„Dokázal som to. Som na južnom póle.” Tak zneli prvé slová Martina Navrátila pri hovore cez satelitný telefón s Petrom Hliničanom po tom, čo dosiahol južný pól. Dvojica spoločne zastrešuje cestovateľský projekt Travelistan.
Ešte predtým, ako na toto miesto dorazil, pred ním stálo 1 100 kilometrov bieleho pekla. Tie prešiel za necelé dva mesiace. Počas celej cesty trojčlenná medzinárodná skupina (Nórka, Angličan a Slovák) spala v stane, vodu pila zo snehu, ktorý si roztopili a jedla väčšinou dehydrovanú stravu.
S chalanmi z Travelistanu sme sa rozprávali aj v našom podcaste Not Sorry to Think. Epizódu si môžeš vypočuť nižšie, prípadne na Apple Podcasts či Podmaze.
Nie všetko však išlo podľa predstáv a Angličan Rob musel byť evakuovaný. „Niekedy som si pripadal ako v počítačovej hre, kde musím rýchlo reagovať na vzniknutú situáciu. Ak by som sa však pomýlil, namiesto počítačovej straty života som v realite mohol vyfasovať omrzlinu,” hovorí Martin.
Z čoho si mal pred expedíciou najväčší strach?
Skôr som mal obavu z takzvaného bieleho pekla. Je to stav, kedy sa na Antarktíde všetko zahalí do hmly a človek nič nevidí. Dôvod? Nielen, že je biela hmla, ale biela je umocnená aj tým, že prostredie je biele, obloha je biela, horizont je... biely. Človek nevie či ide hore, dole a lyže slúžia ako slepecké palice.
Pred samotnou expedíciou si absolvoval fyzickú, psychickú aj materiálnu prípravu. Prišlo počas tej cesty niečo, na čo si sa pripraviť nedokázal?
Mojou veľkou výhodou je, že takéto expedície som už neraz zažil a viem, ako na nich pracuje moja hlava. Ak by sem niekto prišiel z našej civilizácie len tak, po chvíli sa zblázni. Dôvod? Vysvetlím na situácii, ktorú sme zažili len prednedávnom na Slovensku.
Keď udrela korona v plnej sile a my sme museli ostať zavretí doma, prvý týždeň sme sa možno tešili. Lenže po pár dňoch nám chýbali všetky tie krásne činnosti, na ktoré sme boli zvyknutí. Nejeden z nás sa začal nudiť a nevedel, čo so sebou. Začali sme frflať, sťažovať sa, obviňovali sme všetkých a všetko.
A teraz si predstavte, že by ste nemali ani mobil, knihu, Netflix či televíziu. Boli by ste len vy a vaša hlava. Presne to som zažil pred pár rokmi počas dvojmesačnej plavby cez Atlantik popri Antarktíde. Musel som sa naučiť narábať so svojimi pocitmi. Vtedy mi pomohli príbehy od prvých polárnikov, ktorí dobýjali tento biely kontinent. Boli pár rokov mimo domova a nemali správy od svojich blízkych.
Práve Nóri prišli na to, že treba nejakú pravidelnosť, že treba zamestnať hlavu. Preto som si počas korony vytvoril presný harmonogram činností, ktoré som dodržiaval. Neváľal som sa len tak na gauči. A niečo podobné som spravil aj počas expedície. A odpoveď na otázku je, že našťastie neprišlo nič, čo by ma prekvapilo.
Vo viacerých rozhovoroch si spomínal, že základom bolo myslieť pozitívne. Dostal si sa do stavu, že si nevedel, ako ďalej?
Takýto stav som chvalabohu nezažil aj vďaka veľmi dobrej príprave. Priznám sa hneď na začiatku, že v prvých dňoch som mal v hlave pretlak myšlienok, ktoré bojovali o moju pozornosť. Nevedel som sa sústrediť na jednu vec. Bol som z toho unavený. Dokonca som zúril sám na seba, prečo som si nezobral hudbu. V tie dni sa mi aj horšie šliapalo.
Našťastie som to na siedmy či desiaty deň prekonal a už som sa sústreďoval nielen na výkon, ale aj na tému, ktorú som si vybral na konkrétny deň. Postupne som preberal v hlave všetky otázky, ktoré som mal pred cestou ohľadom vzťahov, biznisu, kamarátov a podobne. Sem-tam som to prekryl peknými spomienkami z bývalých ciest, na rodinu a podobne.
Od tohto momentu, keď bola hlava zamestnaná jasnou témou, sa mi išlo skvele. Vôbec som nemyslel na to, že už chcem byť na póle, zakázal som si premýšľať nad ďalšími cestami. Veď to poznáte. Sme niekde na ceste a už plánujeme ďalšie. Lenže ja som tu a potrebujem sa sústrediť na výkon, ktorý je predo mnou.
Celá výprava ťa stála 90-tisíc. Ktorá položka ťa stála najviac peňazí?
Letenky. Tu nie sú klasické letiská a jedine, ako sa viete sem dostať, je letieť cez súkromné spoločnosti. Jedna letová hodina stojí až 15-tisíc dolárov.
Výpravu si si platil z vlastného vrecka, alebo si mal nejakých sponzorov?
Všetko som si platil z vlastného vrecka a aj z dôvodu, aby som mal čistú hlavu.
Dá sa vôbec pri takejto výprave na niečom šetriť?
Nie. Výpravy do polárnych oblastí si vyžadujú veľmi dôkladnú prípravu nielen po fyzickej a psychickej stránke. Musíte sa zamerať aj na kvalitné odevy. Tu nejde len o poriadnu páperovú bundu či rukavice. Počas cesty musíte veľmi pozorne sledovať počasie a rýchlo pridávať či uberať vrstvy oblečenia. To, čo platilo včera, dnes nemusí platiť a zajtra to bude určite inak.
Nikdy si nemôžete povedať, že sa v tom už vyznáte a nič vás neprekvapí. Niekoľkokrát za deň sa nám stalo, že vietor, ktorý do nás udieral z ľavoboku, sa obrátil proti našim chrbtom. Musel som teda zmeniť taktiku vrstvenia odevu. Nikdy som nečakal na prestávku, radšej som si ihneď vymenil veci.
Niekedy som si pripadal ako v počítačovej hre, kde musím rýchlo reagovať na vzniknutú situáciu. Ak by som sa však pomýlil, namiesto počítačovej straty života som v realite mohol vyfasovať omrzlinu. A verte, že omrzliny tu hrozili každý deň. Zlé bolo, že sa neohlasovali nejakou bolesťou. Prosto prišli – a ťažko sa liečili.
Ovsenú kašu vraj po tejto výprave nemôžeš ani cítiť. Ako okrem nej vyzerala vaša strava?
Počas dňa sme sa zastavovali v hodinových intervaloch a jedli – čokoládu, sušené ovocie, rôzne výživové tyčinky a podobne, čo nám dodávalo energiu. Večera – dehydrovaná strava, ktorú sme zaliali vriacou vodou a instantná polievka. K tomu syr a saláma.
V týchto podmienkach je náročné ísť aj na záchod. Na veľkú potrebu ste mali jamu, močili ste do fliaš. V jednom rozhovore si spomenul, že od stupňa 89 sme už vykonávali veľkú potrebu do vrecúšok, pretože je to všeobecné nariadenie. Prečo?
Tam, kde sme zakempovali, sme si vykopali jamu a vykonali všetko potrebné. V noci sme všetci mali fľaše, do ktorých sme sa vycikali. V polárnej noci sa ti vážne nechce ísť na záchod. Od stupňa 89° sme už vykonávali veľkú potrebu do vrecúšok – je to všeobecné nariadenie.
Samozrejme, sprcha tam nebola, a preto sme mali hygienické vreckovky, ktoré sme roztopili a ako-tak sa poutierali. Základom je podpazušie, nohy, rozkrok a sem-tam tvár. A jasné, mal som pocit, že už smrdím ako opičí pavilón v pekinskej zoo. A prečo sme kadili do sáčkov od 89°? Lebo svetové spoločenstvo chce z Antarktídy najčistejšiu zónu na svete.
Z pobrežia ste vyrazili ako trojčlenná skupina. Južný pól ste však dosiahli len dvaja. Čo sa počas cesty stalo?
Rob dostal silný vnútroočný tlak a musel byť evakuovaný. Prostredie na Antarktíde je nesmierne agresívne. To je vysvetlenie, že prečo tu nikto nežije - nedá sa to.
Máš pocit, že na južnom póle po takej namáhavej ceste zostal aj kúsok teba?
Tak na túto otázku budem vedieť odpovedať neskôr. Teraz neviem.
Ako vyzerala tvoja adaptácia po návrate domov? Predsa len, po dvoch mesiacoch a teplotách pod -40 stupňov muselo telo reagovať inak.
Je mi extrémne teplo. Chodím v krátkych nohaviciach, tričku a v Tatrách pri víchrici som nemal rukavice a všetci si mysleli, že som sa zbláznil. Len mi je proste teplo.
Doniesol si si z južného pólu aj nejaký suvenír? Teda ak nerátam ťažkú kožnú chorobu.
Dostal som len omrzlinu, nie chorobu. Ale už som v poriadku a na južnom póle nie je žiaden suvenírový obchod. Nie je tam NIČ.
Si autorom viacerých kníh o cestovateľských zážitkoch a chystáš sa napísať aj o svojej expedícii na južný pól. Píše sa ti lepšie, keď máš všetko v čerstvej pamäti, alebo keď necháš najprv veci uležať?
Je to ťažšie, lebo myšlienky a spomienky sa bijú o svoju pozornosť a musím ísť na to postupne.
Ako to momentálne vyzerá s tebou a cestovaním? Budeš oddychovať, alebo už začínaš mať túlavé topánky?
Už plánujem cesty. Budem mesiac doma, budem robiť premietania po Slovensku a budem sa venovať priateľke a potom šup do sveta.
Myšlienka o dobytí južného pólu sa podľa tvojich slov začala rodiť už niekedy v roku 1998, keď si videl dokument 118 dní v zajatí ľadu o Petrovi Valušiakovi od režiséra Pavla Barabáša. Máš ešte nejakú podobnú extrémnu destináciu, ktorú by si chcel podobným spôsobom navštíviť?
Mám, ale to si nechám zatiaľ pre seba. Dôvod? Som jemne poverčivý.