Z televízneho experimentu sa stal skutočný vzťah, manželstvo aj rodina. Tereza Benda dnes žije s manželom Milanom a ich dcérou na Filipínach, kde sa presťahovali kvôli jeho pracovnej ponuke. Hoci si mnohí pod životom v tejto exotickej krajine predstavia domček pri pláži a nekonečný oddych pri mori, realita je podľa nej úplne iná. Ich každodenný život sa odohráva v rušnej Manile, medzi mrakodrapmi a rýchlym mestským tempom.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo sa s manželom rozhodla odísť v šiestom mesiaci tehotenstva na Filipíny
- ako vyzerá život vo veľkomeste namiesto tropického raja pri mori
- čo jej na Filipíncoch prekáža a prečo si myslí, že im chýba prirodzená zábrana
- koľko zaplatili za pôrod v súkromnej nemocnici
- prečo ich vzťah zo šou vydržal aj po vypnutí kamier
Od televíznej svadby až po život na Filipínach – váš príbeh nabral nečakaný smer. Kedy prišla myšlienka odísť preč a začať v cudzine?
Myšlienka odísť z Čiech, kde sme po svadbách celú dobu žili prišla v čase, keď som otehotnela. Milan často cestoval za prácou na Filipíny a s pribúdajúcimi pracovnými povinnosťami nám bolo jasné, že po narodení malej by musel cestovať ešte pravidelnejšie. Keďže sme nechceli, aby bol tak často odlúčený od rodiny, rozhodli sme sa, že sa na určitý čas sem presunieme spoločne. Naskytla sa aj pracovná ponuka od firmy, ktorá ho tu potrebovala, a tak sme našli kompromis a odcestovali sme ako rodina.
V čom ťa život na Filipínach najviac prekvapil?
Nedokážem povedať jednu konkrétnu vec, pretože som si úprimne ani nestihla vytvoriť nejaké očakávania. Odchádzali sme totiž v šiestom mesiaci tehotenstva, takže som riešila skôr praktické veci, ako zdravotníctvo a podobne, a až potom samotný život na Filipínach. Tým, že žijeme v hlavnom meste, ide v podstate o mestský život, na aký som bola zvyknutá. Nežijeme na ostrove tak, ako si mnohí Filipíny predstavujú – len more a príroda. Život v Manile je skôr klasický život vo veľkomeste, na ktorý sme si dokázali pomerne rýchlo zvyknúť.
K príchodu do cudziny patria aj kultúrne šoky či veci, na ktoré sa ťažšie zvyká – zažila si nejaké po presťahovaní sa?
Samozrejme, je to iné – miestni sú odlišní od Európanov. Sú veľmi milí, usmievaví a úslužní, až do takej miery, že sa vám snažia splniť všetko, čo vám vidia na očiach. Na jednej strane je to veľmi pekné, na druhej sa však občas stáva, že niečo nasľubujú a potom to nedokážu splniť – niekedy im trochu chýba kritické myslenie.
Zároveň je veľmi pekné, akí sú rodinne založení. Niekedy však až príliš – nemajú takú prirodzenú zábranu. Napríklad aj cudzí človek reaguje na dieťa tak, že ho chce chytiť alebo sa mu prihovára, a niekedy už z môjho pohľadu prekročí hranicu, pre nich je to však úplne normálne. Je to milé, ale keď je toho priveľa, tak mi to ako Európanke už nie je úplne príjemné a zakročím.
Čo by sme sa od nich mohli priučiť a naopak, akú slovenskú vlastnosť by si im dopriala?
Určite by sme sa od nich mohli naučiť najmä láskavosti a ľudskosti. Naopak, im by som dopriala náš spôsob komunikácie, presnosť a kritické myslenie.
Ako vyzerá vaše bývanie na Filipínach a je tam jednoduché nájsť si prenájom? Je to skôr klasické bývanie v meste, alebo aj „tropické“ domy pri mori, ako si to ľudia často predstavujú?
Sú Filipíny a Filipíny – nie je to jeden ostrov, ale viac ako sedemtisíc, takže nie je jednoduché ich takto zovšeobecniť. Základný rozdiel je však v tom, že v hlavnom meste, kde žijeme, prevláda mestský život plný mrakodrapov. Sú tu dve hlavné časti, ktoré sú veľmi moderné a v niečom pripomínajú napríklad New York. Nie sú to teda tie typické Filipíny s palmami a domčekmi na pláži, ako si ich mnohí predstavujú. Takýto život sa skôr nachádza na menších ostrovoch, kam je potrebné z hlavného mesta preletieť.
Tam Filipínci často bývajú v jednoduchších, miestami provizórnych domoch. Oblasť, kde žijeme my, je skôr biznisová štvrť s množstvom cudzincov a bohatších Filipíncov. Keď sa však človek dostane za hranice mesta, prostredie je výrazne chudobnejšie a bývanie vyzerá úplne inak než to, na aké sme zvyknutí u nás – ide skôr o jednoduchšie stavby.
Odišli ste ešte ako pár, no na Filipínach sa vám narodilo dieťatko. Ako sa zmenil váš život po príchode dieťaťa do tak úplne odlišného prostredia?
Na Filipíny sme odišli ešte ako bezdetní a hneď po príchode sme si spravili krátky výlet na ostrovy, kde sme objavili tie naozaj krásne Filipíny. Veľmi sa nám to páčilo a povedali sme si, že keď bude možnosť, určite to raz ukážeme aj našej dcérke.
Z môjho pohľadu je veľkým benefitom najmä to, že je tu teplo a existujú skvelé možnosti, ako sa rýchlo dostať k moru. Po príchode dcérky sme však zároveň najviac pocítili tú vzdialenosť – chýba nám rodina a to, že by sme tie najkrajšie chvíle chceli zdieľať práve s nimi. Ten život je tu síce krásny, ale občas vie byť aj trochu osamelý.
Ako vnímaš pridávanie fotiek svojho dieťaťa na Instagrame?
Možno je to nepopulárny názor, ale my s tým momentálne problém nemáme. Ja to vnímam z dvoch rovín. Prvá je, kde by ju to mohlo prípadne ohroziť, a takéto ohrozenie teraz až tak nevidím. Tým, že je ešte maličká a v priebehu prvých rokov sa bude meniť, pokiaľ by niekto chcel zneužiť jej fotografiu, tak o tom ani ja, ani ona nevieme, a teda nás to momentálne nijako neovplyvňuje.
Druhá rovina je reálne fyzické ohrozenie – napríklad, že by ju niekto niekde cielene vyhľadával. Keďže nežijeme na Slovensku ani v Česku a sme s ňou neustále, nemyslím si, že by jej hrozilo takéto riziko.
Keď bude staršia, určite budeme chcieť chrániť jej súkromie a pravdepodobne príde aj čas, keď jej fotky prestaneme zdieľať. Zároveň mi však príde dôležitejšie riešiť aj inú rovinu – napríklad to, že deti dostávajú mobily už vo veku 12–13 rokov a rodičia často riešia skôr to, či dieťa „dajú na internet“ alebo mu zakryjú tvár.
Myslím si, že väčšej hrozbe na sociálnych sieťach čelia práve deti v tomto veku. Preto je pre mňa dôležitejšie zamerať sa na prevenciu vtedy, keď sa dieťa už dokáže dostať do nepríjemnej situácie samo – teda edukovať ho, aby neposielalo fotky, nekomunikovalo s cudzími ľuďmi a malo nastavené jasné pravidlá v správnom veku, kedy už môže dôjsť k zneužitiu obsahu.
Aké to bolo priviesť dieťa na svet v krajine, kde nemáš takú blízkosť rodiny a zázemie, ako doma?
Bolo to určite omnoho náročnejšie, najmä psychicky, pretože je to naše prvé dieťatko a človek by sa cítil lepšie, keby mal mamu nablízku. My sme však už od začiatku riešili pani do domácnosti, ktorá nám pomáhala s upratovaním, varením a keď som potrebovala, pomohla aj s malou. Bola to staršia pani, ktorá má sama sedem detí, takže bola veľmi skúsená a mala som aspoň takúto oporu.
Po mesiaci nám však vypadla a ostala som na všetko v podstate sama, takže som si prešla takou skúškou ohňom. Všetko sme však zvládli a moja mama bola stále na telefóne, za čo som jej veľmi vďačná. Aj tak mi však bolo často ľúto, že som nemohla tieto momenty zdieľať s najbližšími – že som nemohla len tak vytiahnuť kočík a ísť s kamarátkou na kávu.
Malá nám však robí radosť od prvého dňa a veľmi nám to všetko kompenzuje. Snažíme sa si to tu ako rodina spestrovať a vytvárať pekné chvíle. Obrovskou oporou po pôrode bol aj môj muž, najmä ako psychická podpora. Paradoxne, to, že sme na všetko boli len dvaja, by u mnohých ľudí možno vzťah oslabil, u nás to však ešte viac prehĺbilo našu lásku.
Ako to funguje u vás na Filipínach s lekárskou starostlivosťou – platí sa veľa za veci ako pôrod alebo bežné zdravotné zákroky, alebo je to inak nastavené?
Väčšina cudzincov ide cestou súkromnej zdravotnej starostlivosti a my sme sa tak rozhodli tiež – či už pôrod alebo celkovú starostlivosť, kde sa za všetko, každú návštevu a doktora platí. Za samotný pôrod sme platili nemalú sumu, približne okolo 5 000 eur. Keďže išlo o akútny cisársky rez, tá suma sa ešte navýšila, s čím sme však počítali.
Myslím si, že ideálna je práve tá súkromná zdravotná starostlivosť, ktorá je na veľmi dobrej úrovni. Verejnú zdravotnú starostlivosť však neviem úplne objektívne posúdiť, keďže s ňou nemáme osobnú skúsenosť.
Váš vzťah sa začal netradične v šou Svadba na prvý pohľad. Keď sa dnes pozrieš späť, ako vnímaš túto skúsenosť s odstupom času?
Mám na to len a len pozitívne spomienky a často sa k tomu vraciame. Myslím si, že nás tento príbeh bude sprevádzať celý život, pretože keby táto šou nebola, možno by sme spolu nikdy neskončili. S odstupom času cítim, že sa mi vtedy nemohlo stať nič lepšie, než to, že ma kamarátka do tejto šou prihlásila – ja sama som sa tam totiž nehlásila a budem jej za to vďačná celý život.
Na rozdiel od mnohých iných reality šou vám vzťah vydržal. Čomu podľa teba vďačíte za to, že to u vás fungovalo?
Myslím si, že hlavne preto, že sme to nevzdali. Všetci videli tú krásnu rozprávku v televízii, ale potom začal reálny život. Dali sme sa dokopy v období covidu, keď situácia nebola jednoduchá. Išli sme spolu bývať do 1-izbového bytu, v podstate jednej miestnosti, kde sme mali obývačku aj spálňu, a museli sme spolu fungovať v každodennom živote. Úprimne, nebolo to vždy jednoduché. Mali sme aj rôzne krízy, ale základ bol, že sme sa ľúbili a jednoducho sme to nevzdali. A práve vďaka tomu sme sa dostali tam, kde sme dnes.
Myslím si, že vzťah je práca na celý život, ale zároveň to musí medzi dvoma ľuďmi „kliknúť“. Nehovorím, že treba byť perfektný match – ani u nás to tak nebolo. Časom sme na sebe museli pracovať a niektoré veci meniť, ale práve to je na tom pekné – cesta je cieľ. A kde je láska, tam je cesta. Pomohli nám spoločné názory na život, predstavy o budúcnosti a aj rovnaká dravosť. Ale aj my sme vtedy museli a stále musíme na vzťahu vedome pracovať, aby bol kvalitný.
Myslíš si, že úspech vášho príbehu ovplyvnil aj samotný koncept šou, teda to, že išlo o záväzok od začiatku, a nie o postupné hľadanie partnera ako v iných formátoch? Vieš si predstaviť byť v tom čase súčasťou napríklad teraz trendujúcej Ruže pre nevestu či Love Islandu?
To hlavné, čo ovplyvnilo, či spolu ostaneme alebo nie, bolo určite fungovanie mimo kamier. Šou bola len dobrý štart.
Čo sa týka Love Islandu alebo Ruže pre nevestu, myslím si, že keby Milan neexistoval a ja by som bola slobodná 22-ročná baba, tak by som si s mojou povahou vedela predstaviť ísť do takýchto konceptov. Som človek, ktorý rád skúša nové veci, experimentuje a je extrovertný.
Dnes, ako 32-ročná žena s dieťaťom a manželom, sa na to pozerám už inak. Svoju dcéru by som tam asi neposlala (smiech), ale keby sa pre to rozhodla sama, nebránila by som jej.
Ako vyzerá váš bežný deň na Filipínach?
Je v podstate taký istý, aký by bol aj doma. Väčšinu energie a času momentálne prispôsobujeme nášmu dieťatku. Veľkou výhodou života v tomto prostredí je napríklad to, že môžeme chodiť každý deň s malou k bazénu, kde sa vyblázni, potom sa ideme prejsť.
V komplexe, kde bývame, máme aj spoločnú dennú miestnosť, kde sa poobede stretáva viac detí a hrajú sa rôzne hry, takže sa snažíme o jej socializáciu. Večer trávime čas spolu ako rodina a cez víkendy sa snažíme podnikať rôzne výlety.
Ja sa pritom venujem aj práci na sociálnych sieťach – vrátila som sa k nej po trojmesačnej pauze. A vďaka pani v domácnosti si raz za čas vieme s manželom dopriať aj spoločné rande.
Čo ťa najviac prekvapilo na filipínskej kuchyni a ktoré miestne jedlo si si najviac obľúbila?
Nie som úplným fanúšikom filipínskej kuchyne. Typickým jedlom je tu napríklad adobo – kuracie mäso so sójovou omáčkou a koreninami – a to mi chutí. Najviac si tu však užívame čerstvé ryby a morské plody.
Samozrejme, chýbajú nám aj naše slovenské jedlá, ako napríklad halušky či klasické rožky. Syry a šunky sú tu už v drahšej kategórii a takú tú klasickú šunku nakrájanú na tenké plátky tu, bohužiaľ, nenájdete (smiech).
Sú Filipíny pre vás už cieľová destinácia, kde si viete predstaviť dlhodobo žiť a vychovávať dieťa, alebo je v hre aj návrat späť na Slovensko či do Česka?
Filipíny pre nás nie sú cieľová destinácia. Už keď sme sem odchádzali, vedeli sme, že to bude na určitý čas – pôvodne na dva roky, no aktuálne to vyzerá skôr na štyri. V tejto chvíli nám to dávalo najväčší zmysel, aj z finančného hľadiska, keďže manžel dostal dobrú pracovnú ponuku, ale aj z pohľadu toho, aby sme mohli tráviť čas spolu ako rodina.
Berieme to tak, že sa z tohto obdobia snažíme vyťažiť čo najviac – spoznať krajinu, cestovať a zažiť to tu naplno. Do budúcna sa však plánujeme vrátiť späť, buď do Čiech, alebo na Slovensko.
