💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Objav pod Trojárovou vznikol počas socialistického prieskumu ložísk antimónu v 70. rokoch.
- Štôlňa má približne jeden a pol kilometra a nikdy sa v nej nezačala reálna ťažba.
- V podzemí sa stále nachádzajú koľajnice, zvyšky techniky aj obaly od trhaviny Danubit.
- Najväčším rizikom dnes nie je tma, ale vysoká koncentrácia oxidu uhličitého.
Pezinok väčšina ľudí spája s vínom a vinohradmi. Menej známe je, že ide aj o jedno z historických banských miest Slovenska. V okolí Malých Karpát sa po stáročia ťažilo zlato, pyrit aj antimón a banské chodby tu vytvorili sieť dlhú niekoľko kilometrov.
Jedna z nich leží pod vrchom Trojárová. Na prvý pohľad nenápadný portál v lese vedie do podzemia, ktoré dnes pôsobí ako kulisa z postapokalyptického filmu.
Prieskumy v 70. rokoch
Trojárova štôlňa vznikla počas socialistického geologického prieskumu v 70. rokoch, keď štát skúmal zásoby antimónu v Malých Karpatoch. Po pozitívnych výsledkoch vrtov vznikol projekt rozsiahleho podzemného prieskumu, ktorý mal potvrdiť, či sa tu oplatí otvoriť novú baňu.
Plány boli ambiciózne. Projekt počítal s tisíckami metrov banských chodieb a podzemných vrtov. Realita však bola skromnejšia. Do roku 1995 sa vyrazilo približne 1 698 metrov horizontálnych banských diel a práce sa nakoniec zastavili z ekonomických dôvodov. Štôlňa tak ostala nedokončeným experimentom.
Urbex medzi koľajnicami a betónom
Do tmy sa dnes občas vydajú urbexeri. Jeden z nich, ktorý vystupuje na YouTube pod menom Slovenský cestovateľ URBEX, opisuje moment, keď sa človek ocitne hlbšie v tuneli.
„Zdarboh, dnes sa nachádzame v Pezinku pod vrchom Trojárová. V horách pod Trojárovou sa ťažil hlavne antimón a dnes vám ukážem starú socialistickú prieskumnú štôlňu,“ hovorí vo videu. V podzemí sa stále zachovali koľajnice, po ktorých kedysi jazdili malé banské vozíky.
V jednej časti sa dokonca rozvetvujú do dvojkoľajky. „Táto dvojkoľaj sa tiahne približne 50 metrov. Podľa toho súdim, že to bola vlaková stanica,“ opisuje urbexer. Dnes je však väčšina zariadení preč. Mnohé kovové konštrukcie rozobrali zberači šrotu, iné zničila voda, ktorá do chodieb neustále presakuje.
Sáčok z Danubitu
Najbizarnejší moment prichádza vtedy, keď sa medzi kameňmi objaví starý plastový obal. „Aha, sáčok z Danubitu,“ hovorí urbexer do kamery. Danubit bola priemyselná trhavina používaná najmä v baníctve a vyrábala sa v bratislavskom chemickom závode Dimitrovka.
Výbušnina slúžila na rozrušovanie horniny pri razení chodieb. Takéto nálezy pripomínajú, že podzemie kedysi žilo intenzívnou prácou. Baníci tu postupne odstreľovali skalu a posúvali tunel hlbšie do masívu.
Jedovatý vzduch
Trojárova štôlňa je však dnes nebezpečná z iného dôvodu než kvôli starým výbušninám. V podzemí sa totiž hromadí oxid uhličitý. Ten je ťažší ako vzduch a môže sa držať pri zemi v uzavretých priestoroch.
„Koncentrácia oxidu uhličitého je v štôlni celkom vysoká, preto sme prešli len približne prvého pol kilometra,“ vysvetľuje urbexer.
Na internete koluje aj video, v ktorom sa dvaja prieskumníci dostali až na koniec chodby. Jeden z nich sa tam podľa autora videa otrávil oxidom uhličitým a musel sa rýchlo dostať na čerstvý vzduch.
Poklad, ktorý nikto neťažil
Geológovia tu kedysi hľadali antimón - kov, ktorý dnes patrí medzi strategické suroviny používané v batériách, elektronike či vojenskom priemysle. V prírode sa v tejto oblasti vyskytuje najmä vo forme minerálu antimonit a v menšom množstve aj ako rýdzi antimón.
Paradoxom je, že napriek veľkému prieskumu sa tu nikdy nezačala veľká ťažba. Štôlňa ostala len prieskumným tunelom - akýmsi nedokončeným experimentom z čias socializmu. Dnes ju pomaly pohlcuje voda, korózia a ticho lesa nad ňou.
A možno práve preto má zvláštnu atmosféru. Keď človek stojí na začiatku tunela a pozerá do čiernej chodby, ľahko si predstaví zvuk vozíkov, výbuchy trhaviny a baníkov, ktorí tu kedysi hľadali kov ukrytý hlboko v horách.
