Vieme, že čierna farba kvôli rasizmu akoby radšej neexistovala. V Dahlovi už nemôže byť čierny ani traktor. Čierne oči nemôže mať ani Obor Dobor, hoci je láskavý a hodný, píše sa na webe iDnes.cz.
Nevhodná je tiež biela, takže obrat „zbelal“ sa zmenil na „zbledol“. Myš nesmie byť tučná, pretože to traumatizuje. Slečna Trunchbullová, riaditeľka školy z Dahlovej knihy Matylda, už nesmie mať „veľkú konskú tvár“, takže už má len tvár.
Je to len pár zrniek zo stoviek zmien, ktoré vykonalo dahlovské vydavateľstvo Puffin (to patrí pod obra Penguin Random) so súhlasom majiteľov práv, pričom si k tomu pozvali expertov z organizácie nazvanej Inclusive minds (Inkluzívne myslenie), čo sú špecialisti na vymietanie podobného jazykového diabla z detskej literatúry. Veľa vecí vymazali, niečo zmenili, niekde sami dopísali, čo tam vôbec nebolo.
Toto nie je dielo potrestených aktivistov. Toto je už oficiálne. Toto má byť budúci Roald Dahl.
Cieľom toho všetkého má byť odstránenie slov, ktoré precitlivení progresivisti považujú za urážlivé a nevhodné pre deti i dospelých. Výsledok je však úplne iný.
Proti prepisovaniu kníh Roalda Dahla sa začali stavať známe osobnosti a inštitúcie, z ktorých asi najzvučnejšie sú Salman Rushdie a PEN America, pobočka medzinárodného PEN klubu v Spojených štátoch.
Rushdie, nad ktorým vyniesli iránski duchovní trest smrti za jeho román Satanské verše a ktorý bol vlani skoro ubodaný pri útoku fanatika, vyhlásil, že ide o absurdnú cenzúru. „Je to hanba,“ povedal Rushdie, ktorý pri poslednom útoku prišiel o oko. „Je to forma mccarthizmu.“
Generálna riaditeľka PEN America Suzanne Nosselová uviedla: „Ak sa vydáme cestou, kedy sa snažíme naprávať domnelé príkoria, namiesto toho, aby sme čitateľom umožnili prijímať knihy a reagovať na ne tak, ako sú napísané, riskujeme, že skreslíme diela veľkých autorov a zakalíme základný pohľad, ktorý literatúra ponúka na spoločnosť.“
Britský umelec Brian Cox to povedal lapidárnejšie, totiž že liberálna kultúra chce všetko znova spätne prerobiť podľa svojho.
Na prerobenie Roalda Dahla sa nijako vrelo nestavali ani médiá ako The Washington Post či The Guardian, ktoré majú pre progresívcov obvykle sympatie. Ľudia na sociálnych sieťach varovali pred nebezpečným príkladom: „Keď prerobíte pár kníh so starými postojmi, je pred vami už len 400 rokov literatúry, ktorú tiež musíte prepísať. Kde urobíte čiaru?“ pýtala sa jedna z reakcií citovaná listom Washington Post.
Prečo čarodejnice nosia parochne
Celú záležitosť odkryl pred pár dňami britský denník The Daily Telegraph, ktorý priniesol analýzu zmien v Dahlových knihách vydaných v roku 2001 a vlani. Sú ich skutočne stovky. Po vytlačení to bolo celkom dvadsaťdva strán.
Väčšinou sú vyložene absurdné. Z hrubého je enormný, z divného afrického jazyka zostal len africký jazyk, z malých mužov sú malí ľudia, inde sú z mužov osoby. Z „príťažlivej dámy stredného veku“ je „láskavá dáma stredného veku“. Z troch synov Fantastického pána Lišiaka sa stali tri dcéry. Zo slúžky upratovačka. Zmizla zmienka, že malý chlapec potrebuje diétu. Z poznámky „a čo zvyšok sveta – čo Amerika a Francúzsko a Holandsko a Nemecko? A čo Nórsko?“ boli všetky tieto krajiny vygumované, zrejme aby sa „zvyšok sveta“ necítil diskriminovaný, že tam chýba.
Z oslovenia dámy a páni sa stalo „ľudky“, očividne preto, že to pôvodné nezahŕňa ďalšie pohlavie, ale len dve. Namiesto „bola uväznená“ sa už píše „uviazla“, aby pôvodné slovo nevyvolávalo nepríjemné predstavy. Preč sú slová ako bláznivý či šialený, pretože to môže stigmatizovať duševne chorých, takže ten, kto sa bláznivo smial, sa teraz smeje divoko. Z malých chlapcov a dievčat sú malé deti, z vety „nemal brata ani sestru“ je výrok „nemal žiadnych súrodencov“.
Čarodejnica pôsobiaca ako pokladníčka v samoobsluhe sa zmenila na „špičkovú vedkyňu“ a predčasne vyspelá Matylda Wormwoodová, hrdinka knižky Matylda, číta po prerábke Jane Austenovú, aj keď pôvodne čítala Rudyarda Kiplinga, ale ten sa nehodí, pretože ten sa nehodí, pretože. Zo štyroch plešatých žien sú štyri ženy a tak ďalej. K jednej zmienke o plešatých čarodejniciach nosiacich parochne bola dopísaná zmienka ako z učebnice: „Je veľa iných dôvodov, prečo by ženy mohli nosiť parochne a samozrejme na tom nie je nič zlé.“
Zhrnuté: čističi Dahlových príbehov myslia, že reagujú na novú citlivosť, ale v skutočnosti ju naopak umelo vyrábajú.
Lektori citlivosti v akcii
Je to podobná precitlivenosť, ako keď spisovateľ Anthony Horowitz musel pred časom z knihy vyškrtnúť slovo skalpel, pretože si niekto myslel, že by to mohlo uraziť indiánov, pretože to pripomína skalp. Kate Clanchyovej zase tvrdili, že by nemala nazývať Taliban teroristami, keď sú teraz v Kábule pri moci.
Clanchyová rozprávala, ako to dnes chodí: s jednou knihou síce vyhrala Orwellovu cenu, ale niekto na sieti napísal, že je rasistická, a tak ju nakladateľ dal alibisticky skúknuť „čitateľom posudzujúcim citlivosť“, čo je nová lektorská kategória. Lenže kniha sa vrátila so stovkami navrhovaných zmien, a tak Clanchyová utiekla k inému nakladateľovi. Teraz hovorí: „Problém je, že nakladatelia si lektorov napriek citlivosti najímajú ako poistku, aby predišli hnojometom na Twitteri. A autori radšej vykonávajú autocenzúru skôr, než ich texty títo ľudia dostanú.“
V prípade Roalda Dahla to urobili ex post a za neho.
