Pre Ivana Gábriša je chémia nielen prácou, ale i voľnočasovou zábavkou – pri experimentovaní či vylepšovaní pokusov mu samému veda často vyrazí dych. Prostredníctvom profilu Vedecké okienko sa snaží ukázať, že chémia nie je len o bifľovaní sa, naopak, dokáže vyústiť v priam kúzelnícke vystúpenie.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- Ako vznikol profil Vedecké okienko,
- aký je najväčší mýtus o chémii, ktorému ľudia veria,
- či sa už z nejakého Ivanovho experimentu takmer stala katastrofa,
- či v chémii stále prichádzame na nové poznatky, alebo sa základy už nemenia,
- či sú parabény a sulfáty v kozmetike reálnou hrozbou.
Ivan, čo ťa priviedlo k učiteľstvu a prečo si si vybral práve chémiu – bol to za tvojich školských čias obľúbený predmet?
K učiteľstvu som sa dostal okľukou. Úprimne, počas strednej školy som nepatril medzi najlepších študentov z biológie a chémie a ani mi nenapadlo, že ich budem jedného dňa vyučovať. Po maturite som sa prihlásil na odbor bioinformatika, avšak neskôr som prestúpil na odbor biológia a chémia a chcel som sa stať vedcom.
Chémia ma začala baviť až na vysokej škole, keď som ju vedel vnímať praktickejšie cez pokusy a prepojenia súvislostí. Vtedy mi doplo, že chémia je naozaj všade okolo nás a stačí sa len pozorne pozerať. Až tam som si uvedomil, že práve učenie ma napĺňa, tá možnosť niekomu niečo vysvetliť, ukázať, zapáliť ho pre tému, to má pre mňa zmysel. Dnes už je to môj obľúbený predmet a dúfam, že sa mi to darí prenášať aj na mojich študentov.
Čo stálo za nápadom vytvoriť profil Vedecké okienko?
Ten vznikol úplne náhodne. Už počas vysokej školy som si v labáku natáčal chemické experimenty, ktoré sme robili. Mal som dva oddelené instagramové profily, na jednom som mal len ľudí, ktorých som poznal a na druhom som mal novinky a správy z vedy, ktoré ma zaujímali. Aby sa mi to vo feede nemiešalo.
Neskôr som začal na druhý profil zverejňovať videá z labákov a videl som, že to ľudí zaujímalo a že ich to baví, tak som si povedal, že budem pokračovať. Keď som nastúpil na gymnázium ako učiteľ, s profilom som pokračoval a natáčal videá pravidelnejšie. Profil Vedecké okienko vznikol ako spôsob, ako popularizovať chémiu aj mimo školských lavíc a dnes je z neho komunita nadšencov pre chémiu, čo ma nesmierne teší.
Aká je najvirálnejšia téma, ktorú si na Instagrame doteraz riešil?
Najvirálnejším sa stalo video s falošnou krvou. To bolo ešte v dobe, keď som na sociálne siete neukazoval tvár a ani videá nekomentoval. Bola v ňom hudba, ktorá absolútne nesedela s kontextom, ale video dosiahlo niekoľko miliónov videní.
Používal som na ňom dve látky, KSCN a chlorid železitý, ktoré keď sa zmiešajú vytvoria zrazeninu s farbou výrazne pripomínajúcu krv. Tento experiment som pre vyššiu dramatickosť urobil s tupou stranou nožíka a efekt bol na svete. Aj keď teraz by som tento experiment už natočil inak a o trochu viac pozornejšie.
Aký je najväčší mýtus o chémii, ktorému ľudia stále veria?
Vždy keď sa spýtam aký má niekto vzťah k chémii, tak na 98 percent počujem rovnakú negatívnu odpoveď. Ľudia si často myslia, že chémia je len o bifľovaní vzorcov a výpočtoch. A pritom je to úplne opačne – chémia sa dokáže podobať na takmer „kúzelnícke“ vystúpenie. O tomto sa ľudí snažím presviedčať aj keď robím chemické vystúpenia po základných a stredných školách alebo sa občas ukážem na podujatí. Chémia je všade okolo nás, od molekúl ktoré dýchame, cez varenie až po tvorbu prvkov vo vnútri hviezd.
Je niečo v rámci chémie, čo aj tebe vyrazilo dych? Keďže zvyčajne si to ty, kto prekvapuje ostatných ...
Napríklad taká slonia zubná pasta - to je experiment, ktorý ma fascinuje vždy a znova. A práve moment, keď sa mi podarilo donútiť ju svietiť v tme, alebo to, aby vystrelila z banky alebo zväčšila svoj objem ako cukrová vata až po pár sekundách reakcie. Jednoducho, keď sa doma snažím niečo vylepšiť alebo prísť na zábavnejšiu formu experimentu, často sa stane, že sám ostanem prekvapený výsledkom. Samozrejme v drvivej väčšine prípadov takýchto inovácií sa to nepodarí na prvýkrát ale netreba sa vzdávať.
Sú nejaké chemické reakcie alebo procesy, ktoré môžu ľuďom v bežnom živote pomôcť – napríklad pri čistení, varení alebo iných denných aktivitách?
Samozrejme. Už len to, že rozumieme pH, nám môže pomôcť pri domácich prácach. Ak vieme, že na vodný kameň zaberajú kyslé roztoky, na mastnotu skôr zásadité. Pomocou chémie dokážeme odstrániť takmer akékoľvek škvrny alebo si pripraviť tú najlepšiu kávu. Rovnako aj pri varení to hrá rolu.
Napríklad prečo cesto kysne, ako funguje prášok do pečiva, alebo čo sa deje, keď skaramelizujeme cukor. Vieme využiť aj poznatky o molekulách napríklad v tom, že dokonale dochutíme jedlo alebo extrahujeme a zvýrazníme niektoré chute. Pomocou chémie si vieme rozmraziť v zime zamrznuté sklá na aute alebo upraviť cesty tak, aby sme predišli tvorbe námrazy. Tieto malé poznatky z chémie nám môžu zlepšiť bežný život.
Máš nejaký svoj najobľúbenejší experiment, ktorý nikdy nesklame?
Jednoznačne slonia zubná pasta. Kdekoľvek ju robím a nezáleží či som ju videl prvý krát alebo už minimálne stoprvý krát, vždy mi vyčarí úsmev na tvári. Ten efekt, keď sa to zrazu rozbehne a pena sa valí von z odmerného valca – to má vždy úspech, či už medzi študentmi alebo na vystúpeniach. Práve to je ten pamätný moment, na ktorý si študenti odnášajú z hodín alebo ľudia z predstavení a aj po rokoch pri rozhovoroch naň spomíname. To je presne to, čo chcem, aby si chémiu spojili s niečím zábavným a zaujímavým.
Naopak, stalo sa ti už, že sa nejaký chemický pokus úplne nevydaril a takmer z toho bola katastrofa?
Samozrejme a nie len jeden. Podarilo sa mi príliš zahrievať palivo do modelu rakety, takže sa zmes spustila priamo v banke. Pri experimentoch s alkalickými kovmi sa mi nepodarilo odhadnúť množstvo sodíka a draslíka pri reakcii s vodou a bola o trochu prudšia, ako som čakal. Všetky tieto experimenty si musím samostatne otestovať predtým, ako ich ukazujem na hodinách alebo na vystúpeniach. Vždy musím mať vychytané všetky muchy predtým, ako sa experiment rozhodnem demonštrovať a musím sa presvedčiť, že je absolútne bezpečný.
Sledujú Vedecké okienko primárne študenti, alebo aj starší ľudia, ktorí majú chémiu v školských laviciach dávno za sebou?
Zaujímavé je, že mám veľmi pestré publikum. Samozrejme, veľa sledujúcich sú študenti, ale ozývajú sa mi aj ľudia, ktorí majú chémiu za sebou už desiatky rokov. Napríklad rodičia mojich žiakov alebo dospelí, ktorí sa k vede vrátili len cez moje videá. Píšu mi, že vďaka Vedeckému okienku opäť objavili, aká je chémia fascinujúca a vedeli sa znovu aspoň na chvíľu vrátiť do školských lavíc. Taktiež aj pedagógovia tam vedia nájsť motiváciu a inšpiráciu do výuky.
Vnímaš ako učiteľ rozdiel v prístupe študentov k vede dnes oproti minulosti? Sú viac motivovaní alebo menej?
Myslím si, že dnes je to veľmi individuálne. Niektorí sú nadšení a zvedaví, iní potrebujú viac motivácie. Ale celkovo mám pocit, že dnešná generácia má veľký potenciál, práve ak im ukážeme, že veda nie je len nudné memorovanie, ale niečo živé, zábavné a praktické, tak sa vedia nadchnúť veľmi rýchlo. A práve o to sa snažím aj na hodinách, kde momentálne prepájam biológiu, chémiu a fyziku do jedného predmetu.
Ako by sa podľa teba mala učiť chémia, aby bola pre študentov zaujímavejšia?
Podľa mňa je úplne kľúčové prepájať teóriu s praxou. Ukázať študentom, že to, čo sa učia, má zmysel a vedia to uplatniť aj v živote. Samozrejme sa to nedá explicitne pri úplne každej téme ale je dôležité im vysvetliť, prečo sa daná téma bude preberať a čo dostanú z jej pochopenia. Že tie vzorce nie sú len na papieri, ale stoja za javmi a molekulami, ktoré vidíme okolo seba. A samozrejme nemôžu chýbať experimenty a praktické ukážky. Keď môžu niečo zažiť, vyskúšať, vidieť na vlastné oči, vtedy je väčšia šanca, že si to zapamätajú. Vtedy sa učenie mení na zážitok.
Prichádzame stále na nové zásadné poznatky, alebo sú už základy jednoducho položené a nemenné?
Základy chémie sú viac menej stabilné, ale veda ide neustále dopredu. Občas sa ale stane, že vedci predefinujú 100 rokov zakorenený poznatok. Krásny príklad je teória atómu, kde si každý objaviteľ nového modelu myslel, že prišiel na jeho definitívnu štruktúru. Aj napriek tomu sme prešli cez takzvaný pudingový model, cez planetárny, Bohrov model až ku Schrodingerovmu modelu. Práve v tej dobe sa nám otvorila kvantová teória, ktorú sa vedci dodnes snažia popísať a pochopiť.
Z tejto teórie pravdepodobnosti môžu v budúcnosti vzniknúť nové čipy alebo výpočetná technika. Objavujeme nové molekuly, materiály, lieky, nové reakcie a snažíme sa pochopiť svet od najmenších častí až po tie najväčšie. A čo je fascinujúce, tak aj v rámci bežných vecí, ktoré sme si mysleli, že poznáme, sa objavujú nové súvislosti.
Hovorí sa, že medzi ľuďmi musí byť „chémia“. Dá sa tento fenomén vysvetliť aj z vedeckého hľadiska alebo ide len o slovnú hračku?
Z vedeckého pohľadu tam určite isté chemické procesy hrajú rolu. Napríklad vylučovanie dopamínu, oxytocínu, či feromóny. Ale tá „iskra“, ktorú cítime medzi ľuďmi, je už trochu zložitejšia. Je to kombinácia biológie, psychológie, výchovy, prostredia... Takže áno, chémia medzi ľuďmi existuje, ale je to trochu komplexnejší mix ako len rovnice a reakcie.
V kozmetike sa často objavujú pojmy ako „bez parabénov“ alebo „bez sulfátov“. Sú tieto látky naozaj škodlivé, alebo je to skôr marketing?
Výrazy ako „bez parabénov“ či „bez sulfátov“ sú často viac marketingovým ťahom než znakom skutočného rizika. Parabény a sulfáty sa v kozmetike používajú desiatky rokov, presnejšie parabény ako konzervanty a sulfáty ako penidlá. V bežných koncentráciách sú považované za bezpečné a ich použitie prísne reguluje napríklad Európska únia.
Obavy z ich škodlivosti, najmä pri parabénoch, vychádzajú z čiastkových štúdií, no vedecký konsenzus zatiaľ neukazuje, že by pri správnom použití predstavovali hrozbu. Tým pádom označenia bez parabénov či bez sulfátov teda neraz slúžia na to, aby produkt pôsobil prírodnejšie, nie nutne bezpečnejšie. Povedal by som, že dôležité je sledovať celé zloženie produktu a jeho vplyv na pokožku a nie len sledovať slogany na obale.
Aký chemický objav by podľa teba mohol zmeniť svet v nasledujúcich rokoch?
Ako prvé mi napadli kvantové počítače alebo solid-state batérie. Myslím, že vývoj efektívneho a stabilného spôsobu ukladania energie by mohol byť výrazný krok vpred. Tieto batérie by mohli nahradiť dnes veľmi obľúbené lítium-iónové batérie, ktoré síce poháňajú široké spektrum od mobilov po elektromobily, no majú svoje limity. Hlavne čo sa týka kapacity a degradácie a recyklácie. Solid-state batérie využívajú pevný elektrolyt namiesto kvapalného, čo znižuje riziko požiaru, zvyšuje bezpečnosť a zároveň umožňuje vyššiu energetickú hustotu. To znamená, že elektromobily by mohli mať dlhší dojazd a kratší čas nabíjania.