Katka Kováčová je mladá Češka, ktorú únava z korporátneho života a hodnôt Európanov priviedla až do džungle na Sumatre, kde má na dosah ruky nedotknutú prírodu a voľne žijúce zvieratá, ktoré tak ľahko hocikde neuvidíš. Tento jedinečný zážitok chce dopriať aj iným Čechom a Slovákom, pre ktorých organizuje retreaty priamo v srdci džungle.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- o Katkinom prechode z bežného života do indonézskej džungle
- čo jej na miestnom živote príde nehygienické
- ako fungujú rodinné warungy a ich jedálny lístok
- koľko stojí Katkin 10-dňový pobyt v džungli
- čo robia miestni, keď si nepamätajú mená
Pamätáš si na moment, kedy si si povedala, že musíš vypadnúť z tej životnej klasiky a odísť na nejaký čas preč do prírody?
Pamätám si, že som si asi pred rokom povedala, že musím vypadnúť z toho bežného, „normálneho” života. Ale v skutočnosti to vo mne bolo už odmalička. Vždy som túžila spoznať nielen svet ako taký, ale hlavne úplne iný spôsob života. Odjakživa ma lákali pralesy a predstava života „po starom“ – tak, ako žili ľudia kedysi, v súlade s prírodou, bez moderných výdobytkov.
Veľmi ma zaujímala história, ale ešte viac ma fascinovalo to, že hoci civilizácia napreduje neuveriteľnou rýchlosťou, stále existujú časti sveta, ktoré nie sú rozvinuté tak ako Európa či Amerika. Miesta, kde žijú kmene, kde má príroda stále hlavné slovo.
Zlom prišiel asi pred rokom a pol. Menila som prácu a cítila som, že neviem, čo chcem od života. Bola som psychicky úplne na dne a vtedy som si uvedomila, že potrebujem odísť – preč z mesta, preč od stresu – úplne do prírody. Túžila som sa znova spojiť sama so sebou, s prírodou, nájsť svoj vnútorný pokoj. Bolo to niečo, o čom som snívala už veľmi dlho. A vtedy som vedela, že nastal čas to urobiť.
Prečo práve Sumatra? Bola to náhoda, alebo ťa to sem ťahalo už dlhšie?
Dostať sa na Sumatru bolo vlastne úplne náhodné. Už na základnej škole nám učiteľka rozprávala o orangutanoch a spomínala, že ich možno vidieť iba na dvoch miestach na svete – na Borneu a na Sumatre. Táto informácia sa mi vryla do pamäti a Sumatra ma začala fascinovať práve tým, že sa o nej toľko nehovorí. Je to zabudnutý kút Indonézie, kde ešte stále možno zažiť divokú prírodu v jej takmer pôvodnej forme.
V džungli na Sumatre môžeš vidieť nielen orangutany, ale aj Thomas leaf monkeys – primáty, ktoré žijú len na tomto ostrove. Stále tam žijú aj slony, tigre a dokonca aj nosorožce. Celý ekosystém je jedinečný a nesmierne vzácny – a hoci je ohrozovaný pestovaním palmového oleja, stále má svoju silu a krásu.
Sumatra ma pritiahla aj preto, že som túžila zažiť niečo úplne iné. Uvažovala som aj nad Južnou Amerikou, ale necítila som sa dostatočne sebavedomá vycestovať tam sama. Väčšinou totiž cestujem sama – ako sólo cestovateľka – a viem, že juhovýchodná Ázia je voči cudzincom veľmi priateľská a bezpečná.
Ako vôbec prebiehal ten prechod z mesta do džungle?
Prechod z mesta do džungle bol pre mňa obrovským šokom. Dalo by sa povedať – kultúrnym šokom. Ľudia tam žijú úplne inak, než na čo sme zvyknutí. Pamätám si, ako sme si chceli kúpiť kuracie mäso – nešli sme do obchodu, ale priamo na farmu. Tam si vyberieš sliepku, oni ti ju rovno zabijú, vyčistia a dajú ti ju zabalenú. To isté s rybami – buď si ich nachytáš sám, alebo kúpiš čerstvé na miestnom trhu. Pre mňa to bol obrovský kontrast oproti mestu.
Človek si len tak povie, že ide žiť na Sumatru – ale kam? Ako si si našla svoje miesto?
Na Sumatre som veľa cestovala, no najviac ma oslovila oblasť pri národnom parku Gunung Leuser. Práve tam som pocítila silné spojenie s prírodou – bola som len pár krokov od divokých zvierat v ich prirodzenom prostredí. Srdcovkou sa mi stala malá dedinka Batu Katak. Je pokojná, bez davov turistov, má len dva guesthousy a žije si vlastným rytmom. Napriek tomu je stále pri turistickej časti – teda aj tam môžeš vidieť orangutany, ísť na túru do džungle či spoznávať divokú prírodu.
Batu Katak má pre mňa silnú energiu, akoby som tam patrila. Rastú tam aj dve najväčšie kvety sveta – Rafflesia arnoldii a Titan Arum. Vidieť ich v divočine bol zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Zatiaľ tam trávim pol roka, no od septembra sa plánujem presťahovať natrvalo. Každým návratom tam objavujem viac – nielen zo Sumatry, ale aj zo seba samej.
Ako vyzerali tvoje prvé dni v džungli – vedela si, do čoho ideš, alebo ťa niečo úplne zaskočilo?
Povedala by som, že moje prvé dni v džungli, keď som tam prišla – a to som tam ešte nebývala naplno – boli naozaj zvláštne, pretože som popravde nevedela, čo mám čakať. Bola som len turista, netušila som, do čoho idem, ale úplne som si to tam zamilovala. Vôbec sa mi nezačalo cnieť po civilizácii – práve naopak. Nevedela som, že džungľa je taká obrovská a plná trekov. To si podľa mňa veľa ľudí ani neuvedomuje.
Prekvapili ma aj miestni ľudia a ich hodnoty. Nezáleží tam na tom, kto má aký telefón, dom či motorku. Vyrastala som v prostredí, kde ak si nemal najnovší iPhone, bol si mimo. A dnes je to podobné – keď nemáš trendy oblečenie, nie si „in”. Tam však nič z toho neriešia, a to ma neskutočne oslobodilo.
Aj keď sa veľmi bojím hadov, za celý čas trekov som nečakane stretla len jedného hada a jedného pavúka. Viac ma ale prekvapil pokoj a úplné odpojenie od internetu. To spojenie s prírodou sa nedá opísať, treba to zažiť. Uvedomila som si, že práve príroda je miesto, kde sa všetko začalo – ona nás nepotrebuje, ale my ju áno. Prvé dni boli fyzicky náročné, ale každá chvíľa stála za to.
A ako vyzerá teraz tvoj bežný deň v srdci prírody? Čo je úplne iné oproti tvojmu predošlému životnému štýlu?
Keďže pracujem ako freelancer, snažím sa svoj čas a schopnosti využívať najmä na pomoc miestnym ľuďom. Dopoludnia často trávim tým, že pomáham v miestnej škole alebo ich učím so sociálnymi sieťami. Jedným z projektov, na ktorom aktuálne pracujem, je vlastné ubytovanie pre turistov – najmä z Česka a Slovenska – ktorým by som chcela ukázať toto miesto mojimi očami. Zároveň zakladám organizáciu na záchranu pouličných psov. Poobede sa venujem práci, čítaniu alebo som úplne ponorená v prírode – len tak v džungli, kde sa snažím pochopiť správanie zvierat, najmä orangutanov, ich teritóriá a to, ako zabrániť ich vyhynutiu prostredníctvom monitoringu a rešpektu k ich prostrediu.
Popri tom stále pracujem na full-time pozícii v Írsku, takže cestujem medzi Sumatrou a Írskom, kde ma čaká klasická práca od deviatej do piatej – po ktorej som úplne vyčerpaná. V džungli to však cítim úplne inak. Tá práca ma napĺňa, dáva mi zmysel, mám tu veľa priateľov, čas tu pre mňa v podstate neexistuje a som neuveriteľne blízko k nedotknutej prírode.
Máš tam nejaký „luxus“, ktorý si si zachovala zo starého sveta, alebo si išla do toho úplne naturálne? Teda čo taká tečúca voda alebo elektrina…
Ľudia tu majú normálne elektrinu aj vodu, rovnako aj ja vo svojom dome. Jediná vec, na ktorú si neviem zvyknúť, je turecký záchod, ktorý sa splachuje vodou. Zároveň sa v tej istej miestnosti kúpu, ale namiesto sprchy používajú vedro. Majú tam aj misku s kefkou a pastou priamo vedľa toalety, a práve to mi príde nehygienické. Neviem si zvyknúť na to, že je všetko na jednom mieste.
Luxus typu nakupovania oblečenia som tu úplne vypustila. Uvedomila som si, že doma sme zvyknutí kupovať veľa vecí, ktoré vôbec nepotrebujeme. Tu som sa naučila, že mi stačí pár tričiek – a ak sa niektoré zničí, opravím ho alebo použijem ako handru na riad.
Zo starého sveta som si zachovala len to, že si dávam prať oblečenie v miestnej práčovni, čím zároveň podporujem domáci biznis. Za kilo prádla zaplatím asi jedno euro, niekedy aj menej – a oni mi veci vyperú, usušia, navonia a vyžehlia. Čo sa týka jedla, veľmi málo varím. Väčšinou jem v miestnych podnikoch, kde jedlo stojí približne jedno euro. Robí to tu tak väčšina ľudí, takže sa to stalo aj mojím malým „luxusom”.
Ako zvláda tvoje telo takéto prostredie – vlhkosť, hmyz, teploty? Musela si sa na to dlho zvykať?
Čo sa týka toho, ako moje telo zvláda miestne podmienky, na vlhkosť som si zvykla prekvapivo rýchlo. Je pravda, že sa dosť potím – a paradoxne miestni spotene vôbec nevyzerajú. Vybudovala som si tu vlastnú rutinu – každé ráno chodím behať, čo je niečo, na čo som sa v Európe nikdy nevedela dokopať. Tá vlhkosť mi vôbec neprekáža, naopak, vyhovuje mi.
Žijem na Severnej Sumatre, v tomto regióne je veľa komárov, no postupne som si na ne zvykla – najmä vďaka tomu, že jem veľmi pálivé jedlá, ktoré komárom „nevoňajú”, takže ma nechávajú viac na pokoji. Navyše, v tejto oblasti nie je riziko malárie a dengue horúčky, čo je veľká výhoda oproti iným častiam Indonézie – napríklad Bali alebo Západná Sumatra sú na tom horšie.
Teplota mi tu maximálne vyhovuje – pohybuje sa medzi 35–38 °C, čo je pre mňa ideál. Žila som osem rokov v Írsku, kde mi teplo veľmi chýbalo, takže toto som si užívala od prvého dňa. Zvykla som si aj na ich denný rytmus – vstávajú skoro ráno, medzi 6. a 7. hodinou, cez obed majú akúsi siestu a poobede sú opäť aktívni. Stačí sa tomu len prispôsobiť – mne to prišlo prirodzené a rýchlo som si na to zvykla.
Takže ako riešiš v džungli stravu? Aj tá je čisto „prírodná”?
Ako som už spomínala, najčastejšie sa stravujem v miestnych podnikoch – nie v nejakých stánkoch, kde si niekto niečo ohrieva na ohníku, ale v reštauráciách alebo tzv. „warungoch“, ktoré vedú miestne rodiny. Variť zvyčajne z toho, čo práve majú doma alebo čo kúpia ráno na trhu – najčastejšie ide o ryžu, kuracie mäso, ryby, tempeh, zeleninu a vždy nejaký sambal (pikantnú omáčku). Jedálny lístok sa mení podľa toho, čo je práve dostupné.
V džungli je to zas o tom, čo si človek nájde – často sa používa bambus, všetko sa aj tak väčšinou konzumuje s ryžou. Dá sa tu chytiť ryba alebo kúpiť sliepka. Jedlo je však vo všeobecnosti veľmi vegetariánske – plné čerstvej zeleniny a chutí úplne inak než v Európe. Mám pocit, že je omnoho prirodzenejšie a jednoduchšie. V Európe máme ovocie a zeleninu často v úplne iných rozmeroch, tvaroch – a, samozrejme, aj cenách.
A zdravotníctvo? Aké choroby na Sumatre najčastejšie číhajú na ľudí?
Na Sumatre hrozí ochorenia ako týfus, ktorý sa môže nakaziť kontaminovanou vodou alebo jedlom, ktoré prišlo do styku s výkalmi infikovaného človeka. Na týfus existuje vakcína, no je to jedno z najčastejších ochorení, ktoré ľudia chytili. Prenáša sa výhradne z človeka na človeka, nie zo zvierat.
Ja osobne som tam chytila zápal pľúc – mala som horúčky a kašeľ. Pravdepodobne to bolo spôsobené tým, že som dlhší čas nosila mokré veci a dostatočne som sa tomu neubránila. Inak tam nie sú žiadne extrémne nebezpečné choroby, ktoré by si mohla chytiť, skôr bežné infekcie ako kdekoľvek inde.
Čo sa týka zdravotnej starostlivosti, v dedine Bukit Lawang je jeden lekár, ktorý zvláda základnú starostlivosť. Podobne v susednej dedine Bahorok, kde je akýsi obvodný lekár. Vážnejšie prípady však ľudia riešia vo väčších mestách, ktoré sú vzdialené 4 až 5 hodín jazdy autom. V samotnej džungli teda nie sú žiadne nemocnice ani väčšie zdravotnícke zariadenia.
Máš z džungle aj nejaký vtipný či bizarný zážitok?
Nespomeniem si na nejaký vyslovene bizarný zážitok, ale jedna situácia mi dodnes príde trochu nepochopiteľná. Vybrala som sa na päťdňový trekking hlboko do džungle – nie len na jej okraj – s cieľom vidieť čo najviac druhov opíc. Okrem makakov, Thomas Leaf Monkey a orangutanov som dúfala, že sa mi podarí zahliadnuť aj gibony – bieleho aj čierneho. Nakoniec som však počas celého výletu videla len dva druhy z týchto opíc.
O to zvláštnejšie bolo, že pri inom, úplne obyčajnom jednodňovom treku, som zrazu videla všetky druhy – vrátane samca orangutana menom Besar, ktorého je veľmi ťažké vôbec zazrieť. Príde mi to bizarné najmä preto, že si človek v džungli jednoducho nič nenaplánuje. Môže si myslieť, že čím dlhšie tam bude, tým viac toho zažije – no v skutočnosti to často vôbec neplatí.
V džungli dokonca usporiadavaš pobyty pre ľudí. Čo všetko majú počas nich možnosť zažiť?
Tento september organizujem svoj prvý retreat na Sumatre, zameraný na jogu, spojenie so sebou samým a breathwork. Prizvala som facilitátorku z Česka – certifikovanú jogovú koučku a odborníčku na breathwork, ktorá sa venuje najmä témam vyhorenia a stresu.
Retreat ale nie je len o duchovnej praxi. Spolupracujem s indonézskou medzinárodnou organizáciou NGO, ktorá sa venuje ochrane sumaterských tigrov, druhu na pokraji vyhynutia. V ich kempe, kde nie je signál ani elektrina, môžu účastníci zažiť pobyt uprostred prírody, ďaleko od civilizácie – a s trochou šťastia aj zazrieť tigra vo voľnej prírode.
Program je rozdelený do dvoch častí. Prvá je o stíšení, spojení sa s prírodou a so sebou samým. Druhá je komunitná – ponor do miestneho života: ako sa vyrába tempeh, sadí ryža či funguje tradičný trh. Retreat má byť o uvoľnení, spomalení a návrate k prírode.
Sú určené pre tých, ktorí potrebujú vypnúť alebo skôr zažiť niečo nové?
Tento retreat, ktorý priamo organizujem, je pre tých, ktorí chcú úplne vypnúť od civilizácie a vyskúšať si niečo úplne nové. Žiť v súlade s prírodou, naozaj vypnúť a zamerať sa na prácu samého so sebou. Čo sa týka ostatných pobytov na spoznávanie Severnej Sumatry, tak to je pre kohokoľvek, kto nechce mať dovolenku len pri pláži, ale chce zažiť niečo iné a samozrejme ako hlavná atrakcia – vidieť orangutany a tú nedotknutú prírodu.
Koľko zhruba stojí účasť na jednom z tvojich pobytov?
Čo sa týka môjho retreatu, cena za 10-dňový pobyt je 1200 eur. V tejto sume je zahrnuté úplne všetko – každodenná joga a meditácie, všetky jedlá, jednodňový trekking s cieľom vidieť orangutany, zážitky spojené s miestnymi tradíciami a životom komunity, sprievodca v češtine aj angličtine, ako aj kompletná doprava. Ide o plne zabezpečený program pre tých, ktorí sa rozhodnú prísť a naozaj si dopriať čas pre seba.
Najmä z akých krajín pochádzajú záujemcovia o tvoj retreat?
Momentálne máme účastníkov najmä z Česka a Slovenska, no snažím sa osloviť aj ľudí z Írska. Všimla som si však, že medzi návštevníkmi sú často aj ľudia z Francúzska a Nemecka.
Čo ti tento nový spôsob života ukázal o tebe samej? Je niečo, čo by si si želala vedieť skôr, ešte pred odchodom?
Uvedomila som si, že v živote je najdôležitejšie mať okolo seba ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť, a že zvládnem naozaj všetko. Nezáleží na tom, akú vysokú školu má človek za sebou ani koľko má na účte – dôležité je, či je šťastný sám so sebou. Ja som momentálne sama so sebou úplne v pokoji. Jediné, čo ma mrzí, je, že som o Sumatre a tomto štýle života nevedela skôr.
Ako by si opísala domácich a ich pohľad na svet? Aké majú zvyky?
Severná Sumatra sa skladá približne zo 70 % moslimov, 36 % kresťanov a zvyšok tvoria budhisti, hinduisti a ďalšie menšiny. Nechápu napríklad, prečo na svete vznikajú vojny alebo prečo sa dejú teroristické útoky. Nerozumejú, prečo ľudia nežijú v harmónii a nenájdu si radosť v tom, čo ich baví. Tu hrávajú futbal, idú si sadnúť a zahrajú si spolu karty – robia úplne bežné veci, no pre nich nie sú dôležité materiálne veci, ale skôr prežitie. Indonézska vláda je veľmi skorumpovaná a ľudia sú tu chudobní, no pozerajú na to inak. Majú tu tradície z rôznych kultúr, každý má iné zvyky a tradície.
Čo sa mi na Indonézanoch páči, je ich nesmierna milota. Kedykoľvek idem niekam, kde vyzerám ako turista, vždy sa ma spýtajú, či som jedla alebo pila, a často ma pozvú k sebe domov. Raz sme sa autom zasekli na bahnitej ceste a bola som prekvapená, koľko ľudí na motorkách sa zastavilo a pomohlo nám auto vytlačiť, aj keď sa ponáhľali domov alebo išli s nákupom.
Zaujímavé je, že si veľmi nepamätajú mená, ale keď vidia staršiu ženu, volajú ju „ibu“, čo znamená mama, keď vidia staršieho muža, hovoria „aja“ alebo „papak“, a používajú „abang“ ako brat. Viditeľne mladšieho brata nazývajú „adik“ a rovnako staršiu sestru „kak“. Prídu kdekoľvek a oslovujú ľudí týmito pomenovaniami. Na prejav úcty k starším si pri vítaní priložia ich ruku na čelo a pokľaknú.
A čo ťa na nich obzvlášť prekvapilo?
To, že tu jedia rukami. Všetko jedia pravou rukou, ľavou nikdy, pretože ľavá sa používa na hygienu po toalete. Takže toto je zvyk, ktorý som si tiež osvojila a už sa mi páči – vždy všetko jem rukami.
Je niečo, čo ti v džungli naozaj chýba?
V džungli mi vlastne nič nechýba. Čo ma tam však štve, je to, že občas vypadne elektrina – niekedy na pár minút, inokedy na dve či tri hodiny, niekedy aj na celý deň. To ma trochu frustruje, keďže pracujem na diaľku a rozbieham vlastnú firmu, takže to robí veci náročnejšími.
Čo mi asi najviac chýba, sú moji blízki kamaráti.. Ale zároveň sa učím indonézsky jazyk a spoznávam nových priateľov. Ľudia vždy prichádzajú a odchádzajú z nášho života. No miestni sú takí milí a berú ťa ako rovnocenného človeka, že sa vôbec necítim, že by mi vlastne niečo chýbalo. Oni ma tak prijali, že sú pre mňa ako druhá rodina
Vieš si predstaviť zostať takto žiť dlhodobo – v džungli, ďaleko od bežného mestského života? Alebo máš niekde v hlave aj návrat do takzvanej „reality”?
Zatiaľ si neviem predstaviť vrátiť sa späť do moderného života. Tu to nie je tak, že by tu nebola žiadna civilizácia, len určite nie je taká moderná ako u nás. Cesty sú tu dosť zlé, ľudia jazdia hlavne na motorkách a vôbec neplatia žiadne pravidlá premávky. Ale dlhodobo si viem predstaviť žiť tu a zostať tu. Každopádne, keď potrebujem ísť do mesta, tak je to len päť hodín jazdy do hlavného mesta Severnej Sumaty, Medanu. Tam je všetko, čo potrebujem, ale ja mesto vôbec nevyhľadávam, pretože tam všetci trúbia, je tam špina, bordel a krik. Je tam veľa ľudí bez práce, bez ekonomickej istoty, a tiež veľa drog. Takže tú civilizáciu tam radšej nevyhľadávam.
Čo sa týka civilizácie v európskom alebo západnom štýle, to mi vôbec nechýba a nevidím sa späť v takej spoločnosti. Už teraz vidím, že by som do nej nezapadla, mám úplne iné priority a iné témy, o ktorých hovorím. Ľudí okolo mňa zaujímajú hypotéky, rodina, deti, škola, práca. Ja sa zase zaoberám tým, ako zachránim ďalšieho psa na ulici, ako ukážem ďalšej skupine ľudí krásy Sumatry a ako môžem pomôcť miestnym zarobiť si viac peňazí, aby mali aspoň na základné veci ako jedlo a školu pre deti.