Trvalo to 382 dní. Z 207 kilogramov sa dostal na 82. Stal sa predmetom vedeckej štúdie. A vyhol sa jojo efektu.
„Išlo to dobre,“ odtušil štíhly mladík po raňajkách v roku 1966. Priznal však, že sa „cíti trochu plný“. „Ale užil som si to,“ nechcel nechať nikoho na pochybách, píše iDnes.cz.
Zjedol jedno natvrdo uvarené vajce, kúsok chleba s maslom.
Tá veľmi skromná porcia si však jeho vyhlásenie zaslúžila, čakala naň napokon kopa novinárov. Bolo to totiž prvé jedlo Angusa Barbieriho po takmer štyroch stovkách dní. „Skoro som zabudol, ako jedlo chutí,“ uviedol.
Gigantický mladík proti Wembley
Agostino „Angus“ Barbieri sa narodil v roku 1939 v škótskom Tayporte, jeho taliansky otec Joe si tam na Nelson Street otvoril o dvanásť rokov skôr fish and chip shop. Podnik prosperoval celé dekády, mladík Angus sa stal jeho tvárou. Tvárou a postavou. Neprehliadnuteľnú.
Za fritézou sa týčil ako obor. Vážil okolo dvesto kíl. Bol stelesnením obezity.
So svojou monštruóznou hmotnosťou musel podstupovať všedné veci, médiá sa však neskôr samozrejme obzerali hlavne po tých sviatočných, epických. Predovšetkým Angusovho výjazdu s fanúšikmi jeho klubu FC Dundee na štadión Wembley na zápas škótskej reprezentácie proti anglickému tímu v roku 1961.
Obrí mladík bol pre takúto cestu výzvou. Nielen pri nastupovaní do prenajatého autobusu. Ako bolo zvykom, jeho fanúšikovské osadenstvo pri ceste do Londýna mohutne popíjalo pivo. "Vyžadovalo to systém, vyťahovať Angusa von na zastávkach na cikanie, a potom zase dovnútra. Bolo treba pár chlapov, aby ho ťahali a tlačili do dverí," líčil denníku Courir Gordon Stewart, ktorý vtedy onom operáciám fascinovane prizeral ako malý chlapec.
Veľké finále však malo ešte len nasledovať. „Sranda bola, ako ho dostať na štadión vo Wembley,“ líčil Stewart. Bežným vstupom sa Angus dovnútra prirodzene nedostal. Museli pre neho otvoriť veľkú bránu, asistoval pri tom celý policajný sprievod. Drzí škótski fanúšikovia bez lístkov to uvítali ako prelomenie hrádze Wembley – napriek polícii sa okolo svojho obra prešmykli dovnútra bez platenia.
S desiatkami svojich nadbytočných kíl žil Angus ďalej. Až mu došla trpezlivosť - av júni roku 1965 sa dvadsaťsedemročný muž dostavil do nemocnice Maryfield v Dundee. Chcel schudnúť.
Zvážili ho, ručička sa zastavila na 207 kilogramoch.
Zatvorené. Syn chudne
Lekársky tím sa rozhodol pre pôst, pod dohľadom a s asistenciou, v nemocnici. Pôvodne nemal trvať dlho, ale pacient sa ho rozhodol predĺžiť. Znášal ho dobre, a čo viac, jeho vôľa zbaviť sa otrasných kíl bola veľká, mal odhodlanie.
Jedlo mal zakázané, dostával suplementy. Vitamín C a ďalšie, po prvých desať mesiacov kvasnice ako zdroj esenciálnych aminokyselín, od 93. do 162. dňa draslík, od dňa číslo 345 do dňa číslo 365 soľ, dva až päť gramov denne. Nekalorické nápoje ako čaj, kávu si mohol dopriať podľa ľubovôle, počas posledných týždňov aj s trochou cukru a mlieka.
Najprv si ho zdravotnícky tím nechal v nemocnici, pretože však išlo všetko úspešne, odbery a testy ukazovali, že jeho telo výzvu zvláda, nehovoriac o jeho disciplinovanosti, nechali ho odísť domov. Do nemocnice chodil iba na kontroly a vyšetrenia.
Pokušeniu odolával aj doma. Do otcovho podniku radšej nenastúpil - a otec ho pre istotu zavrel a nechal to tak po celý čas synkovho pôstu.
A ten sa predlžoval a predlžoval. Odpískať sa ho Angus rozhodol, až keď dosiahol osemdesiatdva kilogramov. Po 382 dňoch bez jedla.
Jojo efekt? Nekonal sa
To už sa stalo jeho úsilí vďaka médiám známym po celom svete. Keď mu teda zdravotná sestra Bill Irving servíroval 11. júna roku 1966 o desiatej ráno ono vajíčko na neskoré raňajky, boli pri tom fotoaparáty, zaznamenali usmievajúceho sa hubeňúra vo svetríku.
Takmer štyri stovky dní predtým zhadzoval v priemere pol kila denne.
„Drastická diéta sa Angusovi vyplatila,“ hlásal denník Evening Telegraph. Poznamenával, že do jeho starých šiat by sa k nemu vošli ďalší dvaja ľudia, taký markantný to bol skok. Angus ho odišiel osláviť na trojtýždňovú dovolenku do Španielska.
„Pacienti musia obvykle obvykle zostať v nemocnici, ale Angus strávil veľa času doma, aj tam odolal pokušeniu najesť sa,“ chválil mladíka nemocničný tím. Lekári a experti na mladého muža nezabudli ani po jeho dovolenke, ani po rokoch. V roku 1973 sa k jeho úspešnému terapeutickému pôstu vrátila štúdia v magazíne Postgradual Medical Journal.
Starostlivo približuje všetky priebežné výsledky testov vzoriek moču aj krvi počas pôstu. Vypočítava, že na veľkú toaletu chodil pacient nepravidelne, nie častejšie ako raz za 37 až 48 dní.
"U väčšiny pacientov existuje pre stratu hmotnosti bariéra, ktorá predstavuje rovnováhu medzi túžbou schudnúť na jednej strane a pokušením najesť sa na druhej. Ak prvá túžba prevyšuje druhú, nemusí byť nutné predĺženie terapeutického pôstu vylučovať. Mnohé biochemické markery, ako ich u nášho pacienta testy zachytili, nie sú."
Lenže zdôrazňuje, že Angusov pôst sa konal pod starostlivým dohľadom odborníkov. A že pôst môže u individuálnych pacientov niesť príležitostné riziko, pripisované zlyhanie adaptívne reakciu na pôst. Pred svojvoľným hladovaním štúdia varuje.
Aj preto Guinessova kniha rekordov Angusov výkon v roku 1971 zapísala ako najdlhší zaznamenaný pôst na svete, ďalšie rekordy v tejto „disciplíne“ však nesleduje. Nie sú určené verejnosti, vysvetlila hovorkyňa Guinessovej knihy rekordov.
A Angus Barbieri? Nielenže enormne schudol, vyhol sa aj jojo efektu. Päť rokov po tom, čo zase začal jesť, mal deväťosemdesiat kíl. Presťahoval sa, oženil, narodili sa mu dve dcérky. Zomrel po krátkej chorobe v 51 rokoch v roku 1990.