Ak máš rád vizuálnu poetiku postapokalyptických svetov, fascinujú ťa rozpadajúce sa objekty miznúce pod baldachýnom zelene alebo si jednoducho našiel záľubu v urbexe, maďarská Szentkirályszabadja ti možno bude znieť povedome, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Nie je to až tak dávno, len približne 36 rokov, čo v tomto uzavretom vojenskom meste, ktoré bolo súčasťou sovietskej vojenskej leteckej základne, žilo viac než 6-tisíc ľudí. Malo to byť navždy a inak to ani nemalo byť, no dnes je všetko preč. Azda už definitívne.
Malá Moskva sa mení na džungľu
Asfalt medzitým popraskal a prerazili ho mladé brezy. Dokonca aj na strechách štvorposchodových budov už rastú stromy. Príroda, kedysi zahnaná do úzadia, sa sem nekontrolovane a divoko vrátila. Výsledkom je chaotická džungľa, ktorá v betónových konštrukciách vytvára svojské zákutia.
Len si to nepomýľ. Tieto scenérie plné rozkladu a vegetácie pohlcujúcej betónové torzá patria výlučne bývalému vojenskému areálu. Rovnomenná maďarská obec Szentkirályszabadja stojí hneď za plotmi, žije vlastným životom a má viac než 2-tisíc obyvateľov.
Prezývka Malá Moskva vznikla preto, že sovietska posádka tu dlhé roky početne prevyšovala obyvateľov maďarskej dediny a popri nej pôsobila dojmom veľkomesta. Vojenský areál fungoval takmer ako extrateritoriálny kus Sovietskeho zväzu uprostred Maďarska.
Izolovaná komunita
História tu pritom nie je až taká spletitá. Samotné letisko sa tu začalo stavať v roku 1938. Do roku 1944 však bola dokončená iba zatrávnená pristávacia dráha. Betónové ranveje vybudovali až Sovieti, ktorí prevzali kontrolu nad letiskom v roku 1951.
Najprv tu bola dislokovaná 13. gardová tanková divízia Poltava. Postupne okolo nej vznikla sebestačná komunita izolovaná od okolitých sídiel. Malé mesto postavené špeciálne pre vojakov a ich rodiny malo ponúknuť civilný život prepojený s vlastnou vojenskou infraštruktúrou.
Sovietska armáda sem umiestnila stíhačky MiG-15 a Jak-17, najmodernejšie sovietske bojové lietadlá svojej doby. V 60. rokoch boli tieto stroje presunuté do Kunmadarasu a časť letiska sa vrátila do maďarských rúk.
Od roku 1970 bol na miestnom letisku dislokovaný 87. bojový vrtuľníkový pluk Bakony maďarskej armády vybavený vrtuľníkmi Mil Mi-8, Mi-17 a Mi-24. Pôsobil tu až do roku 2004, keď bola letecká základňa zatvorená a jednotka sa presunula do Szolnoku.
Svet za múrmi areálu
Sovietske migy síce v 70. rokoch odleteli, no Sovieti v uzavretom areáli zostali. Za peniaze maďarského štátu a s pomocou maďarských robotníkov si tu vybudovali vojenské mesto, do ktorého mali Maďari po jeho dokončení oficiálne zakázaný vstup.
Izolácia však fungovala oboma smermi. Ani sovietski vojaci nesmeli opúšťať vojenský areál. Bežný vojak, ktorý tu absolvoval povinnú vojenskú službu, tak trávil drvivú väčšinu času v priestore ohraničenom múrmi areálu. Svet za nimi preňho akoby neexistoval.
Železné pravidlo zakazujúce pohyb mimo areálu mohli porušovať len vyšší dôstojníci a niektorí „mimoriadne preverení“ členovia ich rodín. Dôvodov opúšťať prísne strážené územie ohraničené plotmi, múrmi a prekážkami však bolo veľmi málo.
Žili tu v podmienkach, ktoré boli podľa vtedajších pomerov považované za luxusné. Najmä v porovnaní s obyvateľmi okolitých dedín alebo vojakmi v susedných maďarských kasárňach. O Maďarsku sa vtedy s nadsádzkou hovorilo, že je najšťastnejšími kasárňami komunistického sveta.
Kúrenie aj splachovací záchod
Vo vysokých panelových domoch bývali slobodní vojaci, zatiaľ čo v terasovitých viacposchodových bytových domoch žili ženatí dôstojníci. Celkovo tu stálo päť panelákov a ďalšie dve štvorposchodové obytné budovy.
Dôstojnícke byty mali ústredné kúrenie, samostatné detské izby, kúpeľňu a splachovaciu toaletu, ako aj plne vybavené kuchyne. Pre obyvateľov okolitých maďarských dedín išlo o štandard, ktorý bol pre nich v 60. a 70. rokoch takmer nedosiahnuteľný.
Zázemie základne zahŕňalo materskú, základnú aj strednú školu, dve reštaurácie, krčmy, kiná a divadlá, športové ihriská, poštu aj obchody s potravinami.
Dojem sebestačnosti a nezávislosti od okolia posilňovala aj „vojenská“ hydináreň, ošíparne, vlastné bitúnky vrátane závodu na spracovanie mäsa. Vojenské mesto Szentkirályszabadja Maďarsko nepotrebovalo. A Maďarsko na oplátku nemalo veľmi premýšľať nad tým, načo vlastne potrebuje sovietsku základňu.
Cigarety, televízory aj bicykle
Družba však existovala. Obchodná. Maďarskí vojaci aj miestni obyvatelia so Sovietmi obchodovali so všetkým, čo mali. Okrem televízorov a elektroniky boli najžiadanejším tovarom cigarety a benzín, no vo veľkom sa z kasární vynášal aj alkohol, bicykle a oblečenie.
Výmenný obchod aj sovietska prítomnosť sa fakticky skončili až v roku 1990, hoci postupné vyľudňovanie vojenského mesta sa začalo už o dva roky skôr. Sovietski vojaci odchádzali nenápadne a potichu, technika - či už tanky alebo protilietadlové systémy - mizla v noci v nákladných kontajneroch.
Demobilizácia a odchod prebiehali pomaly a postupne, takže sovietski vojaci mali dostatok času všetko pripraviť. To, čo ešte potrebovali, si zabalili a odviezli. Na rozdiel od ukrajinskej Pripjate nebolo mesto narýchlo evakuované. Čas sa tu nezastavil v jedinom okamihu. Obyvatelia odchádzali postupne v rokoch 1988 až 1991 a odniesli si takmer všetko, čo považovali za cenné.
Sovietske kasárne boli strážené až do roku 1996. Až potom sa začalo rozsiahle rabovanie. Práve ono spôsobilo, že z väčšiny budov zostali len holé betónové kostry. Všetko, čo bolo z dreva alebo železa, rozobrali. Dvere, okná, parkety, zábradlia aj elektrické káble.
Najväčšie mesto duchov v Maďarsku
Netrvalo dlho a opustené mesto po nájazdoch zberačov kovov začalo vyzerať ako živá kulisa z akčného filmu o konci sveta. Vyprázdnené betónové ruiny totiž oprávnene fascinujú aj desia. Szentkirályszabadja je považovaná za najväčšie mesto duchov v celom Maďarsku.
Szentkirályszabadja teda nie je maďarskou Pripjaťou a s Moskvou má spoločné len vulgárne nápisy v azbuke na toaletách. Je skôr pripomienkou toho, že aj impériá, ktoré sa zdali byť večné, môžu zmiznúť takmer bez stopy.
Mesto postavené pre tisíce ľudí, ktoré malo fungovať navždy, dnes pomaly pohlcuje les. Keď raz pod korunami stromov zmizne aj posledná strecha, zostane po ňom už len spomienka na to, že uprostred Maďarska kedysi existoval malý kus Sovietskeho zväzu.
Dnes ide o obľúbený, hoci neoficiálny a potenciálne nebezpečný cieľ prieskumníkov opustených budov, urbexerov. Hoci ide o uzavretý areál, súkromný majetok s obmedzeným vstupom, miesto počas celého roka láka fotografov aj zvedavcov. Vrátane tých, ktorí si chcú len spestriť cestu k Balatonu.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
