Aký je najväčší vývozný artikel Nórska? Spoločne s ropou je ním nepochybne extrémny hudobný žáner zvaný black metal.
Dnes už je tento žáner súčasťou mainstreamu, jeho poprední predstavitelia sa stali svetovými hudobnými hviezdami, ktoré na koncertoch bavia masy fanúšikov či poniektorí dokonca sedia v porotách speváckych televíznych šou. Boli však časy, kedy black metal vzbudzoval najmä strach a znepokojenie. Túto temnú históriu si predstavíme v nasledujúcich riadkoch.
Zrodenie
Počiatky black metalu v Nórsku sa spájajú najmä s kapelami ako Mayhem či Burzum, za ktorými stáli Øystein Aarseth, prezývaný Euronymous, a Varg Vikernes, prezývaný Count Grishnackh.
Scéna tvorená ďalšími hudobníkmi ako napríklad Emperor a Thorns sa koncentrovala okolo Euronymusovho hudobného obchodu s názvom Helvete (Peklo).
Tieto kapely sa hudobne inšpirovali staršími trash metalovými a proto blackovými skupinami ako Venom či Bathory, no ich hudobné postupy posunuli do ešte väčšieho extrému. To isté platilo aj pre imidž, black metaloví muzikanti používali tzv. corpse paint (čierno-biely mejkap pripomínajúci mŕtvolu), otvorene vyznávali satanizmus a nenávideli kresťanstvo. V pokojnom a silne protestantskom Nórsku tieto kapely od začiatku vyvolávali znepokojenie.
Vzhľadom na to, že viacerí z týchto umelcov mali sklony k extrémizmu, a ich duševné zdravie na tom tiež nebolo zrovna najlepšie, bolo pravdepodobne len otázkou času, kedy sa stane niečo tragické.
Deadova smrť
Zlomovou udalosťou bola zrejme samovražda speváka Pera Yngveho Olina, prezývaného Dead. Ten bol vskutku podivnou figúrou. Jeho kolegovia z kapely naňho spomínali ako na extrémne depresívneho introverta, ktorý bol posadnutý smrťou. Dead, ktorý dokonca zbieral mŕtve zvieratá a niekedy zvykol aj zakopávať svoje oblečenia do zeme (aby získalo správny záhrobný pach), trpel psychickými problémami pravdepodobne už od svojich 10 rokov, kedy prekonal klinickú smrť.
Jeho fascinácia deštrukciou sa na koncertoch prejavovala tým, že sa na pódiu sebapoškodzoval. Rezal sa žiletkami či rozbitými fľašami. Jeho okolie ho považovalo za psychicky chorého, no v tomto extrémnom žánri mu táto extravagantná deštrukcia paradoxne skôr pomáhala, ako škodila.
Deadova smrť je dodnes predmetom záhad. Spevák skupiny Mayhem vtedy žil spoločne s Euronymom v dome v lese neďaleko dediny Kråkstad. Hudobníci si spočiatku rozumeli, Euronmous mal záľubu v okultizme, Dead bol zase posadnutý smrťou, podivínstvo ich akosi spájalo, píše web Life in Norway.
Spoločné bývanie v izolácii, však postupne prinieslo to, že sa muzikanti začali hádať, neskôr dochádzalo aj k fyzickému násiliu. Dead často hovoril o samovražde, a Euronymous ho v týchto myšlienkach údajne podporoval či dokonca vyzýval k činu.
To sa napokon aj stalo. Začiatkom apríla si Dead podrezal žily na rukách a krku, a strelil sa do hlavy brokovnicou. Náboje mu poskytol Varg Vikernes. Keď Euronymous telo našiel, neotáľal a vydal sa do obchodu kúpiť fotoaparát. Deadovo telo potom niekoľkokrát vyfotografoval a premiestnil niektoré veci. Políciu zavolal až potom.
Publicita a extravagantná deštrukcia
Euronymous sa neskôr staval k Deadove samovražde veľmi chladne a využil ju len k väčšej publicite okolo kapely. Fotografia s detailom prestrelenej hlavy a vytečeného mozgu Deada bola použitá na prednú časť obalu albumu Dawn of the Black Hearts.
Aby toho nebolo málo, z kúskov Deadovej lebky si Euronymous a bubeník Hellhammer dokonca urobili náramok.
Deadova smrť a jej okolnosti otriasli nórskou spoločnosťou, no zároveň sa o nich začali viac zaujímať média. Euronymous, ktorý bol chorobne ambiciózny, situáciu zneužil na vytváranie kultu okolo kapely a svojej osoby.
Časť black metalovej subkultúry síce činy odsúdila a odvrátila sa od Mayhemu, no Euronymous sa predovšetkým sústredil na upevňovanie svojho temného imidžu, a šírenie mestských legiend.
V roku 1992 do Mayhemu na pozíciu basgitaristu nastúpil Varg Vikernes, ktorý si vtedy hovoril Count Grishnackh. Vikernes a Euronymous boli na začiatku priateľmi, neskôr sa však ich kamarátstvo premenilo na rivalitu, ktorá skončila ďalšou tragédiou.
Vikernes bol podobne ambiciózny ako Euronymous, ktorého považoval za pózera.
„Znie to naozaj hlúpo, ale myslím si, že medzi nimi bol trochu súboj o to, kto môže byť horší. Vytvorilo to veľmi ťažkú situáciu, najmä pre Euronymousa, ktorý chcel byť glamour a zbožňoval šoubiznis. S ním totiž bolo veľa dymu, ale nie toľko ohňa," spomínal na ich vzťah po rokoch bubeník Faust z kapely Emperor.
Eyronymous sa považoval za teistického satanistu, chválil totalitné režimy, často a rád verejnosť šokoval rôznymi mizantropickými tvrdeniami či veľkohubými vyhláseniami. Taktiež sa prezentoval ako vedúci militantnej kultovej skupiny známej ako „Black Metal Inner Circle“. Viacerí jemu blízki ľudia však neskôr tvrdili, že Euronymous rád preháňal, a jeho mediálny imidž príliš nekorešpondoval s jeho skutočnou osobnosťou.
Viacerí členovia black metalovej scény sa však začali čoraz viac radikalizovať, o čom svedčili aj ich neskoršie skutky. Varg Vikernes sa okrem toho začal identifikovať s nacizmom, a prakticky všetci členovia subkultúry nenávideli všetko kresťanské.
Vypaľovanie kostolov
V rokoch 1992-96 black metalisti podpálili minimálne 50 kostolov. Mnohé z nich boli staré stovky rokov (siahali až do 12. storočia) a slúžili ako významné historické pamiatky a kultúrne dedičstvo. Prvý ľahol popolom kostol Fantoft, neskôr nasledovala kaplnka Holmenkollen či kostol Åsane. Na týchto požiaroch sa podieľal aj Varg Vikernes, ktorý bol za to neskôr odsúdený. Fotografie horiacich kostolov sa objavili aj na obaloch black metalových albumov, píše web Daily Hive.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
To však nebolo všetko. V roku 1992 totiž hudobník Faust zavraždil homosexuálneho muža Magneho Andreassena. Ako Faust povedal, v čase vraždy necítil ani tú najmenšiu ľútosť. Napokon ho polícia vypátrala a on bol odsúdený na 14 rokov basy. Z väzenia ho prepustili v roku 2003. Obeťou vraždy sa napokon stal aj samotný Euronymous. Jeho zabitím sa v podstate najtemnejšia história nórskeho black metalu ukončila.
Vražda Euronyma
V roku 1993 boli už vzťahy medzi Euronymom a Vikernesom napäté. Vyvrcholilo to tým, že Euronyma niekdajší kamarát Vikernes zavraždil. Udialo sa to v noci 10. augusta. Po hádke ohľadom nevyplatených peňazí za nahrávky Burzum vytiahol Vikernes nôž a Euronymovi zasadil 23 bodných rán.
Hovorilo sa tiež o tom, že skutočným dôvodom vraždy mohla byť Vikernesova túžba nahradiť Euronyma na pozícii „vodcu black metalu v Nórsku". On sám ale uvádzal, že dôvodom boli peniaze. Tvrdil tiež, že útočil v sebaobrane, keďže sa ho Euronymous pokúsil omráčiť. Údajne ho plánoval mučiť na smrť a zároveň to všetko nahrávať na video.
To sa však nepotvrdilo, a mnohí zainteresovaní ľudia Vikernesovu verziu príbehu popierajú. Neuverili jej ani sudcovia, ktorí ho odsúdili za vraždu, vypálenie viacerých kostolov a nelegálne držanie asi 150 kilogramov výbušnín.
Vikernes bol odsúdený na 21 rokov väzenia, čo je najvyšší možný trest podľa nórskych zákonov. Počas svojho uväznenia založil Vikernes nórsku neonacistickú organizáciu Heathen Front, vydal dve knihy a vydal dva ambientné albumy svojho projektu Burzum.
V roku 2003 bol Vikernes prevezený z prísne stráženého väzenia v Bergene do nízko stráženého väzenia v Tønsbergu, tam mal možnosť vychádzok a počas jednej z väzenia utiekol. Počas úteku so zbraňou v ruke zastavil auto v ktorom bola trojčlenná rodina, asi o 19 hodín neskôr ho zatkla polícia.
Napriek všetkým zločinom bol Vikernes v roku 2009 podmienečne prepustený. V súčasnosti je ženatý, má 8 detí, venuje sa hudbe, a šíreniu svojich pomýlených ezoterických a neonacistických myšlienok.
Koniec éry
Po všetkých brutálnych činoch sa zvyšok black metalovej scény od týchto udalostí dištancoval, samozrejme temná škvrna nešla len tak odstrániť. Hudobníci nechceli mať nič spoločné s „kolegami", ktorý ďaleko viac ako svojou hudbou svet zaujali teroristickými činmi.
Po čase došlo aj ku viacerým konfliktom v rámci metalovej scény, no bublina strachu postupne vyfučala.
Desivý príbeh zrodu nórskeho black metalu sa však už navždy zapísal do histórie. Téma prilákala aj viacerých filmárov.
Snáď najlepšie ju spracoval dokumentárny film z roku 2008 Until the Light Takes Us.
To, či môžeme inkriminovaných hudobníkov zapojených v brutálnych činoch stále považovať za muzikantov, alebo sú skôr zločincami, musíš posúdiť už sám.
