fotku vytlačil, prišiel som k nemu a povedal: „NiKo, ahoj. Je mi to veľmi ľúto, ale pokračuj ďalej v tom, čo robíš.“ Podal som mu fotku a zaželal všetko dobré. Celé to bolo vidieť aj na videu – ten moment, ako úprimne mi poďakoval, sa mi hlboko vryl do pamäte.
Najkrajšie na tom je, že tento moment dostal neskôr dokonalý zmysel – NiKo nedávno ten Major konečne vyhral a stal sa šampiónom.
Kto ťa najviac prekvapil tým, aký je mimo kamier?
Na túto otázku by som nerád odpovedal konkrétne. Každý umelec si buduje a udržiava určitú verejnú personu a ja ju rozhodne nechcem kaziť. Pri viacerých z nich je to tak, že mimo kamier sú iní ako pred nimi, a funguje to aj naopak. Povedal by som však, že väčšina z týchto ľudí sú v osobnom rozhovore úplne normálni a pohodoví ľudia.
Čo ťa naučili ľudia v prvých radoch pod pódiom?
Nenazval by som to tak, že ma ľudia v prvých radoch niečo naučili, ale skôr ide o to, ako sa k nim snažím správať. Ja sám som dosť vysoký, takže ak sa niekde postavím, dokážem vytvoriť poriadnu clonu. Všímam si, že veľa fotografov toto nerieši – nehovorím, či je to dobre alebo zle, no ja to vnímam inak.
Ľudia v prvom rade sú väčšinou tí najväčší fanúšikovia, ktorí najviac skandujú a prišli si koncert užiť naplno. To posledné, čo potrebujú, je fotograf, ktorý sa pred nich postaví na celý koncert a zavadzia im vo výhľade. Vždy sa s nimi snažím interagovať, či už pred akciou, alebo počas nej – urobím fotku a hneď sa prikrčím, sadnem si na barikádu alebo po nafotení záberov skrátka odídem z pitu. Nechcem im kaziť zážitok. Viem, že sú to tí najvášnivejší diváci a takýto prístup si neskôr naozaj vážia.
Pre nejakého fotografa to môže znieť kontroverzne, no podľa mňa je dôležité nechať fanúšikov, ktorí si zaplatili a často hodiny čakali v rade, aby si svojho interpreta užili v čo najlepšom svetle.
Aká je najzvláštnejšia prosba, s akou za tebou prišli fanúšikovia?
Vždy ma zaskočí prosba, či by som niekoho nemohol vziať so sebou do backstageu. To je pre mňa asi najväčšia bizarnosť. Ľudia si neuvedomujú, že to vôbec nie je na mne. Bolo by neskutočne zvláštne, keby len tak prídem za interpretom – s ktorým sa často ani osobne nepoznám – a poviem mu: „Čau, toto je náhodný človek, ktorý ťa chcel vidieť.“ Jednak na to nemám žiadne právo a jednak by to bolo absolútne neprofesionálne.
Keďže ide o full-time prácu, je to pre teba dennodenná záležitosť? Stíhaš pri tom všetkom aj normálny režim, napríklad spánok, alebo je to skôr o tom, že sa to často láme na úkor oddychu?
Nie je to dennodenná záležitosť v zmysle, že by som každý deň stál za foťákom – rád si strážim aj svoj voľný čas. Ja sám si z toho však robím každodennú záležitosť tým, že keď práve nefotím, pracujem na brandingu, sociálnych sieťach, webe, aktualizácii portfólia alebo na networkingu a získavaní nových kontaktov. Skrátka som do toho zažraný a každú voľnú chvíľu investujem do svojho posunu.
Samozrejme, už si plánujem čas aj pre seba. Kedysi som veľmi zanedbával spánok, pretože som chcel stihnúť ešte viac, no človek si skôr či neskôr musí určiť hranice. Nie vždy sa to, pochopiteľne, dá – keď mám tri festivaly po sebe, spánku veľa nie je, no potom si to vynahradím neskôr. Všetko sa dá stíhať, len človek musí menej skrolovať na mobile a viac času venovať dôležitým veciam.
Počas hlavnej sezóny, keď sa nakopia koncerty, festivaly, svadby a ďalšie akcie – v akých číslach sa vie fotograf mesačne pohybovať? Bavíme sa skôr o stovkách, tisícoch alebo vyšších tisícoch eur?
Osobne som investoval obrovské množstvo financií a času do vzdelávania sa o tom, ako fungujú peniaze, ako si správne nastaviť ceny a ako odovzdávať reálnu hodnotu. Najmä o tom, ako sa nebáť vypýtať si adekvátnu sumu a následne ju obhájiť špičkovým výsledkom. Mnohí fotografi s týmto majú problém. Preto hovorím, že je to veľmi individuálne – na trhu môžu byť dvaja fotografi s rovnakou technikou a portfóliom, no jeden fotí za stovky a druhý za tisícky eur. Je to čisto o tom, aký positioning si človek nastaví.
Ak sa niekto sám prezentuje ako lacný fotograf, tak ho tak bude vnímať aj okolie a neskôr bude mať problém cenu zvýšiť. Sumy sa skrátka môžu hýbať od stoviek až po vyššie tisíce eur – záleží len na fotografovi, ako si nastaví svoju vlastnú hodnotu.
Zo začiatku si vraj často sám oslovoval usporiadateľov a chodil na akcie. Robil si to vtedy ešte zadarmo, len aby si sa dostal k práci?
Keď som začínal, fotil som stabilne pre pár projektov, napríklad Dracula Gym. Keď sa moja práca zlepšila a chcel som prejsť na väčšie koncerty, začal som sám aktívne oslovovať organizátorov.
Zo začiatku to bolo často zadarmo. Organizátori už mali svojich platených fotografov a nemali dôvod zvyšovať si náklady. V tejto sfére sa človek skrátka musí najprv prebojovať. Keď im však prvýkrát nafotíš akciu zadarmo a dodáš oveľa lepší výsledok, než čakali, nabudúce si už prácu normálne naceníš.
Na začiatku sa človek musí ukázať svetu a presne v tom pomáhajú sociálne siete – vďaka nim nemusíš fázu fotenia zadarmo naťahovať príliš dlho, pretože si ťa všimnú oveľa skôr.
Dá sa dnes už povedať, že ťa fotografia dokáže slušne uživiť, alebo je to stále skôr mix príležitostí a budovania mena?
Vždy je to mix všetkých troch faktorov. Každý si to však dokáže zariadiť podľa toho, ako vie komunikovať a vyjednávať. Nie všetko je len o peniazoch – v rámci spolupráce si vieš dohodnúť stravu, ubytovanie, preplatenie cestovných nákladov alebo iné benefity, čím si výrazne znížiš vlastné výdavky.
Stále tu budú príležitosti, kedy popri zárobku buduješ najmä svoje vlastné meno. Práve dobré meno a osobná značka sú totiž to najdôležitejšie a najcennejšie, čo ako fotograf môžeš mať.
Čo by sa muselo za najbližších desať rokov stať, aby si si povedal, že sa ti splnil fotografický sen?
Desať rokov je dlhá doba a neviem, či budem chcieť tak dlho čisto iba fotiť. Týmto tempom sa mi väčšina fotografických snov už splnila, a tie zvyšné sa, dúfam, naplnia v najbližších troch rokoch.
Mám však jeden najväčší sen, po ktorého dosiahnutí si budem môcť povedať, že mám „vybavené“ a môžem ísť skúsiť niečo nové – a tým je nafotiť Kanye Westa. Tento rok to bolo už takmer na dosah, bol som v komunikácii s tímom, ktorý robil jeho koncert, no prednosť nakoniec dostali väčšie svetové médiá. Nemal som k tomu ale ďaleko. Verím, že môj čas ešte príde a keď tento cieľ dosiahnem, budem si môcť povedať, že som dokázal všetko, čo som chcel.
