Spiagge bianche prekvapí svojou štvorkilometrovou dĺžkou a tým, že na pomery toskánskeho Tyrhénskeho mora je aj celkom široká. Nie teda „je“ ako skôr „sú“. To preto, že svojim názvom Spiagge Bianche - Biele pláže, odkazujú na množné číslo. Pri pohľade na až šesťdesiat metrov široký pás piesočného pobrežia vás ale jazykové klamy taliančiny asi zaujímať nebudú. Už preto, že vás úplne oslní farba tamojšieho piesku, píše portál iDnes.
Je v bielej tak jasnej, že pripomína filmové scenérie Pirátov z Karibiku. A aký je ten piesok jemný! K tej plážovej rozprávke treba ešte doplniť, že je príjemne vystavená slnečným lúčom a vlny na nej nie sú divoké. Pritom vstup do mora je tu pozvoľný, príjemný.
Aj keď cesta k Bielym plážam nie je ktovieako dobre značená, je celkom slušne dostupná. Z Livorna je to sem ani nie dvadsaťpäť kilometrov, leží hneď pod Rosignano Marittimo, pri dedinke Vada.
Človek, ktorý sa tu ocitne prvýkrát, z údivu nevychádza. Pretože celú tú nádheru má spravidla len pre seba. A to celkom zadarmo, pretože sa tu nevyberá vstupné, a väčšinou nie ani žobravé lehátkovné, slnečníkovné či uterákovné. Slní sa tu nanajvýš pár ľudí, ktorí sa od vody držia ďalej. Voda sa pritom hlási o pozornosť svetlo tyrkysovou až sýto mliečne modrú. K dojmu dokonale exotickej dovolenky už naozaj chýba len vietor šumiaci v lístie kokosových paliem.
Tak prečo sa tu nikto nečvachtá a nepláva? Ako vám napríklad so šťastím niekto z tých miestnych poradí, aj vy by ste sa mali od vody držať ďalej a zriecť sa tu kúpania. Ani na stavaní hradov z piesku to tu veľmi dobré nie je. Celá tá krása totiž nie je prírodná, ale umelá. A pomerne dosť nebezpečná.
Kúpanie by vás tu mohlo vyjsť draho, a nie kvôli pokute. Fenomenálny Spiagge Bianche – Biele pláže, ktoré sa tu a tam zablesknú aj v cestovných sprievodcoch, kde bývajú spomenuté medzi tými najkrajšími na pobreží Stredozemného mora, sú súčasne jednými z tých vôbec najviac znečistených. A ten všadeprítomný oslňujúci biely piesok je asi taký pravý ako farba vlasov peroxidovej blondínky.
Krása s toxickým prívlastkom
Celú tú pokrývku mimoriadnej pláže totiž utvára jemný vápenec a síran vápenatý, zmiešaný približne v pomere 9:1, ktoré sa tu na pobreží usadili po tom, čo ich z odpadového potrubia do mora vypustila fabrika Solvay. Továreň, ktorá odtiaľ leží necelé dva kilometre ďaleko.
Spomínaný chemický závod Rosignano Solvay bol vystavaný v roku 1912, aby sa len o dva roky neskôr stal najväčším producentom uhličitanu sodného v Európe. Okrem neho tu v pridruženej výrobe vznikal polyetylén, chlorid vápenatý, hydrogénuhličitan sodný, kyselina chlorovodíková. A, pretože prirovnanie o peroxidovej blondíne bol skutočne na mieste, aj peroxid vodíka.
To, čo dnes utvára malebne zvlnený horizont zatrávnených kopčekov nad Bielymi plážami, je bývalou skládkou chemických prevádzok. A samotný belostný piesok z pláží, to je odpadový medziprodukt výroby, nazbieraný a vyplavený vlnami za dlhé roky.
Najväčšia divočina sa však nachádza priamo na dne v morskej vode, do ktorej ústi odpadové potrubie a kanálový výtok závodu. Zmiešané s procesným odpadom tadiaľ do mora mieri nemálo toxických chemikálií, konkrétne prvkov ako ortuť, arzén, kadmium, chróm či olovo.
Takže už len z odôvodnenej obavy pred najrôznejšími ekzémami a vyrážkami sa vám oplatí vystríhať sa pobytu vo vode. Jedna z tých najkrajších pláží Stredozemného mora sa tu fakticky prekrýva s jedným z najviac znečistených miest Talianska, Stredozemného mora a poťažmo celej Európy. Celý ten na pohľad Karibik pripomínajúci raj je vlastne jednou veľkou toxickou ilúziou.
Že by to najskôr spravil plot a varovné cedule pozdĺž pláže, špunt pri výpusti z chemičky a jedna poriadne mastná pokuta pre prevádzkovateľov továrne? Tak ľahké to bohužiaľ nie je.
Modré vlajky a chvála chemičky
Chemický závod Rosignano Solvay dnes už síce nezamestnáva 8-tisíc pracovníkov, ako pred tridsiatimi rokmi, ale stále je jedným z najväčších zamestnávateľov v regióne. A stále je jedným z najväčších producentov uhličitanu sodného v celej Európe. Je podnikom, ktorý veľmi výrazne prispieva k talianskemu exportu.
Tie veľké peniaze odvádzané do štátnej pokladnice a možnosť stabilnej práce pre miestnych obyvateľov sa tu po tých 111 rokoch, keď je fabrika v plnej prevádzke, spája s určitou tradíciou. Továreň napríklad významne prispieva na údržbu okolitých miest, na kultúru. Aj preto sa tu značka Solvay vždy mohla tešiť istej zhovievavosti kontrolných orgánov a úradov.
To sa prejavovalo okrem iného aj tým, že vždy mala povolenie na voľné vypúšťanie určitých látok do mora. A ak je také vypúšťanie povolené, nie je na ňom dohromady nič nezákonného. Ako napokon webové stránky Solvay tvrdia, vypúšťané odpadové vody obsahujú len vápenec a ďalšie inertné suspendované pevné látky, ako je sadrovec, piesok a íl. V podstate teda prírodné substancie, uvoľňované do mora v prísne kontrolovaných objemoch.
Že na tých „prírodných substanciách“ môže byť občas nadviazané aj niečo iné, ako upozorňujú najrôznejšie investigatívne reportáže a pátranie zvedavých zahraničných novinárov ? Tým už sa prirodzene nechváli. Navyše je veľmi ťažké dokázať opak, ak sa dostanú raz do mora.
Isté je, že chemický závod Rosignano Solvay netratí na tom, keď sa do cestovných sprievodcov Bielej pláže prepíšu ako mimoriadne pekné a exotické. Alebo keď získajú, tak ako už niekoľkokrát, takzvanú Modrú vlajku.
Ona Blue Flag je certifikáciou vydávanou organizáciou FEE, Nadáciou pre environmentálne vzdelávanie, tým plážam a prístavom, ktoré spĺňajú údajne prísne štandardy čistoty a kvality. Čo pri pláži vytvorenej z chemičkou vyplaveného odpadu znie dosť protimyselne. Lenže to určitým prapodivným spôsobom zmysel dáva.
Problém, ktorý miestny netrápi
Proti tomu, čo sa tunajším moriam chemička robí, samozrejme broja najrôznejší ekologickí aktivisti. To, že v rokoch 2008 – 2010 zaznamenali mestá v okolí továrne úmrtnosť vyššiu, než činil regionálny priemer za rovnaké obdobie, alebo že je tu o pár percentuálnych bodov vyššia početnosť nádorov alebo predčasná úmrtnosť obyvateľov do šesťdesiatich piatich rokov, sa vraj dá vysvetliť najrôznejšími štatistickými odchýlkami.
Kauzálna príčina môže ležať hocikde a nemusí to byť nutne tým, že sa tu do vody uvoľňujú karcinogénne znečisťujúce látky, vrátane ortuti, ktorá sa uvoľňuje počas elektrolýz chloridu sodného.
Spoločnosť Solvay je tu vnímaná skôr ako štedrý sused s poriadne nadutou doskou, ktorý občas vie urobiť ústretové gesto. Napríklad prísľubom odstránenia ortuti z kalov ešte pred ich vypúšťaním. Alebo napríklad ako keď v roku 2003 súhlasila s dočasným znížením objemu vypúšťaných odpadových vôd o 70 percent. Takže teraz je to vraj menej ako 100-tisíc ton ročne.
Miestni teda vidia, že sa o nich chemička stará. Dáva im prácu, štedro prispieva, chráni životné prostredie. A Biele pláže? Na tie sa rovnako chodia pozerať len prechádzajúci turisti, ktorí o tejto špinavej legende dohromady nič nevedia.
Výraznejšie sa proti Spiagge Bianche vymedzili miestni len v roku 2004 , kedy sa tu zo skôr neveľkých tradičných osláv miestneho ragbyového klubu stal jeden veľký plážový žúr s účasťou okolo 25-tisíc osôb. Z predstavy, ako sa taký dav mladých z celého Toskánska pri popíjaní sangrie baví na jedmi zamorenej pláži, nebolo ich rodičom dobre. A vyjadrili hlasno svoj nesúhlas.
Pláž bola krátko na to, vraj v dôsledku nepovolených organizovaných aktivít, uzavretá. Bol tu vyhlásený prísny zákaz kúpania a zákaz zdržiavania sa v blízkosti vypúšťaného priemyselného odpadu. Nie teda nadlho.
Výstražné cedule čoskoro zmizli, a onedlho potom sa Biele pláže, ocenené ďalšou Modrou vlajkou, znovu zapísali do cestovných sprievodcov ako jedna z najobľúbenejších prímorských destinácií v Toskánsku. Hoci sú teda Biele pláže na pohľad naozaj nádherné, kúpať sa tu ani zdržiavať naozaj nie je dobré. Minulosť aj prítomnosť je tu stále silne toxická.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.