Atlét Tomáš Mencel tvrdí, že mu rýchla chôdza otvára bránu do sveta – nielenže vďaka nej už prešiel množstvo krajín, momentálne ho zaviedla až za veľkú mláku, kde odštartoval svoje vysokoškolské štúdium.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako je Tomášove štúdium v USA prispôsobené jeho športu
- aké výsledky rozhodli o tom, že sa dostal na americkú výšku
- v čom je rýchla chôdza podľa neho náročnejšia ako beh
- čo hovorí na americké intráky a jedáleň
- prečo zažil hneď prvý školský deň kultúrny šok
Na univerzite v Amerike ťa čaká úplne nový svet. Čo bolo rozhodujúce, že si sa vybral práve touto cestou?
Už od malička som sníval o štúdiu v zahraničí. Keď prišli rozhodujúce roky na konci strednej školy, urobil som si prieskum svojich možností. Boli len dve: buď pôjdem študovať do Dánska, Holandska či inej európskej krajiny a skončím s atletikou alebo získam štipendium do Ameriky a budem v športe pokračovať. Keďže moja láska k atletike bola silnejšia a svoju cestu som s ňou ešte nechcel ukončiť, rozhodol som sa pre druhú možnosť.
Na prvý pohľad to môže znieť jednoducho – že som sa rozhodol a išiel (smiech) – ale v skutočnosti mi trvalo takmer dva roky, kým som všetko vybavil. Nájsť vhodnú školu, získať štipendium, vybaviť papiere, víza a všetky ostatné formality nebola vôbec krátka ani ľahká cesta.
Často sa hovorí, že americké univerzity robia zo športu veľkú vec. Ako bude vyzerať tvoje štúdium – je nejako prispôsobené tomu, že sa venuješ rýchlej chôdzi?
Áno, je to pravda. Už po mesiaci na univerzite môžem potvrdiť, že byť športovcom v Amerike je veľká vec. Všetci tu fandia univerzitným tímom a je to úplne iné ako u nás. Infraštruktúra a podmienky sú neporovnateľné so slovenskými univerzitami.
Moje štúdium je prispôsobené tréningom a športu. Väčšinou mám dva až trikrát do týždňa dvojfázové tréningy, takže rozvrh mám nastavený tak, aby som všetko stíhal. Samozrejme, niektorí spoluhráči majú vyučovanie už od 8:00 ráno – vtedy sa tréningy posúvajú ešte skôr, a to na 5:45. Ja mám v prvom semestri prvú hodinu až o 9:25, čo znamená, že mám akú-takú časovú rezervu a ranné tréningy začínam o 6:45.
Je niečo, čo na Slovensku ako športovec určite nemáš – a v Amerike to budeš mať k dispozícii?
Na Slovensku, v mojom klube AK Martin, som mal výborné podmienky. Nechýbalo mi nič a dokázal som plniť limity na ME či MS. Rozdiel je skôr v tom, že ak by som chcel pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu na Slovensku, musel by som si vybrať – buď atletiku, alebo štúdium. A to som nechcel! Chcel som vyštudovať kvalitnú vysokú školu a zároveň mať možnosť venovať sa športu. Tu v Amerike je to krásne vyvážené – 50/50.
Spomínal si, že hneď počas prvého vyučovacieho dňa si zažil kultúrny šok. Čo ťa najviac prekvapilo alebo zaskočilo?
Tých kultúrnych šokov tu bolo určite viac (smiech). Hneď prvý deň školy som mal predmet, kde sme boli všetci medzinárodní študenti a zároveň športovci. To bolo super, pretože si tu v USA prechádzame podobnými vecami.
Na ďalšej hodine som však bol jediný medzinárodný študent medzi samými Američanmi. To bol celkom šok – na moje pomery pôsobia dosť preafektovane a niektorí aj dosť drzo, celkovo je to tu také voľnejšie. Po tejto hodine som odchádzal so zmiešanými pocitmi.
Američania vôbec vedia, kde je Slovensko, alebo sa ti potvrdila tá stará teória, že pre nich naše malé krajiny takmer neexistujú?
Niektorí to vedia, ale väčšinou som sa stretol so zmätenými otázkami a musel som vysvetľovať, kde sa naše malé Slovensko nachádza. Zatiaľ som však nezažil nič extrémne – nestalo sa mi, že by si niekto myslel, že sme v Afrike alebo Ázii.
Je pravda, že vďaka športovým štipendiám v USA študenti vyštudujú školu, ale často zaostávajú vedomostne?
Na toto zatiaľ odpoveď nepoznám – uvidíme po štyroch rokoch. Zatiaľ mám však pocit, že to nebude úplne jednoduché. Možno tu nestrávim toľko nocí nad knihami, ako by som strávil na Slovensku alebo v Česku, ale musíme veľa čítať a každý deň pripravovať a odovzdávať assignments. Systém je nastavený úplne inak.
Tu musí človek makať počas celého semestra, a práve z toho sa odvíja finálna známka. Na Slovensku počas výučbového obdobia často netreba veľa študovať a stačí zabrať až počas skúškového. Tu to tak ale nefunguje – ak človek zaspí už v prvom alebo druhom týždni, dohnať to je prakticky nemožné.
V akom odbore študuješ a čo zahŕňalo prijímacie konanie na univerzitu – aké výsledky rozhodli o tom, že si získal miesto práve ty?
Študujem tu históriu a politickú vedu. Na prijatie stačilo mať dobré maturitné vysvedčenie a získať anglický certifikát. Keďže som na gymnáziu zmaturoval na samé jednotky, nemusel som robiť nič navyše. Keby som mal maturitu horšiu, musel by som písať SAT testy.
Pred odchodom si musel určite vybaviť množstvo vecí. Čo všetko si musel absolvovať a riešil si to sám, alebo ti niekto pomáhal?
Celé moje štúdium som si vybavoval sám, bez pomoci agentúry. Niekedy to bolo náročnejšie, ale keď človek naozaj chce, všetko sa dá! Okrem vybavenia víz bolo potrebné riešiť aj ďalšie papierovačky – napríklad ohľadom štipendia, ktoré som získal, povolenia pretekať v USA či potvrdenia o tom, že som študentom v zahraničí.
A ako vyzeral tvoj prvý tréning v Amerike – prijali ťa hneď medzi seba? Vnímaš aj nejaké odlišné povahové črty Američanov oproti Slovákom, napríklad v súťaživosti alebo v prístupe k športu?
Na prvý tréning v USA som sa veľmi tešil. Keď som oznámil, že idem študovať do Ameriky, počul som rôzne názory – vraj bude ťažké nájsť motiváciu, nové prostredie mi neprospeje a tréneri mi nesadnú. Pre mňa je to však úplný opak!
Posledné roky na Slovensku som trénoval sám, bez sparingpartnera a stále v tom istom prostredí. Odchod od môjho starého trénera bol síce ťažký, pretože sme mali skvelý vzťah, no nové prostredie a ľudia sú pre mňa obrovskou motiváciou. Po troch rokoch mám konečne na tréningoch chalanov, s ktorými môžem trénovať, nové prostredie, štadión aj samotné cesty na tréningy ma vedia nakopnúť.
Čo sa týka povahy Američanov, všetci sú tu veľmi kamarátski a v tíme vládne skvelá nálada. Od začiatku ma prijali medzi seba a cítim sa tu naozaj dobre.
Rýchla chôdza patrí medzi športy, ktoré nie sú na Slovensku až tak populárne. Ako ľuďom vysvetľuješ, prečo sa oplatí jej venovať?
Rýchla chôdza je krásna vytrvalostná disciplína. Aj keď nie je veľmi populárna, myslím si, že človek vďaka nej môže dosiahnuť zaujímavé výsledky. Mne chôdza otvorila dvere do sveta – precestoval som množstvo krajín a teraz som vďaka nej v USA, kde môžem študovať.
Mnohí tvrdia, že rýchla chôdza vyzerá „jednoducho”. Ako niekto, kto sa jej aktívne venuje, vieš opísať, v čom je naopak náročná?
Chôdza si vyžaduje veľmi veľa mentálnej sily. Povedal by som, že niekedy ešte viac ako tej fyzickej. Je to náročná vytrvalostná disciplína a človek musí byť veľmi trpezlivý. Tréningy sú väčšinou dlhé a výsledky neprichádzajú hneď. Okrem toho sa v chôdzi musia dodržiavať špecifické pravidlá, v čom je podľa mňa náročnejšia než beh.
Americké univerzity sú známe tým, že školné je tam výrazne vyššie než u nás. Ako to máš vyriešené ty – platíš si ho, alebo si získal športové štipendium?
Školné v USA je veľmi vysoké. Ja mám približne 80 % hradených štipendiom a doplácam zvyšok. V tejto doplatkovej časti sú však zahrnuté školné, ubytovanie aj strava. Dá sa povedať, že za veľmi prijateľnú sumu mám na celý rok zabezpečené skvelé podmienky – školu, ubytovanie, celodennú stravu, športové oblečenie, regeneráciu a dokonca aj hradené cesty na preteky a sústredenia.
Ako je to celkovo s poplatkami za školné a pôžičkami – do akej miery sú mladí Američania zadlžení?
Ak študenti nedostanú štipendium, sú zadlžení na dlhé roky. S niektorými som sa rozprával a už teraz stresujú, dokedy budú splácať svoje pôžičky. Väčšina z nich však najprv chodila na drahšie univerzity a neskôr prestúpila sem. Moja univerzita v Kentucky je na americké pomery cenovo veľmi prijateľná.
Ako vyzerá tvoje ubytovanie v Amerike – je to diametrálne odlišné od našich intrákov, alebo je to podobný princíp so zdieľanou izbou, kúpeľňou v bunke a spoločnou kuchyňou na chodbe?
Minulý rok som strávil na UKF v Nitre, takže som si vyskúšal aj internát na Slovensku. V Nitre bol internát nový a krásny, aj keď viem, že niektoré intráky na Slovensku vyzerajú katastrofálne.
Tu som s ubytovaním veľmi spokojný. Ako prváci máme určený internát, kde bývajú všetci z prvého ročníka. Starší chalani mi povedali, že tento internát je najhorší (smiech). Všetko je tu však čisté, nové a renovované. Jediný problém je, že izba je o niečo menšia, ale vraj v ďalších ročníkoch to bude lepšie.
Taktiež mi v Nitre trošku chýbala spoločenská miestnosť alebo miesto na štúdium. Tu je toho však veľa – na campuse je obrovská knižnica a v každej budove je viacero spoločenských miestností na socializáciu alebo štúdium.
Hovorí sa, že americké internáty žijú nonstop – od večierkov až po športové aktivity. Mal si už pocit, že Američania sú naozaj také „party animals”, ako to vidíme vo filmoch?
Áno, hlavne po futbalových zápasoch tu Američania organizujú veľké párty. Nás športovcov však tréneri varovali, že ak nechceme prísť o štipendium, mali by sme sa im vyhýbať. So všetkými tréningami a školou som tak unavený, že úprimne ani nemám energiu ísť na nejakú americkú párty (smiech).
Ako vyzerá stravovanie na škole – aká je jedáleň a čo sa tam zvykne podávať?
Na campuse máme jednu veľkú cafeteriu, kde sa jedlo podáva formou švédskych stolov. Niekedy sa tam cítim ako na dovolenke v Turecku (smiech). Človek si naozaj vie vybrať z množstva jedál. Aj keď sa Američania často stravujú nezdravo, vždy je k dispozícii aj zdravšia alternatíva.
Okrem hlavnej cafeterie máme na campuse aj jeden fastfood podobný McDonaldu, kde si človek môže vybrať medzi rôznymi burgermi, šalátmi, wrapmi alebo pizzou. Každý deň máme k dispozícii tri vstupy, ktoré môžeme využiť buď v cafeterii, alebo vo fastfoode. Ak tieto vstupy miniete, za jedlo si už musíte zaplatiť sami.
Amerika nie je len univerzitný kampus, ale aj obrovská krajina s ikonickými mestami. Ktoré z nich by si určite chcel navštíviť – New York, Los Angeles, alebo máš na bucket liste niečo úplne iné?
Tréneri nám už prezradili, že na niektoré preteky budeme cestovať aj do veľkých miest! Na to sa nesmierne teším a je to určite obrovská motivácia trénovať, aby som tam podal čo najlepší výkon. Môj veľký sen je navštíviť New York, Kaliforniu a Floridu. Rád by som sa pozrel aj na Havaj, ktorý je tiež súčasťou USA.
Ako vidíš svoju budúcnosť – je Amerika len dočasná zastávka kvôli škole alebo uvažuješ aj o tom, že by si tu zostal niekoľko rokov, prípadne natrvalo?
Zatiaľ je to len štvorročná zastávka na štúdium a ešte netuším, čo bude potom. Momentálne nerozmýšľam, že by som tu zostal natrvalo, ale človek nikdy nevie. Späť na Slovensko ma to zatiaľ tiež neláka. Svet je obrovský a chcel by som si vyskúšať život aj v iných krajinách. Milujem cestovanie a verím, že sa mi podarí navštíviť ďalšie krajiny sveta a prípadne si tam aj na nejaký čas vyskúšať žiť!
