Detviansky sen sa začal masovo zdieľať po sociálnych sieťach. Vojtik (umelecké meno autora) bol pre svoju úprimnú výpoveď a silný odkaz okamžite prijatý, pričom mu podporu vyjadrovali nie len ľudia z LGBTI+ komunity. Medzi prvými, čo speváka začali zdieľať a upozornili na jeho dielo, patrili známi aj menej známi umelci a hudobníci.
Na Slovensku je zvykom, že útoky a nenávistné komentáre voči LGBTI+ ľuďom často počuteľnejšie a viditeľnejšie než ľudia, ktorí dúhovú menšinu tvoria a žijú v nej. Skladba Detviansky sen je z iného súdka, predstavuje vzácnu ukážku toho, že pozornosť si vie získať naopak aj niečo pekné, milé a queer do špiku kosti.
Videoklip sa otvára citátom americkej transrodovej speváčky Ethel Cain - „Boh nás ľúbi... No nie natoľko, aby nás zachránil.” Potom nasleduje záber na objekt, na ktorom je veľký vyšúchaný nápis Detva.
Vojtik nás vo videoklipe sprevádza viacerými lokáciami - sme s ním na uliciach s rodinnými domami, ihrisku, na stanici, pri ceste... Vytvára obraz mesta, ktoré je ošúchané, schátrané a svoje najlepšie dni má už dávno za sebou. Kto v ňom však vyniká, je práve spevák.
S mestom kontrastuje na viacerých úrovniach. Spôsobuje to už len fakt, že sa vôbec niesli ulicami Detvy tak úprimné a silné odkazy queer človeka. Čo umocňoval aj spevákov outfit - mal na sebe crop top vyrobený pravdepodobne z futbalového dresu s nápisom Detva na chrbte. Len pripomeniem, že crop top v kombinácii s krátkou sukňou je na chalanovi mimo Bratislavy doslova hazard so životom. Ale Vojtik očividne nie je zo sorty ľudí, ktorí by sa skrývali - v jednom momente si dokonca za sukňu zapraví aj roh slovenskej vlajky.
Ikonický pohľad. Rómsky chlapec v bielej sukni a zelenom crop tope sa opiera o hrdzavú tyč futbalovej bránky sŕkajúc limonádu z plechovky. Tento záber absolútne vystihuje jeden z veršov skladby: „Narodený pobaviť ich Národ prekliaty”. Ide o ironický obraz, na ktorom sa dá zasmiať, no cítiť v ňom aj niečo iné. Aj napriek všetkej tej nenávisti, ktorú slovenská spoločnosť mierila v minulosti aj v súčasnosti voči rómskej a queer menšine, tam má tu vlajku a rozpráva k nám slovenským jazykom. Môže mu tak rozumieť každý. Dáva šancu tým, ktorí sú ochotní počúvať, aby v ňom videli človeka, čo chce tiež len snívať svoj sen.
Vojtik spoločnosti nenastavuje len zrkadlo. V jednom momente sa nám zverí aj so strachom, ktorému čelí každý queer človek, ktorý mal tú smolu, že sa narodil do homofóbnej krajiny. „Moc bojím sa budúcna, narodený do záhuby, nič iné pre mňa není na tejto rodnej zemi, nič iné pre mňa není”. Do čoho nám spevák v refréne ešte pripomína: „Nevidím nádej, ktorú všetci vidia, ktorou má chovajú od mala”, čím odkazuje na nespravodlivú realitu. Ak sa narodíš ako queer človek, si aj tak vychovávaný ako "heterák". Keď však zrazu prejdeš vnútorným coming outom a uvedomíš si, že nič z toho, čo má tvoje okolie, mať ty nikdy nebudeš, vtiahne ťa to do špirály beznádeje, v ktorej sa dá prepadať pravedepodobne do nekonečna.
Pričom odhaľuje aj tých, kvôli ktorým sa na Slovensku necíti byť vítaným: „Hlas našich predkov nás učí byť silný, na vlasť hrdý, Spolok lhárov, bratov, ktorí mi kričia, že sem nepatrím”.
Ďalším ikonickým momentom v skladbe je spomienka na frajera, ktorý „ma nechce, lebo dnes už kričí Na stráž”. Je to trpká irónia - queer človek, ktorý sa so svojou inakosťou nevysporiadal a radšej prechádza k skupinám, ktoré jeho seba nenávisť podporia a presmerujú na iných queer ľudí.
Je tu len jedna vec, s ktorou sa spevák trocha sekol. Vojtik v klipe spomína: „Každý deň mám pocit, že do zabudnutia padám” - no po úspechu, ktorý skladba zožala, je aspoň toto jedno isté. Detviansky sen zabudnutý nebude a mesto práve spoznalo svojho lokálneho umelca, na ktorého môže byť právom hrdé.
