Byť foodblogerom je momentálne mimoriadne obľúbené. Ale ruku na srdce, na Slovensku nájdeš len pár ľudí, ktorí to robia naozaj dobre. Jedným z nich je aj Maťo, pažravy vychodňar z Prešova, ktorý na sociálnych sieťach vystupuje pod menom Clint Eastfood. Okrem tipov na vynikajúce jedlo pridáva aj recepty, ktoré si môžeš pripraviť doma.
So svojimi sledovateľmi sa delí o tipy nielen v Prešove, kde študoval a momentálne aj žije, ale aj z celého východu. „Tu chcú ľudia za málo peňazí veľa muziky preto tu dlhé roky boli len pizzérie, kebaby, bagety a čínske reštaurácie. V poslednej dobe sa ale ľudia viacej zaujímajú o to čo zjedia a aj ja sa ich snažím edukovať, že to najlacnejšie nemusí pre ich črievka znamenať to najlepšie,” hovorí foodbloger.
Začnem najzákladnejšou otázkou - kto vlastne stojí za profilom Clint Eastfood?
Za týmto profilom stojí pažravy vychodňar Maťo, ktorý v Prešove študoval a momentálne tu aj pracuje a žije. Už od puberty ma to ťahalo ku gastronómii dokonca som sa už po základnej škole videl na hotelovej akadémii, ale rodičia boli zásadne proti. A keďže v tom čase sa ešte decká museli podriadiť vôli rodičov... tak som najprv absolvoval gymnázium, vysokú školu, našiel som si prácu, kúpil byt, oženil som sa a až potom som sa ku gastronómii mohol vrátiť. (smiech)
Čo ťa inšpirovalo k jeho založeniu?
Profil som vytvoril počas pandémie pod názvom food preshow s alter egom Clint Eastfood. To, že som vyrástol na ikonických westernoch je snáď každému jasné. K blogu ma ale inšpirovali najväčší tvorcovia z Košíc a Bratislavy. Hovoril som si, že však aj v Prešove je možnosť dobre sa najesť a žiaden bloger tu nie je - lenže časom som zistil, že v tomto meste už jeden dobrý bloger ochutnával a fotil (škoda, že som to tak dlho odkladal a nebol prvý).
Postupne mi došlo, že takému mainstreamu a značke nemôžem konkurovať a tak som sa rozhodol fungovať ako Clint Eastfood. Keďže chodím do „normálnej“ práce, väčšinou ešte píšem o Prešove, no cieľom je postupne spoznávať zaujímavé gastro prevádzky východoslovenských miest a obcí, kde sa tohto roku chystám na výpravy za jedlom. Časom možno aj na koni a s klobúkom. Také sú plány.
Začínal si s tipmi na vlastné jedlá, neskôr prišlo aj hodnotenie prevádzok v Prešove a okolí. Prečo si sa rozhodol vydať týmto smerom?
Je pravda, že najprv som fungoval s fotkami a receptami, lebo počas pandémie bolo všetko zavreté - áno ideálny čas začať s food blogom. Potom som si jedlo začal objednávať domov, fotiť si ho a písať o ňom a aj týmto spôsobom som chcel mojim obľúbeným prevádzkam aspoň troška pomôcť prežiť.
Neviem, či im to nejako významne pomohlo, keďže v tom čase ma sledovalo dokopy 50 ľudí - z nich polka rodina druhá kamaráti, ale faktom je, že moje obľúbené prevádzky sú tu dodnes. Do budúcna však nevylučujem, že sa k príprave vlastných receptov občas vrátim, pretože aj varenie ma veľmi baví.
V súvislosti s gastroscénou sa píše hlavne o Bratislave, ty si sa zameral hlavne na východ. V čom sa podľa teba najviac odlišuje?
Raz jeden nemenovaný politik povedal, takú dnes už klišé vetu, že: „Na východe nič nie je!“ Samozrejme, že to nie je pravda a ako pravý lokál patriot tvrdím, že na východe je toho mnoho, akurát, že čím ďalej na západ a bližšie k hlavnému mestu je možností a aj finančných prostriedkov viac. To potom súvisí aj s tým, že východniar v ruke otočí každé euro dvakrát a rozmyslí si či mu stojí za to dať si obed za štyri eurá alebo za desať eur.
Tu chcú ľudia za málo peňazí veľa muziky preto tu dlhé roky boli len pizzérie, kebaby, bagety a čínske reštaurácie. V poslednej dobe sa ale ľudia viacej zaujímajú o to čo zjedia a aj ja sa ich snažím edukovať, že to najlacnejšie nemusí pre ich črievka znamenať to najlepšie.
Gastronómia je podľa mňa naprieč Slovenskom veľmi podobná ide len o nápad a schopnosť pritiahnuť tú správnu klientelu. Za mnohými skvelými slovenskými gastro konceptami stoja práve východniari, ktorí by žiaľ, podľa môjho skromného názoru, na východe nedokázali preraziť (česť výnimkám). O to ťažšie je to teraz počas momentálnej ekonomickej situácie.
Na základe čoho si vyberáš prevádzky, do ktorých sa ideš najesť?
Prevádzky si vyberám aj náhodne aj cielene. Občas mi napíšu sledovatelia, že tam a tam je to dobré, tam by ti chutilo, tam choď. Alebo ma niečo upúta na Instagrame. Tak ako ľudia sledujú mňa aj ja sledujem ich.
Na rozdiel od niektorých iných foodblogerov nemáš problém dať aj negatívny feedback. Je podľa teba dôležité, aby ľudia vedeli nielen o dobrých, ale aj opačných gastrozážitkoch ?
Negatívnym feedbackom sa snažím vyhýbať, pretože naivne verím, že každá prevádzka pripravuje jedlo najlepšie ako vie. A jedným dychom sebakriticky dodávam, že nie som natoľko fundovaný ani povolaný odborník, aby som kritizoval iných. Ak mi niekde niečo nechutí jednoducho to nezverejním.
Občas sa ale stane, že prevádzka má lepší marketing ako ponuku a potom človek (zákazník) minie desiatky eur za zhnitú zeleninu a spečené mäso. Naposledy ma veľmi vytočilo keď nám v jednom podniku (ktorý už toho času neexistuje) ponúkli limonádu - ocukrenú vodu s dvoma lístkami mäty a s plastovou slamkou so zaschnutým rúžom. Nemám problém konfrontovať obsluhu ani majiteľa, pretože z ich tváre sa potom dá vyčítať všetko. Aj to, že plastové slamky zákazníkom len prehadzovali z pohára do pohára.
Kde si sa bezkonkurenčne najlepšie najedol?
To je ťažká otázka a závisí od množstva faktorov - hlad, nálada, spoločnosť. Myslím, že najlepšie sa najem doma, ideálne na nejakej väčšej rodinnej slávnosti, keď varí mama alebo svokra.
Čo ťa dokáže v reštaurácii najviac vytočiť?
Asi nepríjemná obsluha. Obsluhu si vždy vážim aj kvôli tomu, že sestra robila a niekedy ešte robí čašníčku a z jej rozprávania viem aké je niekedy ťažké obsluhovať ľudí. Aké ťažké je usmievať sa na zákazníka keď máte napríklad osobné problémy alebo vás niečo trápi. No profesionál sa dokáže, ako sa hovorí, odosobniť a robí si len svoju prácu.
Ak sa však obsluha hrá s telefónom a po hodnej chvíli príde k vášmu stolu, neodzdraví a s arogantným „no???“ V takých prípadoch sa žiaľ prepitné nenecháva a ani jedlo vám potom nechutí.
Dalo by sa povedať, že v našom hlavnom meste človek nájde už azda každý typ kuchyne a prevádzky. Ako je to na východe?
Už v Košiciach je to omnoho pestrejšie ako v Prešove a pritom vzdialenosť týchto miest je len cca 30 km. Ťažko povedať či tu niečo chýba. V poslednej dobe vnímam, že tu vznikli maličké enklávy ázijskej kultúry, ktorá už teraz robí dobrú východnú kuchyňu - avšak trošku prispôsobenú Slovákom.
Bol by som vďačný ak by sa sem dostali aj pestrejšie chute a tradičné rameny. A bol by som rád aj za pôvodnejšie slovenské jedlá našich materí pozostávajúcich z kapusty, údenín a lokálnych surovín. Aj z toho dôvodu by som sa rád na Instagrame povenoval takýmto tradičným vidieckym receptúram.
Ktoré je tvoje najobľúbenejšie jedlo, ktoré vieš uvariť?
Na prvú šupu hovorím praženica. Aj keď to znie trocha divne, urobiť dobrú praženicu je celkom kumšt a nájsť balans medzi konzistenciou vajec (ani suché ani príliš mokré), slanosťou a pomerom slaninky, cibule a korenia chce tréning. Na druhú šupu hovorím sviečková s karlovarskou knedľou.
Ktoré prevádzky ťa v poslednom období zaujali najviac?
V Prešove ma zaujala jedna balkánska prevádzka. Prostredie majú zatiaľ síce veľmi skromné, ale jedlo na môj stredoeurópsky jazyk výborne pasovalo. V Košiciach ma pár dní dozadu zaujala prevádzka, ktorá má v stálej ponuke predovšetkým ryby a morské plody. Ryby sa snažím jesť minimálne raz do týždňa.
Čo robí pažravy vychodňar, keď sa práve nevenuje gastru?
Keďže som človek, ktorý veľa je, musel som tomu prispôsobiť aj životný štýl a zvoliť si adekvátny pohyb. Rád si preto zacvičím vo fitku alebo vybehnem niekam na túru. V posledných rokoch ma veľmi chytil bouldering, čo je vlastne druh športového lezenia bez použitia istenia na nízkych stenách. Tento šport je extrémne náročný a človek pri ňom komplexne precvičuje koordináciu, silu a dynamiku celého tela.
Lezenie a niekedy aj svoj bežný deň alebo nejaké svoje postrehy a srandy pridávam aj do stories a z reakcií ľudí vyplýva, že ich to baví a mnoho z nich sa k lezeniu pridalo a stretávam ich na stene - dokonca najlepších prešovských kuchárov, pekárov a prevádzkarov podnikov. V neposlednom rade pri lezení spotrebujem veľké množstvo energie, takže mi pre potreby foodblogu dokonale vyhovuje. No a z krčmových športov si rád zahrám šípky, biliard a kalčeto.