Nikolu Kabátovú môžeš poznať ako finalistku šou Survivor Česko & Slovensko 2024. Momentálne si na vlastnej koži opäť overuje, že na spokojný život stačí málo. Presťahovala sa totiž na full-time do dodávky, opustila české hranice a spolu so svojím psíkom sa vydala slobodne spoznávať svet.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- čo viedlo Niki k opusteniu pražského bytu a presťahovania do dodávky
- ako prebiehala prerábka auta a koľko ju vyšla
- či sa pri cestách drží plánu alebo ide tam, kde ju napadne
- ako reagovala, keď jej dodávku vykradli
- či by si takto na kolesách vedela predstaviť žiť už natrvalo
Čo ťa viedlo k tomu, aby si opustila byt v Prahe a vydala sa úplne inou cestou – za životom v dodávke? Bol to dlhodobý sen alebo impulzívne rozhodnutie?
Žiť a cestovať v dodávke bol môj dlhoročný sen. Pôvodne som to plánovala v rámci programu work & holiday na Novom Zélande, no vtedy som sa nezmestila do kvóty a neskôr som si zaobstarala psa, takže Nový Zéland už neprichádzal do úvahy. Mnohí mi navyše hovorili, že tým, že som si zadovážila psa, sa moje cestovanie skončilo…a na to som mala len jednu odpoveď: „Watch me!“
Trvalo mi síce, kým som si mohla dodávku dovoliť, ale hneď ako som ju mala, bolo mi jasné, že v Čechách sa dlho neohrejem.
Ako reagovalo tvoje okolie na takúto zásadnú a zároveň trošku bláznivú životnú zmenu?
Je to trochu bláznivé, však? (smiech) Ale moji najbližší priatelia a rodina sú na to už zvyknutí. Mám jeden bláznivý nápad za druhým, takže ich to vôbec neprekvapilo. Vždy ma v mojich snoch podporovali a ani v tomto prípade to nebolo inak.
Ako prebiehal proces prerábky dodávky na obytný priestor? Čo bolo najväčšou výzvou pri zariaďovaní a koľko taká prerábka vyšla?
Mala som výhodu v tom, že som dodávku kúpila už od úžasného človeka, ktorý v nej cestoval. Bola teda pomerne dobre zariadená a keby som si ju nechcela prispôsobiť podľa vlastného gusta, bola by hneď „ready“ na cestu. Už pred kúpou som však vedela, že budem musieť zaobstarať novú nástavbovú batériu a dať dokopy elektriku, aby som v aute mohla fungovať na sto percent.
Povedala som si, že základom bude elektrina a potom spravím len pár menších úprav, no nakoniec mi to nedalo a pustila som sa aj do prerábky postele a ďalších vecí. Posteľ bola asi najväčšou výzvou, pretože som do pôvodnej konštrukcie chcela zakomponovať vlastné nápady. Našťastie som mala skvelých pomocníkov a teraz, po nejakom čase používania, môžem povedať, že sa to naozaj podarilo a všetko funguje tak, ako má.
Úprimne, doteraz som si ešte presne nerátala, koľko celý makeover stál. Najdrahšia bola, samozrejme, elektrika. Presnú sumu neviem povedať, ale odhadom to bolo niekde okolo 100 tisíc korún (4120 eur).
Aké vybavenie a technológie považuješ za nevyhnutné, aby si mohla žiť pohodlný full-time dodávkový život?
Určite v prvom rade kvalitný elektrický systém – to je úplný základ. Bez neho ti nefunguje chladnička, svetlá, nič si nenabiješ a podobne. Potom určite naftové kúrenie. Človeku sa to nemusí zdať ako nevyhnutnosť, ale keď sme spali pri –3 stupňoch, kúrenie bolo doslova „life saver“.
A rozhodne chladnička! Ja som neskutočne rada, že mám v aute kúpeľňu a kuchynku. Pôvodne som plánovala sprchovať sa vonku, mať len solárnu sprchu a vonkajší varič. No dnes napríklad celý deň prší a môžem povedať, že ten luxus uvariť si v suchu a potom si dať sprchu, pri ktorej na teba nefúka, je na nezaplatenie.
To ma privádza k ďalšej veci, ktorú považujem za veľký luxus – bojler na vodu. Ten môj síce žije vlastným životom a väčšinou mi stačí sprchovať sa v studenej alebo vlažnej vode, ale už len tá možnosť zohriať si vodu a dopriať si horúcu sprchu je dokonalosť sama o sebe.
Predtým, než si vôbec vyrazila na cesty, ti vykradli dodávku. Ako si sa s touto situáciou vyrovnala – nezačala si na chvíľu prehodnocovať, či to bol správny krok?
No, bola to naozaj veľmi nepríjemná skúsenosť…Musím však pochváliť políciu vo Vrchlabí aj kriminálku v Trutnove za ich skvelú prácu, boli naozaj výborní. Ani na chvíľu mi však nenapadlo pochybovať o tom, či bolo kúpenie dodávky správnym krokom. Práve naopak – táto situácia ma ešte viac motivovala dokončiť prestavbu čo najskôr, aby som už konečne mohla vyraziť na cesty.
Možno to bude znieť šialene, ale brala som to aj pozitívne – ten zlodej mi vlastne ukázal, kam sa v dodávke pozerá, kam lezie a kam sa naopak vôbec nepozrel. Vďaka tomu som zistila, ktoré miesta v aute sú najbezpečnejšie a môžu slúžiť ako úkryt na cennosti.
Tvoja prvá cesta viedla cez Nemecko, Francúzsko až do Španielska, kde si zostala týždeň. Držíš sa plánu alebo ideš, kam ti proste napadne?
Áno, a stále som ešte v Španielsku! Plánu sa držím len tak napoly. Viem, že chcem precestovať Španielsko a Portugalsko, ale kam presne pôjdem a ako dlho sa na jednotlivých miestach zdržím, riešim čisto intuitívne. Keď sa mi niekde páči, pokojne tam zostanem aj týždeň. A naopak – ak mi niečo nesadne, aj keď to bolo na mojom pomyselnom „bucket liste“, nemám problém sa zbaliť a po troch hodinách odísť.
Minulý rok si sa zúčastnila reality show Survivor, kde súťažiaci preukazujú svoje schopnosti prežitia v extrémnych podmienkach. Pomáhajú ti tieto skúsenosti aj pri živote na cestách?
Asi áno. Človek si tam uvedomí, že k spokojnému životu toho naozaj veľa nepotrebuje a dokáže si vystačiť s málom. Že diskomfort je len stav mysle – alebo to aspoň takto vnímam ja. Mám menej vecí, než som kedy mala, a nikdy som sa necítila šťastnejšia.
Nie si úplne sólo cestovateľka, máš totiž svojho psieho spoločníka. Stalo sa ti však, že ti v nejakých momentoch chýbal ľudský kontakt?
Mollynka, moja labradorka, je ten najlepší parťák, akého som si mohla priať a baví ma, že s ňou môžem zažívať tieto momenty. Ľudský kontakt, najmä s mojimi najbližšími mi samozrejme chýba, ale nie je to pre mňa prvýkrát, čo som od nich odlúčená. Okrem Survivoru som totiž žila aj dva roky vo Vietname, takže som na to tak trochu zvyknutá. Vynahrádzame si to dlhými telefonátmi a sme spolu neustále v kontakte.
A Vietnam ma naučil jednu vec – že na cestách nikdy nie si sama. Vždy, keď chceš, môžeš sa dať do reči s inými cestovateľmi aj s miestnymi. Dokonca som v jednej facebookovej skupine, kde sa tu v Španielsku organizujú rôzne stretnutia, momentálne napríklad na Vianoce a na Nový rok, takže keď na mňa príde splín, môžem sa takto aj socializovať.
Aké boli najväčšie výzvy, ktoré si zatiaľ na tejto ceste zažila? A naopak, čo ťa na tomto živote najviac teší?
Najväčšie výzvy? Jednu mám, ale tú prezradím až vo svojom YouTube videu. Inak toho asi veľa nie je, ak nepočítam parkovanie, z toho som vždycky v strese (smiech).
Zatiaľ je to presne také, aké som si predstavovala, ba dokonca aj lepšie. Najviac ma teší ten pocit slobody a fakt, že som oveľa viac v prírode, než keby som žila v Prahe.
Všimla som si, že pracuješ na diaľku, čo ti asi umožňuje takýto flexibilný životný štýl. Ako si to zariadila – musela si si na cestu aj niečo našetriť alebo ti práca na diaľku umožňuje priebežne financovať svoje cesty?
Som naozaj vďačná, že mám prácu, ktorú môžem robiť na diaľku, a vďaka tomu takto cestovať. Určite mi to umožňuje financovať moje cesty, no vždy je dobré mať nejaké peniaze bokom, pretože nikdy nevieš, čo príde.
Cestovanie v dodávke však so sebou nesie aj náklady – palivo, diaľničné poplatky, jedlo a podobne. Máš nejaký odhad, koľko približne minieš týždenne na tento lifestyle?
Jedlo a nafta sú asi najväčšie položky, ale ja si varím sama, takže to vychádza asi na rovnakú sumu, akú by som minula doma v Česku. Cestujem tiež pomaly a mimo platené diaľnice (okrem tej francúzskej), lebo sa nikam neponáhľam. Takže to nie je až také veľké zaťaženie a nafta tu stojí okolo 1,3 eura za liter – záleží od regiónu.
Navyše ušetrím na nájme, pretože ak nie som v kempe, čo som zatiaľ bola len týždeň, parkujem na miestach, kde je to zadarmo. Samozrejme, platím poistenie a ďalšie poplatky, ale keďže takto žijem zatiaľ len krátko, asi teraz neviem povedať presnú sumu.
Aké máš teraz najbližšie plány – plánuješ pokračovať v cestovaní celú zimu? Aké miesta by si určite chcela vidieť?
Áno, plánujem cestovať celú zimu, prejsť Španielsko a Portugalsko a potom sa uvidí. Vo Španielsku určite musím zájsť na Gibraltar a do Tarify. A čo sa týka Portugalska, toho je tam naozaj veľa. Neviem, či stihnem sezónu veľkých vĺn, ale rozhodne by som sa chcela pozrieť do Nazaré, ktoré je známe najväčšími vlnami na svete.
Hoci si van life skúšaš zatiaľ len krátko, myslíš si, že by si dokázala žiť takto aj niekoľko rokov? Alebo vnímaš tento štýl života skôr ako dočasnú etapu?
Úprimne si myslím, že áno. Milujem to, nič mi nechýba, mám tu všetko čo potrebujem a som šťastnejšia než za posledné dva roky. Najväčšou otázkou bolo, či si na to zvykne moj pes Molly a zatiaľ je, našťastie, tiež spokojná.