Tanečné maratóny sa zapísali do histórie USA ako jedna z najkontroverznejších foriem zábavy. Z neškodnej aktivity, pri ktorej si mohli ľudia počas Veľkej hospodárskej krízy zarobiť zopár drobných sa však razom stalo šialenstvo. Ľudia boli schopní pretancovať celé dni, týždne a v niektorých prípadoch aj mesiace, čo viedlo k tragickým koncom.
Začalo to nevinne
Oživenie olympijských hier vyvolalo v USA v dvadsiatych rokoch minulého storočia obrovský záujem o vytrvalostné súťaže, v ktorých ľudia preukazovali pozoruhodné výkony a prekonávali svetové rekordy. Veľmi rýchlo si svoju popularitu získali tanečné súťaže, ktoré neskôr prerástli do hotového šialenstva.
Vo februári 1923 vytvorila tanečná inštruktorka Alma Cummings svetový rekord v najdlhšom nepretržitom tanci. Hoci pretancovala celých 27 hodín, jej výkon bol oproti neskorším maratónom len slabým odvarom.
Nevinná zábava sa vymkla spod kontroly, keď sa prosperujúce dvadsiate roky pominuli a v tridsiatych rokoch nastúpila Veľká hospodárska kríza. Toto obdobie sa zvykne označovať aj ako Veľká depresia. Celosvetovú ekonomickú krízu vyvolal prepad akcií na americkej burze New York Stock Exchange v októbri roku 1929. Najväčší dopad mala práve na Spojené štáty americké.
Tanečné šialenstvo
Keďže v čase krízy sa hodil každý peniaz, možnosť výhry peňažných odmien či potravín zlákala mnohých. Neškodná tanečná súťaž sa však razom zmenila na zvrátené predstavenia, kde ľudia doslova zomierali od vyčerpania na parkete, aby mohli vyhrať potrebné peňažné ceny.
V čase, keď sa pre väčšinu ľudí stalo veľkým problémom čo i len zabezpečenie základných potravín, bola vidina výhry vo výške priemerného ročného platu veľkým lákadlom. Niektorí kvôli tomu ochotne pretancovali celé dni či dokonca týždne. Majetnejší ľudia zase ochotne platili za pozorovanie tejto zvrátenej zábavy.
Spali po stojačky
Tanečné maratóny z obdobia Veľkej hospodárskej krízy trvali celé mesiace, no mali veľmi prísne pravidlá. Súťažiaci museli počas 24 hodín zostať v neustálom pohybe, inak by boli diskvalifikovaní. Každú hodinu mali nárok len na jednu 15-minútovú prestávku, počas ktorej sa nestihli ani dostatočne vyspať.
Preto si často zdriemli po stojačky priamo na parkete. Dokazujú to aj mnohé fotografie. Háčikom však bolo jedno z pravidiel, podľa ktorého bolo zakázané, aby sa kolená súťažiaceho dotýkali parketu. To je dôvod, prečo na početných fotografiách tanečníci držia svojich partnerov nad zemou, zatiaľ čo oni driemu. Partneri sa striedali v krátkom spánku a dokonca bolo dovolené aj striedanie partnerov, ak ten pôvodný nemohol pokračovať.
Tie najdlhšie tanečné maratóny trvali tisíce hodín. Najväčší vytrvalci sa preto museli umývať, holiť, jesť alebo čítať priamo na parkete.
Neskutočné rekordy
Tanečné maratóny boli mimoriadne populárne. Každé väčšie americké mesto zažilo v čase najväčšej slávy aspoň jeden maratón, kde sa lámali neuveriteľné rekordy.
Najvýznamnejší zaznamenali v štáte Massachusetts. Stojí za ním Callum DeVillier a Vonny Kuchinski, ktorí počas piatich mesiacov pretancovali neuveriteľných 3 780 hodín.
Hviezda Broadwayu herečka June Havoc, ktorá začala vo svojich 14 rokoch profesionálne súťažiť v tanečných maratónoch má na konte tiež pozoruhodný výkon. Jej najdlhší tanečný maratón mal údajne 3-tisíc hodín a trval viac ako štyri mesiace. Herečka následne o tejto skúsenosti napísala divadelnú hru s názvom Maratón ‘33
Krutá daň
Aj u tých najväčších vytrvalcov sa po istom čase začali prejavovať známky vyčerpania. Krátke prestávky na plnohodnotný spánok nestačili a niektorí tanečníci mali problém sa prebudiť. Vtedy nastúpili razantné metódy. Promotéri rozdávali súťažiacim facky alebo ich namočili do kade s ľadovou vodou. Tieto metódy však nezabránili nebezpečným vedľajším účinkom vyčerpania a nedostatku spánku.
U niektorých súťažiacich sa po stovkách hodín nepretržitého tanca prejavila psychóza. Jeden zdokumentovaný prípad hovorí tanečnom páre, ktorý pretancoval celých 19 dní. Gladys Lenz vyfasovala od svojho tanečného partnera v priebehu maratónu úder do tváre. Aj napriek tomu v tanci pokračovala. Keď sa však umiestnili na piatom mieste a vyhrali len 50 dolárov, Gladys sa pokúsila o samovraždu.
Iný prípad zase hovorí o 21-ročnom mužovi, ktorý po dňoch strávených na parkete skolaboval a začal vracať krv. Tanečné maratóny si vyžiadali aj obete na životoch. Ešte v roku 1923 počas jednej tanečnej súťaže skolaboval 27-ročný muž, ktorý pretancoval 87 hodín. Zomrel priamo na tanečnom parkete.
Keď sa negatíva tanečných maratónov začali naplno prejavovať, mestá po celých Spojených štátoch ich začali zakazovať. V štyridsiatych rokoch upadli do úplného zabudnutia a pozornosť ľudí sa presunula na 2. svetovú vojnu.