Ako vôbec v Japonsku dôjde k rande? Je bežné, že sa niekto pristaví a pozve ťa?
Na ulici len tak niekto za tebou nepríde. Myslím si, že Japonka by sa takého niečoho zľakla. Väčšinou sa ide na skupinové rande. Robí sa to tak, že si idú napríklad tri slobodné ženy a traja slobodní chlapi z rovnakej firmy alebo triedy niekam sadnúť a zoznámiť sa. Japonci pre to majú špecifický názov – „gokon“. Vždy ide o rovnaký počet mužov a žien, aby mal každý partnera na rozprávanie.
Ak nemám záujem o skupinové rande, môžem sa priamo spýtať kamaráta, či pôjde von?
Väčšinou sa nespýtajú priamo. Opäť skôr povedia napríklad nejakému kamarátovi tvojej kamošky a niečo si dohodnete.
Kedy príde ten čas, že sú na rande len dvaja?
Je tam stupeň, ktorý sa volá „kokuhaku“ – vyznanie. Predtým, než začnú spolu chodiť, povedia si, že sa jeden druhému páčia. Prvý to väčšinou povie chalan, aby s ním dievčina chodila. Teraz je už v móde prísť za chlapcom svojho srdca a vyznať mu lásku. Je to super, človek vie, na čom je. Ale nejde o žiadne hlboké vyznanie lásky. Po vyznaní už dvaja chodia sami a za ručičky.
Prejavujú si náklonnosť na verejnosti?
Japonci majú v sebe zabudovaný akýsi kódex slušnosti, také anténky, či niekomu to, čo robím, nespôsobuje nejaké ťažkosti alebo nepríjemné pocity. Prejavovanie náklonnosti na verejnosti, nie je veľmi zaužívané, jednoducho sa nedávajú najavo emócie, akékoľvek. Zažila som aj situáciu, keď sa párik tváril, že sa nepoznajú a to sme boli na párty medzi známymi ľuďmi. Až keď sme prišli ku nim domov, zistili sme, že spolu chodia. Môžete sa na verejnosti chytiť za ruky alebo chalan nesie babe tašku. Ale pusy nie sú slušné.
Najčastejšie miesta, kam chodia na rande?
Klasicky ako u nás nejaká kaviareň, obľúbené je karaoke a zábavné parky alebo game centrá, kde sú automaty s hrami. Diskotéky veľmi neobľubujú. Japonci nemajú vo zvyku tancovať. Obyčajný človek v Japonsku nepôjde na diskotéku, tam chodia ľudia, ktorí sa vymykajú normálu. Na diskotékach som stretla napríklad Japoncov, ktorí študovali v zahraničí, umelcov, ľudí na voľnej nohe, proste také profesie, ktoré nie sú v bežnej škatuľke.
O Japoncoch je známe, že extrémne veľa pracujú. Majú popritom čas na hľadanie si partnera?
Pri tej všetkej práci nemajú ani čas zoznámiť sa. Pravda je, že ich populácia drasticky starne. Rodí sa tam málo detí. Založili dokonca aj ministerstvo pre samotu. Niektorí ľudia, ktorí si nevedia nájsť partnera to riešia tak, že si kúpia spoločníka. Existujú tam aj bary, do ktorých ideš, a prisadne si k tebe hosteska, alebo hostesák. Potom si dáte drink a rozprávate sa. Väčšinou to skončí pri tom. Ak obaja chcú, môže byť aj „niečo viac“, ale nie je to legálne.
Skoro ráno pred prácou organizujú zoznamky - opäť skupinové. Potom idú do práce a večer z práce piť. Japonci pijú dosť veľa. Je to spôsob, ako sa po všetkej tej práci uvoľniť. Idú na karaoke, spievajú a pritom sa samozrejme, aj pije.
Anna Majerechová
Je tlmočníčka, prekladateľka a lektorka japonského jazyka a milovníčka japonskej kultúry. Počas vysokej školy absolvovala jeden rok štúdia na prestížnej japonskej univerzite Ferris v Jokohame. Po ukončení štúdia začala pracovať na Veľvyslanectve Japonska v Bratislave, kde nazbierala veľa skúseností pri práci s Japoncami na rôznych medzinárodných projektoch. Neskôr pôsobila ako tlmočníčka a prekladateľka vo viacerých japonských firmách.
Ako to je v Japonsku s kamarátmi opačného pohlavia?
Takých prípadov je asi tam málo. Môžem vychádzať len zo svojej osobnej skúsenosti. Študovala som na dievčenskej škole, kde som sa naučila užiť si svoju ženskosť, vyobliekať sa. Môj ex-priateľ mal najlepšieho kamaráta a ten sa so mnou nechcel rozprávať. Bála som sa, či ma nenávidí. Vtedajší priateľ Japonec mi povedal, že to tak nie je. Tvrdil, že jeho kamarát sa so mnou nechcel baviť, lebo som jeho frajerka. Bral by to ako zradu svojho najlepšieho kamaráta. To bol však iba jeden človek, ostatní tento problém nemali.
Aké je pre cudzincov nájsť si partnera?
Podľa toho, odkiaľ je. Letia tam bieli muži a biele ženy. No, dá sa všeobecne povedať, že všetci so svetlým tónom pleti aj čo sa týka Aziatov. Frajera sa pýtali, či som nejaká modelka, aj keď si myslím, že tak nevyzerám (smiech). Bolo to vtipné. Mať cudzinca je super vec, keď sa chceš naučiť cudzí jazyk. Japonci majú na to výraz – v preklade chodiaci slovník.
Ideál krásy?
Je pekné, keď má žena krivé zuby. Je to pre nich „kawaii“- zlaté. Ideálna žena je roztomilá. Hovorí sa, že nemajú radi inteligentné a sebavedomé ženy, lebo sa pri nich cítia neistí. Trendy je štíhlosť, ale až extrémna. Muži, ktorí sú tam žiadaní, by boli pre nás zženštilí, majú dlhé upravené nechty a pekne sa obliekajú. Potrpia si na seba.
Čo teba osobne pri randení v Japonsku najviac šokovalo?
Najviac ma prekvapilo, že sa ex neustále pýtal, či mi netreba na záchod. Bola som z toho v šoku, či si myslí, že mám päť rokov. Vyplýva to z toho, že Japonky sú veľmi „hazukaší“ (hanbia sa) a hanbia sa povedať, že im treba „cikať“. Ja som to brala tak, že si myslí, že som nedospelá, nahnevala som sa naňho. On nechápal, že prečo.
A čo manželstvo? Má väčšiu hodnotu v spoločnosti?
Téma manželstva sa vo vzťahu rieši skôr. Mňa sa pýtal bývalý priateľ po troch týždňoch, čo si o nás myslím. Povedala som mu, že „neviem, ešte ťa tak nepoznám.“ Ale to ešte nič nemusí znamenať. V Japonsku by sa žena mala vydať do 30-tky, lebo inak je stará na vydaj. Je tam tlak aj na chalanov. Na druhej strane, tým, že veľa pracujú, veľa ľudí sa zoberie až po štyridsiatke. Čo sa týka sobášov, majú sobáše v tradičnom aj európskom štýle. Zaujímavosťou sú „falošné kostoly“. Môj učiteľ angličtiny mal ako druhé povolanie sobášenie v takýchto kostoloch. Japonci to vidia vo filme a tak si to vysnívajú. Tradičná japonská svadba je drahšia.
Keby si si mala vybrať - Japonca alebo Slováka?
Keď sa zamilujem, asi to bude jedno. Hoci som predtým hovorila, že nikdy by som nechcela Japonca. (smiech)
