Odvážni rodičia Katka a Ján sa vybrali na 30-dňovú Cestu hrdinov SNP. Ľudia z ich okolia si týmto výletom neboli úplne istí. Na sociálnych sieťach sa neskôr rozprúdili diskusie, či to bol dobrý nápad. Od neznámych si vyslúžili aj kritiku. Katka s Jánom však nič neľutujú a ak sa bude dať, na podobnú výpravu pôjdu opäť. V rozhovore sa dočítaš, ako celý výlet vyzeral, v čom ich ako rodinu obohatil a s akými krízami sa stretli.
Absolvovali ste náročnú cestu SNP s bábätkom. Prečo? Ako vznikol tento nápad?
Na prapôvod nášho rozhodnutia si už nespomenieme. Vznikalo to zrejme postupne a dlho, niekde sme niečo začuli, videli sme nejaké videá a dokumenty o zdolávaní dlhých trás pešo a napokon v nás začala rásť zvedavosť a túžba vyskúšať to. Cesta hrdinov SNP nás zaujala najmä tým, že vedie cez časti Slovenska, ktoré sme ešte nikdy nenavštívili. Mohol to byť pre nás teda skôr poznávací výlet ako športový výkon. Keď sa nám po narodení dcéry Hany naskytla možnosť spoločnej rodičovskej dovolenky, vedeli sme, že je na to ideálna príležitosť a brali sme za úplne samozrejmé, že sa na cestu vydáme v trojici. Chceli sme tento čas stráviť spoločne, aktívne a mimo zabehnutých koľají. Budovať u Hany pozitívny vzťah k ľuďom i prírode je jedna z našich priorít a myslíme si, že s tým netreba čakať kým trošku vyrastie. Pešia turistika sa nám javí ako ideálna činnosť na rozvoj týchto vlastností.
Predpokladám, že ste sa stretli s udivenými otázkami a pohľadmi, prečo sa do niečoho takého púšťate... zamrzelo vás to? Museli ste veľa ľuďom vysvetľovať, prečo ste šli na Cestu hrdinov s batoľaťom?
Skoro všetci nad našimi plánmi dvíhali obočie a len málokto ich považoval za uskutočniteľné. Otvorene nás síce nikto neodrádzal, jemný apel na ohľaduplnosť voči malej však bolo cítiť. Viackrát sme sa preto sami seba pýtali, či vo svojej naivite prehliadame niečo očividné. Keďže sme však na nič neprišli, rozhodli sme sa to otestovať na vlastnej koži s tým, že v prípade komplikácii nebudeme tvrdohlaví a cestu predčasne ukončíme.
Milovníkmi prírody ste boli odvždy, alebo sa to vyvíjalo?
Vzťah k prírode sme si začali intenzívnejšie budovať až v poslednej dobe. Určite je to do istej miery reakcia na to, že žijeme v pomerne rušnom prostredí a je pre nás ťažké nebyť aj počas oddychu neustále zavalení množstvom podnetov. Pred pár rokmi sme teda začali s pravidelnými víkendovými únikmi do prírody. Postupne sme v tom našli záľubu a začali sme týmto smerom orientovať i dlhšie dovolenky.
Pravda je, že počas pandémie začali ľudia viac turistikovať, chodiť do lesa... Stretli ste počas cesty veľa spolupútnikov?
Z každej strany počúvame, ako sa turistika poslednú dobu spopularizovala, ba že sa samotná Cesta hrdinov SNP stala masovou atrakciou. V porovnaní s predošlými rokmi badať istotne nárast turistov, to však platí najmä pre všeobecne známe a turisticky atraktívne lokality. Počas cesty sme síce turistov stretávali, ale určite nie v miere, ktorá by bola akokoľvek obmedzujúca či nepríjemná. Boli úseky, kedy sme nestretli nikoho aj za celý deň. So spolupútnikmi sme sa kvôli rozdielnemu tempu zväčša iba krátko pozdravili a vymenili si postrehy z cesty. Dlhodobo sme s nikým cestu nezdieľali.
Keby ste išli opäť, urobili by ste niečo inak? A vlastne - išli by ste opäť?
Určite by sme šli znova a ešte viac by sme sa na cestu tešili. Možno by sme aj o čosi častejšie prespávali v stane, pretože sme stanovali až ku koncu našej cesty a celkom sa nám to zapáčilo. Inak by sme nezmenili asi nič.
Kto je z vás dvoch praktickejší?
Každý z nás je praktický v inom smere. Katka je skvelá v organizácii a v krízovom manažmente. Najmä vďaka nej bolo o Hanku stále skvele postarané a vždy sme vedeli, kde sa ktoré veci nachádzajú. Ja som zasa technický typ, zabezpečoval som navigáciu, veci okolo táborenia a plánovanie. Spolu teda tvoríme pomerne funkčný celok.
Okrem toho, že ste práve teraz na materskej dovolenke s Hankou, aké sú vaše povolania?
Katka pracuje ako lekárka – anesteziologička a ja som art director v oblasti brandingu.
Čo vás počas cesty najviac prekvapilo?
Najväčším prekvapením pre nás bolo, ako dobre sa nám išlo a ako neuveriteľne nám vychádzalo počasie. Čítali sme množstvo článkov o turistoch, ktorých počas pochodu stále trápili nejaké bolesti alebo sa potýkali so všemožnými vrtochmi prírody. V napätí sme teda čakali, kedy sa to všetko pokazí, kedy nám už konečne odídu kolená, kedy už nebudeme vládať niesť ruksak a kedy prídu daždivé dni, ktoré nás úplne položia. Nič z toho sa však za celú cestu neudialo. Mali sme určite obrovský kus šťastia, hlavne čo sa týka počasia, no myslíme si, že sme na cestu boli aj dobre pripravení a mali sme správne mentálne nastavenie.
Stretli ste medveďa?
Chvalabohu nie! Medvede sú moja nočná mora. Boli sme vybavení aj anti-medvedím sprejom. Či by sme ho v prípade potreby aj reálne vedeli a stihli použiť, je druhá vec. Viackrát sme videli čerstvé stopy a stretli sme turistov, ktorí medveďa videli, no nám našťastie cestu neskrížil.
Boli momenty, kedy ste ľutovali, že ste sa na to dali?
Nie. Bolo samozrejme pár ťažších chvíľ, kedy sme boli vyčerpaní a v niektorých diskomfortných momentoch sme si nevedeli predstaviť, že takto máme fungovať ešte dva-tri týždne. Stačilo si však na chvíľu sadnúť a niečo zajesť a bolo po kríze. Ani raz sme neľutovali, že sme sa na cestu vydali a takmer každý večer sme sa ukladali s pocitom, že dnes to bol ešte krajší deň ako včera.
Aj keď ste putovali trojčlenná rodinka, cítili ste sa niekedy počas cesty osamelo? Alebo spýtam sa inak – užili ste si aj pokoj a samotu?
Naša pôvodná predstava bola, že celú cestu predebatujeme a preberieme všetko, na čo nie je počas všedných dní čas či chuť. Pravda je taká, že sme väčšinu času prekráčali bez slova. Malo to viaceré dôvody – buď sme boli každý zabratý do vlastných myšlienok alebo sme nechceli rušiť spiacu Hanku, poprípade sme sami ledva lapali po dychu. Napriek tomu sme sa však necítili osamelo, stále sme boli spolu a vnímali sme vzájomnú prítomnosť i bez slov.
Mali ste aj krízy?
Jedinú významú krízu sme mali, keď sme na hoteli Kráľova studňa vo Veľkej Fatre dostali brušnú virózu. Nemohli sme nič jesť ani piť, mali sme teploty a úplne sme zoslabli. Problémy neobišli ani Hanku, a tak sme reálne zvažovali či cestu ukončiť. Na tretí deň sa nám ale polepšilo, a tak sme sa napokon rozhodli, že sa poberieme pomaly ďalej a uvidíme. Postupne sa nám vracala sila i chuť pokračovať a keď bolo jasné, že aj Hanka je už v poriadku, nebol viac dôvod zabaliť to.
Dve noci ste strávili u náhodných hostiteľov. Akých ľudí ste počas putovania stretli? Zmenili ste možno pohľad na Slovákov ako takých?
Náhodné stretnutia s neznámymi patria jednoznačne k highlightom našej cesty. Prakticky všetky do jedného boli extrémne pozitívne a obohacujúce. Zažili sme veľa spontánnej pohostinnosti i nezištnej pomoci, a to často v regiónoch, o ktorých sa bežne hovorí s dešpektom. Určite nás to núti upraviť si mienku o nás, Slovákoch a dúfame, že aj my budeme vedieť šíriť dobro ďalej podobným spôsobom.
Zbalili ste si niečo, čo ste napokon vôbec nepotrebovali? Respektíve, postrádali ste niečo naozaj nevyhnutne a nemali ste to v tej chvíli?
Myslíme si, že sme boli zbalení excelentne. Strávili sme veľa času rešeršovaním vhodnej výbavy, o to viac, že sme išli s Hankou a nechceli sme nič podceniť. Bolo treba investovať do kvalitného ultraľahkého vybavenia, aby sme boli pripravení na všetky pravdepodobné scenáre a zároveň neprekročili celkový kritický objem a hmotnosť. Na ceste sme využili prakticky všetky veci až na pár kusov oblečenia, ktoré nebolo treba vzhľadom na stabilne pekné, teplé počasie. Situácia, kedy by nám niečo chýbalo, nenastala.
Ako to celé zvládala Hanka?
Drvivú väčšinu času sa tvárila maximálne spokojne. Oprávnene sa teda domnievame, že si cestu užívala spolu s nami. Prvé dni sme sa snažili odpozorovať, aký rytmus jej bude vyhovovať a podľa toho sme plánovali nasledujúce etapy. Ukázalo sa, že sa jej v nosiči dobre spí. Tento čas sme teda využívali výlučne na chôdzu, pričom sme sa snažili ísť čo najrýchlejšie. Keď sa následne zobudila, spravili sme si dlhú pauzu, počas ktorej sme sa najedli a Hanka mohla dosýta loziť a objavovať kadejaké lesné tajomstvá. Najneskôr o 19 hodine sme sa snažili byť v cieli dennej etapy aby sme mali ešte dosť času niečo navariť, poprať a pripraviť sa na noc. Zaspávali sme spoločne, po západe slnka.
Takéto putovanie má často terapeutické účinky. Naučili ste sa niečo o sebe navzájom? Alebo ste spoznali v sebe doteraz neodhalenú vlastnosť?
Opäť sme sa utvrdili v tom, že sa vzájomne potrebujeme a že spolu zvládneme všetko, na čom nám záleží. Tiež sme zakúsili, ako málo človek potrebuje k tomu aby prežil plnohodnotný deň. Bolo to pre nás veľmi oslobodzujúce.
Posilnilo to váš vzťah?
Asi áno, ako každá výzva, ktorej musia partneri čeliť spoločne. Určite to ale význame pomohlo budovať si pevné puto s Hankou. Boli sme spolu 30 dní, 24 hodín denne, takmer nikým a ničím nerušení. To je niečo, čo by sa nám v domácom prostredí nikdy nepodarilo a sme za to extrémne vďační.
Plánujete nejaký ďalší turistický výlet?
Od našej cesty už ubehlo pár týždňov, počas ktorých sme stihli ešte pár pekných jednodenných výletov. Teraz sa však pomaly vraciame do pracovnej rutiny a na ďalšiu významnejšiu túru si určite budeme musieť dlhšie počkať. Zároveň je nám jasné, že naša Cesta hrdinov SNP prebehla z každého uhlu pohľadu v ideálnej konštalácii a zopakovať niečo podobné bude takmer nemožné.
