Cestovateľ a vyštudovaný geograf Filip Hložný prepadol láske k Afrike už na základnej škole. Dnes má na konte desiatky odsprevádzaných skupín, 16 návštev Ugandy a nespočetne veľa nezabudnuteľných momentov z divočiny – od stretnutia s horskými gorilami až po pohľad z očí do očí s leopardom.
V rozhovore sa ďalej dozvieš:
- ako sa Filip dostal k vysnívaným expedíciám v Afrike
- aké najnebezpečnejšie výstrelky zažil u iných skupín na safari
- prečo môžete brázdiť savanu hodiny bez jediného zvieraťa
- ako vyzeralo jeho najsilnejšie stretnutie s leopardom
- čo Filipa láka na militarizovaných štátoch
- prečo sa vždy rád vracia domov na Slovensko
Pamätáš si na moment, kedy sa z občasného cestovania stala tvoja profesia? Čo bolo tým hlavným spúšťačom?
Už od základnej školy som miloval Afriku. Počas hodín geografie som v atlase nemal otvorené nič iné ako práve jej mapu. Podobne to bolo aj na strednej škole, čomu napokon zodpovedal aj výber vysokej školy – vyštudoval som humánnu a regionálnu geografiu na UMB v Banskej Bystrici.
Ako študent som časť našetrených peňazí investoval, no väčšinu som minul na letenky do najrôznejších kútov sveta. Afrika bola, je a bude pre cestovateľov najdrahším kontinentom – týždeň cestovateľského rozpočtu v Afrike sa často vyrovná mesiacu strávenému v Ázii. Aj napriek tomu ju milujem najviac!
Keďže som tento kontinent chcel spoznať naozaj do hĺbky, túžil som tam začať sprevádzať. Po výške som s tým síce nemal priame skúsenosti, no mal som už precestovaných dosť krajín a vyskúšal som si aj prácu v USA. Keď sa mi naskytla možnosť sprevádzať v Turecku pre sieť cestovných kancelárií, bez váhania som do toho šiel. Bola to skvelá skúsenosť. Vedel som, že na začiatku si musím prejsť takouto „masovkou“, no môj cieľ bol už vtedy jasný: expedície v Afrike.
Ako sa mladý chalan zo Slovenska dostane k tomu, že robí profesionálneho safari sprievodcu v Afrike? Aké certifikácie alebo skúšky si si musel spraviť?
Môj názor je taký, že s láskou k Afrike sa človek jednoducho narodí – buď to miluješ, alebo nenávidíš. Podobne je to aj so sprevádzaním. Myslím si, že človek musí mať vo vienku skvelú komunikáciu, orientačný zmysel a schopnosť fungovať pod tlakom a v chaose. Ja to mám tak, že čím väčší chaos nastane, tým chladnejšiu hlavu si zachovávam, začnem improvizovať na všetky strany a veci riešim s ľahkosťou.
Čo sa týka oficiálnych požiadaviek, základom je absolvovať kurz sprievodcu. Všetko ostatné je už o skúsenostiach a o tom, ako zodpovedne sa človek na Afriku pripraví. V tomto prostredí je nutné premýšľať nie o jeden či dva kroky dopredu, ale ideálne o desať. Každému, koho táto práca láka, odporúčam jednoducho rozposlať životopis do cestoviek!
Kedy si človek môže povedať: "Už som toho videl dosť na to, aby som tam bezpečne previedol druhých"? Musí mať sprievodca danú krajinu najprv kompletne sám preskúmanú, kým tam vezme skupinu?
Podľa mňa to tak úplne neplatí. Dobrý sprievodca by mal zvládnuť odsprevádzať takmer akúkoľvek destináciu aj bez toho, aby v nej predtým bol. Je jasné, že keď ju navštívi viackrát, vychytá všetky muchy a zájazd je vďaka tomu kvalitnejší. Potom sú tu však destinácie, ktoré je lepšie si vopred prejsť – väčšinou ide o krajiny, kde zúria ťažké občianske vojny.
Aký je najväčší rozdiel medzi tým, keď niekto ide na safari ako turista, a tým, keď ho vedieš ty ako certifikovaný garant?
Najväčší rozdiel je pravdepodobne vo vnímaní safari ako celku. Keď ide turista na safari prvýkrát, chce vidieť všetko, respektíve čo najviac. Je to úplne pochopiteľné, no takto to v prírode nefunguje. Safari nie je len o pozorovaní zveri – je to o ceste samej a o pochopení kontextu či zásad fungovania prírody.
Každé safari je jedinečné a neopakovateľné. Niekedy môžeme brázdiť savanu hodiny bez toho, aby sme zahliadli jediné zviera, a potom zrazu za jedinú hodinu zažijeme divadlo ako z dokumentárneho filmu. Turista si musí uvedomiť, že toto nie je ZOO, ale nádherne prepojený ekosystém, ktorý si vyžaduje trpezlivosť. Každému, kto chce zažiť skutočné safari, preto odporúčam, aby sa tam niekoľkokrát vrátil.
Stretnutie s divokou zverou tvárou v tvár – zažil si situáciu, kedy ti na safari naozaj stuhla krv v žilách?
Áno, boli situácie, o ktorých si myslím, že sa už vyše nezopakujú. Živo si pamätám, keď sme mali na strome hneď vedľa auta dva mladé leopardy a pod ním dospelú samicu. Leopard je majster maskovania, preto je ho z tzv. veľkej päťky najťažšie vidieť.
Rovnako silný moment som zažil v Tanzánii, keď som sa len tak náhodne naklonil z auta a v tráve ležal leopard. Pozrel sa mi rovno do očí tými svojimi nádhernými zelenými očami. Úplne ma zamrazilo – akoby sa mi pozeral priamo do duše. Leopard je moje najobľúbenejšie zviera na safari. No a určite nemôžem zabudnúť ani na stretnutia s horskými gorilami počas trekov, to sú momenty, pri ktorých človek doslova zabúda dýchať.
Aké špeciálne pravidlá platia na safari, ktoré musia klienti bezpodmienečne dodržiavať, aby bola zaručená bezpečnosť ich aj zvierat?
Ja si myslím, že Slováci sú na safari zodpovední turisti. Previedol som už desiatky skupín a nestalo sa mi, že by som musel niekoho viacnásobne upozorňovať.
Základom je správne sa obliecť a zvoliť prírodné farby, nerobiť hluk a nevystupovať z auta, pokiaľ sprievodca vyslovene nepovie, že dane miesto je bezpečné. A veci ako nevyhadzovať odpadky či nekŕmiť divú zver myslím ani nemusím spomínať.
Počul som, že niektorí sprievodcovia sa pýtajú žien, či majú menštruáciu. Toto je absolútny nonsens a nemá to žiaden vplyv na bezpečnosť počas safari. Naozaj, pokiaľ človek chce na safari ísť, odporúčam mu siahnuť po kvalitnej cestovnej kancelárii.
Safari turizmus čelí aj kritike – najmä pre bezohľadných návštevníkov, ktorí nerešpektujú zvieratá. Stretol si sa počas sprevádzania s takýmto správaním alebo si musel riešiť nepríjemnú situáciu?
Ja si vždy klientov pred safari pripravím, čiže som nepríjemnú situáciu nikdy nezažil. Mám však skúsenosť, že iné skupiny kričali po zvieratách či skákali po streche auta, len aby zver vyplašili. Rovnako viem o prípade, keď sa turista dotkol leva priamo z auta. Toto sú presne veci, ktoré narúšajú kolobeh prírody a môžu viesť až k úhynu danej populácie. Títo ľudia si nezaslúžia ísť ani do mestského parku.
Stáva sa často, že neuvidíte to, čo bolo v pláne, alebo vás naopak príroda prekvapí niečím, čo sa nedá naplánovať v žiadnom itinerári?
V Afrike slovo „plán“ vždy naberá úplne iný rozmer. Niekedy ti ho pokazí vyššia moc, prehradia cestu, prípadne musíš niečo vynechať z bezpečnostných dôvodov. S týmto je jednoducho nutné rátať. Turista nemôže mať v Afrike očakávanie, že všetko pôjde hladko a komfortne.
Ja sa vždy snažím dodržiavať itinerár a dať klientom dokonca aj niečo navyše. Na druhej strane, práve zo situácií, keď sa niečo pokazí alebo nevyjde, často vznikajú tie najlepšie zážitky. Treba len otvoriť oči, srdce a vnímať Afriku takú, aká je – stále neuveriteľne autentická. Nie je to vždy len o tom, že musíš navštíviť všetky hlavné atrakcie. Krajinu podľa nich väčšinou nespoznáš.
Možno sa niekedy stane, že klienti nevideli celú Veľkú päťku, ako ich nastavíš na to, aby si užili samotný proces divočiny?
Safari v svahilčine znamená cesta alebo výlet. Už samotné prechádzanie divočinou a pozorovanie prírody okolo je fascinujúce, a keď sa k tomu podarí vidieť celú veľkú päťku, je to skutočná čerešnička na torte. Klientom vždy hovorím, že je to ako kinder vajíčko – nemôžu čakať, že uvidia všetko hneď.
Aký najbizarnejší alebo najvtipnejší zážitok ti utkvel v pamäti zo sprevádzania skupín, na ktorý dodnes spomínaš?
Veľmi dobre si pamätám, ako časť mojich klientov nastúpila v Turecku do autobusu k maďarskému sprievodcovi. Jemu tiež nebolo divné, že majú slovenské pasy, zatiaľ čo svojich nechal na hoteli. Ja som potom zobral Maďarov a niekde napoly ceste sme si ich vymenili ako rukojemníkov (smiech). Gól je, že som napokon celý maďarský tím turistov aj tak odsprevádzal ja. Bolo mi ich ľúto, lebo ich sprievodca zabudol nastúpiť na loď. Skrátka profík!
Stalo sa ti niekedy priamo počas práce sprievodcu v krajinách centrálnej Ázie niečo tak nečakané, že si musel na mieste improvizovať a pretaviť problém na najlepší zážitok zájazdu?
V Centrálnej Ázii to väčšinou ako-tak klape. Dohovorím sa aj po rusky, čo je v týchto krajinách obrovská výhoda, a viem tak vyjednať lepšie ceny. Musím povedať, že som tu nikdy nemal väčší problém.
Raz mi však v najvyššej sezóne v Uzbekistane zrušili hotel pre 13 klientov. Rozhodil som siete a izby sa mi našťastie podarilo nájsť pomerne rýchlo.
Prečo sú práve Uganda, Uzbekistan a Gruzínsko tvojimi najobľúbenejšími krajinami na svete a čím si ťa každá z nich ziskala?
Celkovo najviac milujem Afriku, a aj keď z tejto trojice je africká len Uganda, asi aj preto je pre mňa takou srdcovkou. V Ugande som bol už 16-krát a toto číslo bude určite ďalej rásť. Tá krajina má jednoducho všetko: nádherné safari, skvelých ľudí, úžasnú prírodu, jazerá, hory aj ľadovce. Je to skutočná Perla Afriky.
Gruzínsko mám rád zasa preto, lebo je to k nám najbližšia „exotika“ a je to jedinečná krajina, ktorej ľudia, kuchyňa či história sú neopakovateľné. A Uzbekistan? Ten milujem pre pohostinnosť miestnych. Takých srdečných ľudí nájdeš len málokde. Cestovanie totiž nie je len o pamiatkach a pekných fotkách. Ľudia sa za nimi hrnú, no o mesiac si ani nespomenú na ich názov. Je to najmä o emóciách a spoznávaní autentickej miestnej kultúry. To si človek zapamätá oveľa dlhšie.
V čom je Centrálna Ázia a Zakaukazsko iné v porovnaní s Afrikou, pokiaľ ide o mentalitu miestnych ľudí a kultúrny šok?
Tu sa bavíme o diametrálne odlišných svetoch. Centrálna Ázia či Zakaukazsko majú veľmi bohatú históriu (nieže by ju Afrika nemala), no predsa sú nám tieto regióny kultúrne aj ľudsky oveľa bližšie. Ľudia ti budú rozumieť a pomerne ľahko vyriešiš aj zložitejšie logistické výzvy.
Afrika je v tomto celkom iná. Tam naozaj potrebuješ skúsenosti s tým, ako konat s ľuďmi, ako postupovať v nečakaných situáciách a podobne. Na cestovanie je rozhodne najnáročnejšia. Kým v Centrálnej Ázii povieš taxikárovi, že chceš ísť do tohto hotela, zaručene ťa tam odvezie. V Afrike ti síce povie, že ten hotel pozná, no ty po minúte zistíš, že šofér nemá ani šajnu, kde sa vlastne nachádza. Miestny jednoducho vezme akúkoľvek zákazku, len aby niečo zarobil – a takýchto príkladov by bolo neúrekom.
Čo ťa vlastne láka na povojnových či bezpečnostne citlivých oblastiach na Blízkom Východe?
Logistická výzva. Čím ťažšie je niečo zorganizovať alebo prejsť, tým viac ma to láka – samozrejme, spolu s túžbou tú krajinu naozaj spoznať. Najlepšia takáto cesta bola do Sýrie ešte počas vojny za vlády Bašára Asada. Každá jedna minúta v tejto krajine bola fascinujúca. Vidieť takto militarizovaný štát a to, ako v ňom všetko funguje, bolo neuveriteľne emociálne náročné, no zároveň mi to dalo skúsenosti, ktoré mi už nikto nezoberie.
Tráviš väčšinu roka v teréne na cestách, alebo máš stabilný domov tu na Slovensku, kam sa vraciaš načerpať sily?
Mám stabilný domov na Slovensku a nemám v pláne sa sťahovať. Naša krajina je krásna a mali by sme si ju viac vážiť. Okolie Žiliny, Martina či Liptov sú mi srdcu najbližšie a momentálne by som to nemenil.
Dá sa sprevádzaním expedícií a safari slušne a stabilne zarobiť, alebo je to skôr kompromis, kde človek vymení štandardný finančný komfort za voľnosť a zážitky?
Som živnostník, a pokiaľ je človek šikovný, vie si v cestovnom ruchu zarobiť slušne. Musí sa však obracať, pretože je to naozaj náročná práca. Neustále striedaš krajiny, čo býva často veľmi vyčerpávajúce.
Dospieva človek časom v tejto profesii do bodu, kedy začne zvažovať usadenie sa, alebo ťa túžba po neustálom objavovaní už nikdy nepustí?
Mám kolegov, ktorí majú vlastné deti a popritom stíhajú sprevádzať. Je to potom už len o kompromisoch. Samozrejme, chcem vlastnú rodinu, no cestovania sa nikdy nevzdám.
