Sloboda namiesto istoty, dobrodružstvo namiesto rutiny. Kým väčšina ľudí si buduje stabilný život doma, Denis Kovács sa rozhodol ísť opačným smerom. Mladý Slovák, známy na sociálnych sieťach ako denis.oftheroad, trávi veľkú časť roka na cestách po krajinách, ktoré mnohí považujú za nekomfortné či dokonca nebezpečné. Denis dokazuje, že cestovanie nemusí byť luxusné, aby bolo hodnotné. Práve naopak – čím je jednoduchšie, tým viac príbehov prináša.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo Denisa viac láka život na cestách než stabilita na Slovensku
- kvôli čomu zažil šok v hosteli v Laose
- ako si cestovanie financuje a či ho vyjde lacnejšie než život v Bratislave
- aké najdivnejšie veci v cudzine ochutnal
- prečo mal v Pakistane často problém za seba zaplatiť
Podľa tvojich slov by si si radšej vybral sedieť na korbe pick-upu niekde v rozvojovej krajine než mať stabilnú prácu a život v Bratislave. Prečo to tak máš? Čo ti tento spôsob života dáva, čo by si v klasickej stabilite nenašiel?
V prvom rade slobodu. Pre niekoho môže byť predstava, že stopuje v cudzej krajine a potom sedí na korbe pick-upu, ktorý mu zastavil, trochu nebezpečná, pre mňa je to skôr krásna metafora slobody. Presne takú situáciu som zažil napríklad na Srí Lanke. V takých momentoch mám pocit, že naozaj žijem. V klasickej práci som bol odkázaný na približne 20 až 25 dní dovolenky ročne, čo by mi jednoducho nestačilo na to, aby som spoznával svet tak, ako chcem.
Cestuješ po krajinách, kde život často nie je komfortný ani jednoduchý. Stáva sa ti v náročných situáciách, že zatúžiš po stabilite – po práci, rutine a zázemí doma?
Postupne si budujem vlastnú rutinu, ktorá mi vyhovuje oveľa viac. Časť roka trávim na cestách a časť doma. Mojou prácou je dnes tvorba obsahu na sociálne siete, najmä na YouTube. Cestovanie, natáčanie a následné editovanie videí sa pre mňa stali novou rutinou, ktorá mi dáva väčší zmysel než klasická práca v kancelárii.
Ako veľmi si svoje cesty plánuješ dopredu? Vieš presne, kam ideš, na ako dlho a kde budeš spať, alebo sa skôr rozhoduješ spontánne podľa situácie?
Zvyčajne si naplánujem len krajinu a zopár pevných bodov v nej. Zvyšok nechávam veľmi flexibilný a často sa rozhodujem priamo na mieste podľa situácie. Ak cestujem na niekoľko mesiacov, väčšinou si ani neplánujem presný návrat. Na kratších cestách, napríklad na dva až štyri týždne, už zvyčajne viem, kedy sa vrátim. Ubytovanie riešim väčšinou deň vopred, niekedy dokonca až v ten istý deň.
Navštívil si napríklad Kambodžu, Pakistan, Gruzínsko … tvoje cesty pôsobia veľmi dobrodružne. Ako si vlastne takýto spôsob života financuješ?
Keď som dal výpoveď v práci, mal som našetrené nejaké peniaze. Nebolo to však až také spontánne rozhodnutie, ako by sa mohlo zdať. Premýšľal som nad tým dosť dlho a vlastne už od detstva ma bavili dobrodružné filmy, nové svety a nepoznané miesta. Dnes si už svoj život na cestách dokážem financovať najmä z tvorby videí na YouTube.
V niektorých krajinách sa dá miesto na nocľah zohnať aj za približne desať eur. Na ktoré ubytovanie z ciest si dodnes spomenieš ako na najväčší šok alebo skúšku komfortnej zóny?
V mnohých krajinách sa dá ubytovanie zohnať aj za 5 eur na noc a často je prekvapivo komfortné, s pohodlnou posteľou, čistou kúpeľňou a teplou vodou. Väčšinou sa pohybujem niekde medzi 5 až 10 eurami za noc. Najväčší šok som zatiaľ zažil na hosteli v Laose. Na prvý pohľad bol krásny a veľmi komfortný, všetko vyzeralo tip-top, ale izby boli úplne zamorené plošticami a ráno som sa zobudil celý doštípaný. Našťastie sa mi to stalo zatiaľ len raz a dúfam, že naposledy.
Ľudia si často myslia, že cestovanie je finančne nedostupné. Vieš priblížiť, koľko stojí tvoj bežný mesiac na cestách v porovnaní so životom doma?
V dnešnej dobe sa dá cestovať naozaj lacno. Mesiac na cestách ma často vyjde lacnejšie než mesiac strávený na Slovensku. Paradoxne platí, že čím jednoduchšie človek cestuje, tým viac dobrodružstva zažije. Cestovanie po rezortoch, kde je všetko dopredu pripravené, ma nebaví. Najviac ma na cestovaní bavia práve situácie a výzvy, ktoré vznikajú pri low-cost štýle. Na druhej strane to vie byť aj často vyčerpávajúce, ale stojí to zato. Všetky svoje cesty dokumentujem na mojom Youtube a pozorný divák si vie spraviť obraz o tom, koľtko také cestovanie môže stáť.
Na svojich sociálnych sieťach často zdieľaš videá, v ktorých na miestnych trhoch ochutnávaš rôzne jedlá – niekedy bez toho, aby si presne vedel, čo vlastne ješ. Si taký ten typ, čo zje fakt všetko?
Jedným zo spôsobov, ako spoznávam novú krajinu alebo kultúru, je práve jedlo. Cez jedlo sa dá veľmi rýchlo pochopiť, ako ľudia žijú. Áno, často sa mi stáva, že presne neviem, čo vlastne jem. Napríklad vo Vietname som si myslel, že jem nejakú hubu a nakoniec sa ukázalo, že to bol slimák. V Kambodži som zase ochutnal pečené mušle so soľou, ktoré sa otvárali podobne ako pistácie. Zvyknem hovoriť, že ak to jedia miestni, môžem to skúsiť aj ja. Samozrejme, snažím sa dávať pozor na to, aby bolo jedlo čerstvé a tepelne upravené, aby som sa vyhol zdravotným problémom.
Spomenieš si na najextrémnejšie alebo najdivnejšie jedlo, ktoré si zatiaľ ochutnal? Minimálne to, o ktorom vieš…
Zaujímavou skúsenosťou bol balut, teda kačacie embryo. Na prvé počutie to môže znieť dosť extrémne, ale paradoxne ma jeho chuť príjemne prekvapila. Dostal som ho vo Vietname v polievke a dopredu som fakt netušil, že v tej polievke bude.
Kačacie embryo určite nepatrí medzi esteticky najkrajšie jedlá. Pred prvým sústom som s tým trochu vnútorne bojoval, ale nakoniec som sa presvedčil. Takéto momenty sú pre mňa na cestovaní veľmi zaujímavé a väčšinu z nich zachytávam aj vo videách, ktoré zdieľam na svojich sociálnych sieťach.
Cestovanie je často najmä o stretnutiach s ľuďmi. V ktorej krajine alebo regióne si zažil tých najmilších? A je niečo, čo by sa od nich Slováci mohli naučiť?
Mnohých to pravdepodobne prekvapí, ale jedných z najmilších ľudí som stretol v Pakistane. Sú extrémne pohostinní a veľakrát som mal problém zaplatiť za jedlo alebo nápoje, pretože to buď zaplatil podnik, alebo nejaký miestny človek za mňa. Veľmi radi sa rozprávajú a úprimne sa tešia z toho, že turista navštívil ich krajinu. Paradoxne je to pritom krajina, ktorej sa veľa turistov skôr vyhýba.
Myslím si, že Slováci by sa mohli od takýchto ľudí naučiť napríklad viac sa usmievať. Mnohí Slováci si možno povedia, že na to nemajú dôvod. Ja si však myslím, že tých dôvodov máme oveľa viac než ľudia v krajinách, kde je život reálne náročnejší a tí ľudia sa napriek tomu usmievajú…
Na cestách sa stretávaš s rôznymi mentalitami a zvykmi. Zažil si situáciu, ktorá pre teba predstavovala skutočný kultúrny šok – niečo, čo ťa na správaní alebo myslení miestnych ľudí naozaj prekvapilo?
Áno, kultúrnych šokov zažívam na cestách pomerne veľa. Jedným z prvých bola napríklad doprava. V Európe máme prísne dopravné predpisy a pravidlá, ale mám pocit, že vo väčšine sveta to absolútne neplatí. Motorky, autá, tuk-tuky aj chodci sa pohybujú zo všetkých strán naraz. Paradoxne to však funguje a ľudia sa medzi sebou dokážu prirodzene koordinovať. Ako taký jeden obrovský organizmus.
Ocitol si sa počas svojich ciest aj v situácii, ktorú si vnímal ako nebezpečnú alebo rizikovú? Ak áno, ako si ju zvládol?
Ťažko povedať. Niekto by možno povedal, že každý jeden môj deň na cestách je trochu riskantný. Ja si však veľakrát nebezpečenstvo až tak nepripúšťam. Verím, že ľudia sú často takí, ako sa k nim správame my sami a preto sa snažím ku každému pristupovať s rešpektom a úctou.
Asi najviac nepríjemný moment som zažil v Pakistane, keď som bol v takom bunkri a jeden muž sa začal veľmi zaujímať o cenu mojej kamery. V tej chvíli som sa necítil úplne komfortne, ale podarilo sa mi to zahovoriť a situácia sa nakoniec upokojila. Toto mám zachytené tiež na jednom videu z Pakistanu.
Zmenilo cestovanie tvoj pohľad na Slovensko? Uvedomil si si počas pobytu v zahraničí niečo, čo si si predtým vôbec nepripúšťal alebo nevnímal?
Skôr než pohľad na samotné Slovensko mi cestovanie zmenilo pohľad na život ako taký. Až na cestách som si naplno uvedomil, v akom obrovskom blahobyte vlastne žijeme, hoci sa na Slovensku často sťažujeme. Pre nás sú napríklad samozrejmosťou plné obchody, dostatok kvalitného jedla, teplá voda doma či pitná z kohútika, no pre veľkú časť sveta to vôbec nie je bežné. Práve cestovanie mi pomohlo viac si vážiť veci, ktoré som predtým bral ako úplnú samozrejmosť.
Kam ťa ešte láka vycestovať a máš predstavu, kde by si sa raz chcel usadiť? Je pre teba Slovensko prirodzeným miestom návratu, alebo sa nechávaš viesť tým, kam ťa život na cestách zavedie?
Cestovanie je dnes už môj životný štýl a stáva sa aj plnohodnotnou prácou. Slovensko budem mať vždy spojené so svojimi koreňmi a veľmi rád sa sem budem vracať, ale väčšinu roka mám v pláne tráviť na cestách. A aj keď budem mať rodinu, svojim deťom by som chcel svet ukazovať už od ich detstva. Myslím si, že práve cestovanie ich môže naučiť o živote a o svete oveľa viac než keby vyrastali len na jednom mieste.
