Počiatok
Kde začať? Asi pri dvoch duchovných velikánoch, na ktorých formujúci odkaz budete narážať na každom kroku naprieč celým Auroville. U muža, ktorý zasvätil svoj život hinduistickej mystike a nenásilnému boju za nezávislosť Bengálska. Nie, nebol to tentoraz Gándhí. Volal sa Aurobindo Ghose, pamätníci ho nazývajú Šrí Aurobindo.
Kto to bol? Básnik a literát z Puttučéri, priekopník metód integrálnej jogy, človek údajne znalý tajomstiev ľudského vedomia. Mnohí z nasledovníkov ho dodnes považujú za svätca alebo aspoň za významného mudrca.
Posolstvom, ktoré až do svojho skonu v roku 1950 prinášal svetu, sa potom mocne nechala inšpirovať jeho nasledovníčka a blízka spolupracovníčka Mirra Alfassa, zvaná Matka. Ona je tou druhou, pre vznik Auroville zásadnou figúrou. Spirituálna vodkyňa, guru okultných spolkov, zaoberajúcich sa vnútorným uvedomením. Túto ezoterickú nadstavbu si nebudeme kaziť tým, že pôvodne pochádzala z Francúzska a až do svojich štyridsiatich dvoch rokov sa volala Mirra Blanche-Rachel.
Zrodenie Mesta úsvitu
Podstatné je, že aby mohol odkaz Šrí Aurobinda žiť ďalej, vytvorila mu oddaná študentka Matka najprv Asra, meditačnú školu. A potom sa, na základe vlastných intenzívnych duchovných vízií, zasadila v roku 1964 o založenie nového mesta. Pomenovala ho vznešene Auroville, teda Mesto úsvitu. A to sa malo stať univerzálnym príkladom ľudského spoločenstva, ktoré nebude slúžiť jednotlivcom, ale celej spoločnosti.
Čo by ste o tomto mieste mali vedieť? Trebárs že: "Auroville nepatrí nikomu. Patrí ľudstvu ako celku. Pre život v Auroville musí byť človek ochotný stať sa služobníkom božského vedomia. Bude miestom nekonečného vzdelania, neustáleho pokroku a nikdy nekončiacej mladosti, chce byť mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. S využitím všetkých objavov zvonku aj zvnútra bude odvážne hľadieť do budúcnosti. " Tak to aspoň vyhlásila sama Matka o štyri roky neskôr, pri slávnostnom otvorení tejto experimentálnej dediny, ktorú voľne smerovala k jej nadpozemskému cieľu.
A teraz z duchovných sfér späť na zem. Ešte v šesťdesiatych rokoch územie, ktoré sa dnes hrdo nazýva Mestom úsvitu, bolo len dvadsiatimi kilometrami štvorcovými vyprahnutej pustatiny.
Piesočnatá neúrodná pôda, riedko porastená kríkmi a stromami, nelákala k obrábaniu miestnych obyvateľov ani skoršie francúzskych kolonistov z Puttučéri či ich britských nasledovníkov. Získať túto plochu od indickej vlády pre bohumilý zámer teda nebolo nijako zložité.
Svoju úlohu pritom pochopiteľne zohrala váha mena a reputácia Šrí Aurobinda a nemalá výrečnosť Matky, ktorá bola priateľkou Indiry Gándhíovej, neskoršej indickej premiérky. Zámer vytvoriť tú pomník veľkému duchovnému vodcovi a skúsiť tu netradičnou cestou oživiť kus pôdy, o ktorú rovnako nemá nikto záujem, sa javil po všetkých stránkach dobrým nápadom.
Projekt navyše získaval silnú podporu zo zahraničia. Zvlášť zo Západu, ktorý sa v tej dobe nechal unášať na vlne ezoteriky, exotických východných filozofií a prebúdzajúceho sa hnutia hippies.
Sloboda a nezávislosť
Tvár Auroville spoluvytvoril francúzsky architekt Roger Anger, ktorý tu vo voľných líniách a krivkách pripomínajúcich galaxiu načrtol moderné mesto pre päťdesiat tisíc obyvateľov. Počítalo sa so zeleňou, parkmi, obnoviteľnými zdrojmi energie, školami, nemocnicami. Rozdelené to bolo do štyroch zón - rezidenčná, priemyselná, kultúrno-vzdelávacia a voľne prístupná „medzinárodná".
V strede tohto malého vesmíru potom stála zlatisto žiariaca kupola, tzv. Matrimandir. Meditačné srdce, „symbol božskej odpovede na ľudské usilovanie o dokonalosť".
To všetko prepojené chodníkmi a cestami, po ktorých by nejazdili autá. K dokonalosti takto vypracovanému návrhu chýbalo len jediné - ľudia.
Z tých päť tisíc nadšencov, ktorí sem zavítali zo všetkých kútov sveta na slávnostné otvorenie, ich totiž na mieste zotrvala len desatina. K naplneniu sna o meste globálnej jednoty bolo totiž potrebné omnoho viac než len duchovná práca.
Ako sa totiž ukázalo, zúrodniť nehostinnú polopúšť bolo aj napriek počiatočného štedrého financovania indickej vlády a príspevkov od UNESCO dosť ťažké. Zvlášť keď novopečení obyvatelia Auroville nechceli opakovať chyby iných ľudských spoločenstiev. Nechali za sebou svoje pôvodné náboženstvo, národnosti a aj márny zhon po majetku.
Kým ešte bola na žive Matka, malo vytváranie pozemského raja jasne daný koncept. Po jej smrti, v roku 1978 sa však predstava o tom, ako tu budú príslušníci celkom 124 rôznych štátov spoločne žiť v súlade s prírodou, povznesení nad osobné názory, vieru a politiku, začala rozpadávať.
Záhada ekonomiky bez financií
Prvú ranu anarchistickým ideám zasadila sama indická vláda - keď už do projektu zainvestovala nemalé peniaze, čiastočne nad ním prevzala kontrolu.
Od roku 1973 je Mesto úsvitu navonok úplne nezávislé, ale v skutočnosti je spravované výborom Spoločnosti Šrí Aurobindo, ktorá je koordinovaná trojčlennou radou, volenou medzinárodnými zástupcami a tá koná v súlade so záujmami Aurovillskej nadácie, ktorá je parlamentom schválenou podskupinu indického ministerstva rozvoja ľudských zdrojov.
Chaotické? Rozhodne. Vnútri Auroville ale tieto vonkajšie vplyvy nepocítite. Každý detail všedného žitia tu totiž riadia rády, spolky, združenia vychádzajúce priamo z členov komunity obyvateľov.
Čo to obnáša? Žijete tu síce sami a nezávisle, ale spoločenstvo, ktorého ste tu neoddeliteľnou súčasťou, vás vedie a smeruje. O tom, čo budete nad rámec vlastnej spotreby pestovať, či budete niečo vyrábať a v akom množstve to budete predávať, totiž rozhoduje hlasovaním celá komunita.
Než sa stanete jej plnohodnotným členom, musíte tu nejaký čas žiť. Na skúšku. Čo je praktické, pretože zďaleka nie každý adept úskalia nezávislosti ustojí. Skúšobná lehota je dva roky, ale niektorí ľudia čakajú na "občianstvo" aj sedem rokov. Po túto dobu je im garantovaná strecha nad hlavou a strava, úmerná ich zásluhám pre komunitu. Zadarmo. Nič ale nevlastníte, nemáte majetok. Všetko patrí všetkým.
Financie tu totiž, aspoň oficiálne, neexistujú. Namiesto papierových peňazí a mincí má každý obyvateľ kreditnú kartu - Aurocard, nabitú bodmi. Za prácu, činnosť v prospech verejnosti či predaj výrobkov potom tieto body získava.
Každý tu má dosť na to, aby netrpel hladom ani nepohodlím. Ale v zásade nikto tu nemá viac než ostatní. Teda, teoreticky. Alternatívna mena a fungovanie tunajšie komunitné ekonomiky je totiž jednou z veľkých záhad, o ktorej sa miestni len veľmi neradi bavia.
Dovolenka v Raji
Auroville dokáže pokryť svoje vlastné náklady na prevádzku a spotrebu potravín menej ako z jednej tretiny. Čo nie je práve naplnená vízia o sebestačnosti. Aj keď na utópiu prispieva indická vláda a UNESCO, bez prísunu vonkajších peňazí, napospol formou darov a príspevkov od adeptov na občianstvo, by komunita neprežila.
Ako si môžu miestni zarábať, keď tu o peniaze nejde? Výrobou papiera, kováčstvom, stavbou obydlí, farbením látok, pečením chleba, usporadúvaním workshopov, hrnčiarstvom a recykláciou. Miestne výrobky potom môžete nakupovať online z pohodlia domova alebo v zahraničných obchodoch s exotickým tovarom.
Najväčším impulzom pre miestnu ekonomiku sú turisti, ktorí sa sem vydajú osobne. Hľadajú tu iný pohľad na svet. Prídu, ubytujú sa, nadobudnú tú inšpiráciu a duchovné zážitky a niečo samozrejme minú. Ročne ich je mnoho desiatok tisíc, takže značne prekonávajú 2 814 stálych obyvateľov.
Aj preto Auroville v kritických očiach pripomína skôr podivný ezoterický skanzen. Ktorý nie je pre každého. Ak sa tu chcete natrvalo zabývať, musíte komunite venovať nemalý dar a tým sa zaslúžiť o verejné blaho. Ako inak než peniazmi, zmenenými na body.
Na peniaze sa radšej nepýtajte
„Ekonomika Auroville je záhadou, ale otázkou nad všetky je, koho sa na ňu pýtať," hovorí Maddy Crowellová, reportérka, ktorá tu strávila niekoľko týždňov.
„Keď si to spočítate, do Auroville prúdia skutočne nemalé peniaze. Na poplatkoch, príspevkoch, daroch, vstupnom.Nedozviete sa ale, koľko ich vlastne je a kto je kontroluje. "
Funguje tu veľké množstvo rád, výborov a skupín, ktoré v rámci komunity zaisťujú bývanie, výstavbu, údržbu, a nad nimi fungujú ďalšie systematické jednotky. Všade sa debatuje a hlasuje, ale dohromady nikto netuší, čo sa deje mimo ním spravovaný úsek.
Príbeh o úspechu. A tiež aj o násilí a kriminalite
Auroville dnes, pol storočia od svojho vzniku, už v ničom nepripomína prašnú pláň. Sú tu stromy, záhrady, obrábané polia. V praxi sa tu skúšajú najrôznejšie techniky trvalo udržateľného poľnohospodárstva. Bez hnojív a postrekov, s kompostovaním, v bio a organickej kvalite.
Je tu radnica, ktorá slúži ako administratívne zázemie. Hlavne pre online prezentáciu a propagáciu Auroville v zahraničí. Fungujú tu reštaurácie, čajovne, kaviarne. Alkohol tu ale nepodávajú, po ten musíte mimo mesto. Neuvidíte tu kostoly ani mešity či iné svätostánky. A nenarazíte tu ani na policajné stanice alebo súd. Nie sú vraj potrebné, pretože zákonné medze tú vytyčujú len osobné vzťahy medzi Aurovillanmi.
Čo ale nie je úplne pravda. Niektoré okrajové oblasti Mesta úsvitu sú veľmi nebezpečné. Dochádza tu k prepadnutiam, znásilneniam a aj vraždám. Minulý rok tu niekto zavraždil štvorčlennú rodinu. Vyšetrovanie však k ničomu zatiaľ neprišlo, pretože štátom presadzovaný zákon a poriadok tú nemá miesto.
To, že tu ku krádežiam nedochádza, je dané len tým, že tu nič nevlastníte. Ťažko ale niečo urobíte s tým, keď si nenávratne vašu motorku požičia niekto iný. Hoci ste jej naplnili nádrž za svoje body. Môžete to tak akurát predniesť na ďalšej komunitnej rade.
Brainee patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj iDnes.cz.
