Vo Veľkom Krtíši, neďaleko od miestneho parku, nájdeš Čajovňu Splnený sen. Jej názov je v podstate doslovný, keďže jej majiteľka Majka Pataková niekoľko rokov jazdila na kamióne, aby si našetrila na jej otvorenie.
Aj keď cieľ bol jasný, tisíce kilometrov po európskych krajinách jej dali nielen množstvo spomienok, neobyčajných výhľadov a nakoniec aj Splnený sen, ale aj budúceho manžela. O tom, čím všetkým si musela prejsť, sa dozvieš v nasledujúcom rozhovore.
Kedy v tvojej hlave skrsol nápad na otvorenie vlastnej čajovne?
Už od svojich 19-tich rokov sa venujem zbieraniu a pestovaniu byliniek. Čaje sú chutné a veľmi zdravé pre organizmus človeka a odkedy ich pijem, cítim sa lepšie a mám silnejšiu imunitu. Chcela som do nášho mesta priniesť niečo prospešné aj pre ostatných ľudí a ukázať im spôsob, ako si zlepšiť zdravie aj prírodnou cestou.
Ďalšia vec je, že čajovne sú pokojné. Je to miesto, kde si človek môže oddýchnuť, zrelaxovať, stretnúť sa so svojimi priateľmi alebo rodinou v príjemnom prostredí. Preto práve čajovňa.
Prečo si sa rozhodla ísť práve cestou jazdenia na kamióne?
Vždy som vedela, že chcem mať vlastné podnikanie, ale všetci dobre vieme, že na začiatok sú podstatné peniaze. Chcela som čajovňu, ale nemala som žiadne našetrené peniaze a ísť do banky a zadĺžiť sa na pol života mi prišlo veľmi riskantné. Na kamióne sa tie peniaze dali zarobiť, keďže som nemala žiadne veľké výdavky. Jednoducho sa mi naskytla možnosť ísť jazdiť kamiónom a tak som ju využila.
Na vodičský preukaz, ktorý v tom čase stál približne 2500 eur, ti požičal otec. Ako rodina a okolie reagovalo na rozhodnutie vyraziť do Európy na kamióne?
Moji rodičia vždy stáli pri mne a podporovali ma v tom čo som chcela robiť. Vedeli, že to bude dobrý štart do budúcnosti, aj keď mali veľký strach. Každý deň som im písala, že som v poriadku, s rodinou som bola v pravidelnom kontakte. Na začiatku to trošku ťažšie znášal braček, ktorý je ťažko postihnutý.
Bol zvyknutý, že som každý deň doma a zrazu som bola preč. Tešil sa, keď som prišla domov, a bol smutný keď som odchádzala, ale nakoniec si aj on zvykol. Po dvoch rokoch sa už na mňa ani nepýtal. Vedel, že som na kamióne a že mu z ciest prinesiem nejakú dobrú čokoládu (smiech).
Koľko si si takto dokázala mesačne zarobiť?
Na kamióne sa dá celkom dobre zarobiť, ale záleží od toho, v akej firme pracuješ. U mňa sa to pohybovalo od tých 1 800 do 2100 eur. Ale plat záleží od viacerých faktorov. A samozrejme od toho, koľko dní si na cestách. Stalo sa nám, že sme boli za mesiac doma len dva dni. Výplata krásna, ale osobný život nič moc. Bolo to veľmi pohyblivé.
Jazdiť si začínala so strýkom, potom ho vystriedal kamarát Václav, s ktorým si sa neskôr zasnúbila. Ako vyzeral váš bežný deň na cestách?
Každý deň bol iný a niečím výnimočný, ale vstávali sme približne ráno o 3:00 aby sme stihli prísť na 7:00 do práce. Cestovali sme z Krtíša do Nitry, takže nám chvíľu trvalo, kým sme sa dostali len do práce. Pobalili sme si veci do kamiónu, prebrali s dispečerom prácu a plán cesty, vykládky, nakládky, založili sme tachografové karty a vyrazili sme.
21 hodín bola naša pracovná doba. Odjazdiť sme mohli maximálne 18 hodín. Čiže keď sme začali jazdiť napríklad o 10:00 koniec práce bol na druhý deň o 7:00 ráno. Nasledovala 9-hodinová pauza na jedlo, spánok alebo hygienu. Ľahšie to bolo už keď sme sa dostali do cieľa. Niekedy sme čakali na nakládky alebo vykládky niekoľko hodín, niekedy aj dní.
Vtedy sme buď zobrali bicykle a šli do nejakého pekného mesta, alebo sme sa prechádzali niekde na pláži pri oceáne. Týchto dní bolo veľmi málo, ale za to boli úžasné a mám na ne krásne spomienky.
Mnohí si pri slove kamionista predstavia urasteného chlapa, ktorý bez zaváhania vyrieši problém pokojne aj ručne-stručne. Nemala si strach vstúpiť do tohto sveta?
Vôbec nie (smiech). skôr som to brala ako výzvu či to zvládnem. A keďže som na kamióne nikdy nebola sama, bola som si istejšia. Myšlienka na čajovňu bola vždy silnejšia ako akýkoľvek strach alebo únava. Keď boli vypäté situácie, plné nervov a stresu, vždy som si povedala „robíš to kvôli čajovni“ a bolo. Vždy sa všetko vyriešilo.
Čo bolo pre teba v začiatkoch najťažšie?
Najťažšie bolo asi úplne všetko. V podstate som presadla z osobného auta rovno do kamiónu a v autoškole sú tie autá trošku iné. Tam sa učíš s manuálnou prevodovkou. V kamióne je automatická. Prišlo mi to na začiatku akoby som pilotovala lietadlo, bolo tam milión gombíkov a každý slúžil na niečo iné (smiech).
Asi mesiac mi trvalo, kým som si všetky zapamätala na čo slúžia. A samozrejme, cúvanie s kamiónom bol neustáli boj. Vedela som, že nie som odkázaná na to, aby som sa to naučila, keďže som nikdy nebola sama, takže do toho cúvania sa mi dvakrát nechcelo.
To som sa naučila asi po troch rokoch. Ťažké bolo zvyknúť si na nepravidelný spánok, nepravidelnú stravu. Chvíľu trvalo aj to, že musím odjazdiť naraz štyri hodiny. A po štyroch hodinách znova.
Precestovala si Španielsko, Taliansko, Francúzsko, Portugalsko či Balkán. Ktorá z krajín ti učarovala najviac?
Pre mňa osobne je najkrajšou krajinou Portugalsko. Nádherná príroda, veľmi milí ľudia a celkovo som sa v tej krajine nikdy nenudila ani počas jazdy. Diaľnice na severe krajiny poloprázdne a ja som si mohla užívať krásy prírody, aj keď väčšinou spoza volantu, ale aj tak to stálo za to.
A kde sú najhorší vodiči?
Paradoxne v Portugalsku (smiech). V strede kruhového objazdu odstavené auto som zažila len tam. Ale zlých vodičov máš všade. Všade sú aj dobrí aj zlí vodiči a v každej krajine som sa stretla s oboma prípadmi, takže ťažko povedať, kde nevedia jazdiť.
Dostali ste sa s Václavom niekedy do situácie, kedy ste sa báli o život?
S Vaškom sme spolu jazdili dva a pol roka. Za tú dobu sa nám nestalo nič také zlé. Boli nepríjemné situácie, ako prostitúti na parkovisku a raz sme na diaľnici dostali defekt na prednú pneumatiku. Vtedy je ťažké udržať kamión na ceste, ale stáli pri nás asi všetci anjeli, lebo práve v tej chvíli sme prechádzali popri parkovisku a mali sme možnosť bezpečne zastať. Mali sme šťastie, že sme nezažili nič strašné. Sú kamionisti, ktorí si toto povedať nemôžu.
A teraz opačne – na ktorú príhodu z ciest najradšej spomínate?
Nemáme len jednu. Je ich veľa, ale ak to mám zhrnúť, pre nás boli najkrajšie práve tie chvíle, keď sme mali dlhú pauzu alebo sme čakali, kým nás naložia alebo vyložia. Mali sme možnosť vidieť plno krásnych miest, na ktoré by sme sa inak nedostali.
Veľakrát sme parkovali blízko oceánu alebo pri krásnych mestách a vždy sme využili možnosť sa ísť niekam prejsť. Takéto dni boli najkrajšie. Práca kamionistu je veľmi náročná a každý deň prináša veľa stresových a nervových situácií. Takže, keď sme mali možnosť prechádzať sa po pláži alebo vidieť nejaké zaujímavé mesto, to bolo na tom najkrajšie. A hlavne to, že sme boli spolu.
Nakoniec sa ti podarilo otvoriť čajovňu s príznačným názvom Splnený sen. Stačili ti ušetrené peniaze na jej rozbeh?
Bolo to len tak tak, ale stačili. Čajovňu som zariaďovala svojpomocne s ocinom a Vaškom a pomáhali nám kamaráti a každý kto mohol.
Ako sa čajovni momentálne darí? Čo všetko si v nej ľudia môžu dať?
Myslím, že sa jej darí dobre. Ale stále som len na začiatku a stále je čo sa učiť a zdokonaľovať. Snažím sa zákazníkom prinášať pravidelne čajové novinky a nie len to. V našom meste je čajová kultúra ešte dosť zaostalá a preto sú v čajovni aj iné nápoje, ako je napríklad káva alebo limonády.
Ponuka nápojov sa však mení v závislosti od ročného obdobia. V zime máme skvelú horúcu čokoládu a v lete ľadové osviežujúce limonády alebo alkoholické drinky. No a okrem nápojov sa dajú v čajovni kúpiť zaujímavé dekoračné alebo darčekové predmety a aj handmade výrobky.
Jeden regál som vyčlenila na výstavu umeleckých výrobkov od tvorcov z okresu Veľký Krtíš. Zákazníci si tak môžu odpísať kontakt na výrobcu a podporiť ho kúpou nejakých výrobkov. Aj steny čajovne sú vyzdobené obrazmi tunajších umelcov. Snažím sa, aby bola čajovňa pestrá nie len nápojmi, ale aj výrobkami.
Vieš si predstaviť, že by si ešte niekedy opäť sadla do kamiónu a vydala sa do sveta?
Nie (smiech). Neviem si predstaviť, že by som robila tú prácu znova. Neľutujem ani minútu strávenú na kamióne. Samozrejme, chýba mi kamión, ale len to jazdenie. Nechýba mi všetka tá práca okolo toho. A čajovňa bol cieľ.
Tú pokladám za svoj vlastný životný projekt, ktorý som splnila, priznám sa, skôr, ako som čakala. Už chcem len zveľaďovať čajovňu, byť v blízkosti svojej rodiny a keďže na rok 2023 je naplánovaná svadba, tak možno už aj založiť vlastnú rodinu a usadiť sa.