Kateřina Šimsová sa po roku v učiteľskom kolektíve rozhodla urobiť odvážny krok – vymenila stálu prácu za neistotu na cestách. Spolu s priateľom sa vydali na niekoľko mesačnú cestu, ktorá ich zaviedla z chudobnejších, no pohostinných častí Nikaraguy cez novozélandské kiwi sady až po tropické Fidži.
V rozhovore sa ďalej dozvieš:
- v čom sa Katy zmenil pohľad na školstvo po tom, čo doň nazrela
- ako vyzerá život v krajine, kde deti namiesto školy musia často pomáhať rodine
- či sa dá v Strednej Amerike vyžiť zo 400 eur mesačne
- v akej situácii sa v Nikarague necítila bezpečne
- aká je realita sezónnej práce na Novom Zélande
S akými očakávaniami si po štúdiu pedagogiky nastupovala do školy a čo bol ten moment, kedy si si povedala: „Toto mi nestačí“?
Už počas štúdia som vedela, že chcem na dlhší čas odcestovať niekam do zahraničia. Pôvodne som tak po škole ani neplánovala nastúpiť do školstva, ale dostala som pracovnú ponuku a povedala som si, že ten jeden rok bude super skúsenosť. Vedela som, že keď sa potom vrátim späť do Česka, už budem mať nejakú prax s učením za sebou. Takže som do toho išla s jasným nastavením, že je to len na rok a potom odchádzam, jednoducho som hneď od začiatku vedela, aký mám plán.
Ako reagovalo tvoje okolie a rodina, keď si po roku zahodila vyštudovaný odbor a rozhodla sa odísť do sveta?
Rodina reagovala veľmi pekne a podporili ma – možno aj preto, že vedeli, že kým si to nesplním, budem o tom stále hovoriť. Potom by ma mrzelo, ak by som to neurobila. Strach tam ale určite bol, keďže takto na dlho a tak ďaleko od rodiny som ešte nebola, takže sa o mňa určite báli, no žiadne prehováranie ani nič podobné neprebiehalo, čo bolo veľmi fajn.
Zmenil sa tvoj pohľad na školstvo po tom, čo si si ho vyskúšala zvnútra? Sú podľa teba najväčším problémom práve platové podmienky a systém?
Určite sa môj pohľad na učiteľstvo trochu zmenil po tom, čo som si to vyskúšala. Hlavne som si uvedomila, že je to náročná a zodpovedná práca – že to nie je len o samotnom vyučovaní, ale aj o prípravách na hodiny, práci s rôznymi potrebami žiakov a podobne. Preto si myslím, že platy často neodpovedajú tomu, čo všetko táto práca obnáša, takže platové podmienky sú určite jedným z problémov.
Čo sa týka systému, myslím si, že je to dosť o osnovách. Je tam veľa učiva, ktoré potom učitelia nestíhajú, a hrozne ich to obmedzuje v tom, že nemôžu učiť podľa seba a prispôsobiť výuku daným žiakom. To je podľa mňa tiež dosť zväzujúce. A keď sa k tomu pridá kopec administratívy a papierovania, dokáže to učiteľom vziať veľa času a energie, ktorú by namiesto toho mohli venovať žiakom.
Chýbajú ti dnes deti a učenie alebo si si uvedomila, že práca učiteľky pre teba jednoducho nebola?
Často na ne myslím a teším sa, že sa za nimi v tomto školskom roku pôjdem pozrieť. A čo sa týka práce učiteľky – myslím si, že ten prvý rok mi ukázal, ako dokážem nadviazať vzťah s deťmi, a nie len s nimi, ale aj s rodičmi. Ten prvý rok bol skvelý, no bohužiaľ momentálne hľadám niečo časovo flexibilnejšie. Nehovorím ale, že sa k tomu raz nevrátim – myslím si, že áno.
Prechod zo stabilného režimu do neistoty cestovania býva veľký skok. Čoho si sa na začiatku najviac obávala?
Na začiatku som mala najväčší strach asi z financií, aby sme mali dosť peňazí. Tiež som sa obávala neistoty, pretože som bola zvyknutá mať nejaký režim, zázemie a vedieť, čo bude ďalej. A zrazu som sa chystala na niekoľko mesiacov odísť na miesta, ktoré vôbec nepoznám. Do toho sme s priateľom boli spolu len rok, takže som bola zvedavá aj na to, ako to ovplyvní náš vzťah a ako to celé zvládneme, keďže päť mesiacov sme aj cestovali v dodávke. Takže aj toho som sa vlastne obávala, či nám to vydrží. Ale zároveň som sa na celú túto skúsenosť veľmi tešila.
Aké to bolo finančne na začiatku? Mnoho ľudí sa bojí odísť, lebo nemajú veľké úspory – ako si fungovala ty?
Ako prvé sme smerovali do Strednej Ameriky, na ktorú som mala našetrené. Mala som úspory aj na všetky letenky a na auto, ktoré sme si neskôr kupovali na Novom Zélande. Takže v tomto smere som vedela, že to zvládnem. No a potom sme si už vlastne na Novom Zélande zarábali sami, keďže sme mali pracovné víza – working holiday. Vtedy som si už povedala, že keď budem tam, dokážem si zarobiť a nemusím mať z financií taký strach.
Po odchode z Česka sa stala tvojím novým miestom na život Nikaragua. Čo teba osobne najviac prekvapilo na miestnom živote a kultúre?
Na Nikarague ma najviac prekvapilo, aký odlišný môže byť bežný život. Niektoré rodiny tam žijú v podmienkach, ktoré si u nás doma vôbec nedokážeme predstaviť – v malej, jednoduchej chatrči žije niekoľko generácií pokope. No aj napriek tomu majú medzi sebou neuveriteľne silné vzťahy. Všetko si zdieľajú a rodina je pre nich na prvom mieste.
Zároveň ma prekvapilo, akí sú pohostinní, otvorení a stále sa usmievajú. Je tam úplne bežné jazdiť na korbe auta, pripravovať banány na sto rôznych spôsobov a celkovo žiť oveľa jednoduchšie a pomalšie než my. Hrozne som si to tam užívala. A zaujímavé bolo aj to, koľko času trávia tí ľudia vonku.
S tým súvisí aj jeden zážitok, ktorý nás fakt dostal. Prekvapilo nás, akí sú nápomocní a pracovití. Keď sa nám raz na aute rozbilo predné koleso a my sme druhý deň museli odísť, prišiel jeden pán a cez noc nám to opravil. Niečo také si neviem predstaviť, že by sa stalo u nás. Sú to naozaj neobyčajne ochotní a pracovití ľudia.
Ako v Nikarague vyzerala tvoja každodenná rutina a aké tam boli životné náklady v porovnaní s Európou?
Ten denný režim bol úplne iný ako doma. Veľa sa to točilo okolo surfovania. Chodili sme surfovať, čítala som si, písala si denník, trávila čas vonku a veľa sa strečovala. Celkovo som mala čas na veci, na ktoré si doma ten čas nenájdem. Bol to taký pomalší život. Dni sme si plánovali podľa seba a podľa počasia. Varili sme si spoločne, chodili na výlety a raz sme boli aj rybárčiť.
Bývali sme väčšinou v pekných ubytovaniach, ale stále cenovo dostupných. Každopádne tie životné náklady boli oproti Európe určite nižšie. Vošli sme sa zhruba do 450 až 600 eur mesačne na osobu, no pri naozaj low-cost spôsobe cestovania sa dá určite žiť ešte lacnejšie.
Dá sa tam žiť v „low-cost“ režime a koľko peňazí človek priemerne potrebuje na mesiac bežného života?
Pri naozaj low-cost spôsobe života sa dá v Nikarague vyžiť aj s 300 až 400 eur mesačne na osobu. My sme si však dopriali krajšie ubytovanie, takže naše náklady boli o niečo vyššie.
Mnoho ľudí má zo Strednej Ameriky strach kvôli bezpečnosti. Cítila si sa tam bezpečne a zažila si moment, kedy ti nebolo všetko jedno?
Vôbec som sa nebála ľudí ani kriminality. Naopak, cítila som sa tam prekvapivo dobre a bezpečne. Jediný moment, kedy som sa necítila úplne najlepšie, bol počas silných tropických búrok, ktoré boli občas naozaj intenzívne. Inak som nezažila žiadny okamih, kedy by som sa musela báť.
Sledovala si tamojšie deti a školský systém aj cez svoju „pedagogickú optiku“? Ako tam miestni ľudia vnímajú vzdelanie?
Videla som, ako trávia čas a ako funguje ich každodenný život – napríklad to, koľko času trávia vonku. Do školského systému som však úplne nenahliadla. Každopádne pre niektoré rodiny nie je vzdelanie úplnou samozrejmosťou, keďže deti musia často pomáhať doma alebo rodičom s prácou. Mala som pocit, že tí rodičia chcú, aby ich deti mali lepšie možnosti, a vzdelanie vnímajú ako cestu či šancu na lepší život. Takže je to pre nich dôležité, no zároveň je tam protipól v tom, že musia pomáhať doma a rodina je pre nich vždy na prvom mieste.
Neskôr som však mala možnosť navštíviť školu na Fidži a bolo úžasné sledovať tie deti, aké sú vďačné a radujú sa zo všetkého, čo majú – hoci toho majú oveľa menej než napríklad my tu doma.
Tento rok si spolu so svojím priateľom zakotvila na Novom Zélande, čo je pre mnohých vysnívaná destinácia. Zodpovedala realita sezónnej práce tvojim predstavám alebo to bola tvrdá drina?
Na Zélande sme vyskúšali dve sezónne práce – vinohradníctvo a kiwi sady. Keď by som to mala porovnať, na vinohradoch sme si zarobili menej peňazí, no zároveň to bola menej náročná práca. Zato na kiwi sadoch to bola, musím povedať, tvrdá drina. To ma fakt prekvapilo, aké to bolo náročné. Na druhej strane sa tam však dalo zarobiť oveľa lepšie. Takže každé malo niečo do seba.
Keď si to na konci zrátaš – náklady na dodávku, život na mieste versus zárobky zo sezónnych prác – odchádzali ste v pluse alebo boli očakávania vyššie než realita?
Pôvodne som počítala s tým, že sa vrátim domov oveľa viac v pluse. Keďže sme však mali v pláne po Zélande ešte dosť cestovať a navštívili sme Austráliu, Fidži a na záver Indonéziu, tak sme väčšinu zarobených peňazí dali práve do cestovania. Tým pádom sme sa nevrátili s takým plusom, ako sme si na začiatku predstavovali. Vôbec to však neľutujem. Som veľmi rada za všetky tie zážitky – tie majú pre mňa oveľa väčšiu hodnotu než peniaze na účte.
V Nikarague si zažila latinskoamerický „mañana“ život, na Zélande zasa vyspelú kultúru a usporiadanosť. Aký bol pre teba najväčší skok medzi týmito dvoma mentálnymi svetmi? V čom sa líšil prístup k životu u miestnych ľudí?
Najväčší rozdiel som si všimla asi v prístupe k prírode a celkovo v tom, čo ľudia riešia. Na Novom Zélande mi prišlo, že sa kladie oveľa väčší dôraz na poriadok, triedenie odpadu, ochranu prírody a dodržiavanie pravidiel. Ľudia tam majú väčšie možnosti a priestor riešiť aj veci, ktoré nie sú len tie úplne základné.
V Nikarague je naopak veľa ľudí chudobných a riešia hlavne to, aby mali čo jesť, kde bývať a z čoho uživiť rodinu. V takej situácii je ťažké očakávať, že budú riešiť ekológiu alebo svoju ekologickú stopu. Videla som tam napríklad horiace skládky, čo bol pre mňa dosť nepríjemný pohľad, no v ich podmienkach je tá realita proste iná. Tento kontrast bol pre mňa asi najvýraznejší, aj keď sa to vlastne ani nedá tak úplne porovnávať. Čo však mali spoločné, bola určite otvorenosť ľudí a to, že trávili veľa času vonku. To bolo na oboch krajinách úžasné.
Teraz si naspäť doma, aké sú tvoje najbližšie plány? Hľadáš si opäť klasické zamestnanie, chceš pracovať na voľnej nohe alebo ťa to už opäť ťahá do sveta?
Odišla som s tým, že som si chcela ujasniť, čo by som chcela v živote robiť, čo by ma bavilo a napĺňalo. Na Zélande som nad tým dosť premýšľala a zistila som, že by som sa chcela venovať niečomu kreatívnemu a časovo flexibilnejšiemu. Doma som často hovorila o nechtoch, takže moje najbližšie plány sú jasné – idem si spraviť nechtársky kurz. Uvidím, či ma to bude baviť a či sa tomu budem venovať naplno, no celkovo si teraz hľadám flexibilnejšiu prácu, najlepšie napríkla v online marketingu. A potom sa uvidí. Možno to bude nejaká kombinácia alebo sa na čiastočný úväzok vrátim k učiteľstvu.
Čo sa týka cestovania, s priateľom by sme sa už chceli viac usadiť a cestovať skôr na kratšie obdobia, nie na tak dlho. Bola to však skvelá skúsenosť a určite ju odporúčam každému.
