Leží necelých päťdesiat kilometrov od brehov Dunaja a len pätnásť kilometrov od srbských hraníc. Preto sa k bulharskému Belogradčiku naši krajania často dostanú skôr z „prístupnejšej“ srbskej strany. Na ceste za zážitkami Balkánu alebo k slnečnému pobrežiu mora sa môže zdať, že ide o zbytočnú odbočku, no zážitky vám to bohato vynahradia.
Prečo? Len kúsok za provinčným mestom, na úbočí pohoria Stará planina, sa rozprestiera rozsiahle pásmo pieskovcových skál – červeno-žltých kamenných masívov, nápadných brál, štíhlych ihiel, kyjakov a oblejších veží. Niektoré siahajú až do dvestometrových výšok a tunajšie scenérie sa môžu porovnávať s monumentmi v americkom Utahu.
Tieto útvary prirodzene podnecujú fantáziu a zrodili sa o nich viaceré legendy – napríklad o mlčanlivej Madone a jazdcovi, zbojníkovi Dervišovi či o Kováčovi a medveďovi. Príbehy, ktoré ožívajú pred očami návštevníkov, dodávajú miestu osobitné čaro.
Niet divu, že celé územie Belogradčických skál s rozlohou päťdesiat štvorcových kilometrov je už od roku 1949 vyhlásené za prírodnú pamiatku. Naozaj stojí za návštevu a je až prekvapujúce, že táto nádhera na severozápade Bulharska zostáva stále v úzadí záujmu zahraničných turistov. Možno aj preto, že pokus zaradiť toto územie medzi pamiatky svetového dedičstva UNESCO v roku 1984 nevyšiel – a neuspeli ani v roku 2007 pri vyhlasovaní Siedmich prírodných divov sveta.
Ak vám samotné skaliská nestačia, nemusíte zúfať. Len pár krokov od mesta sa totiž ukrýva jedinečný klenot histórie a fortifikačnej architektúry – Belogradčická pevnosť.
Nazvať ju len skalným hradom by bolo čiastočne nepresné a predovšetkým nespravodlivé. Hoci doslova vyrastá zo skál, je výnimočná svojou zachovanosťou aj rozlohou. Pravda, s plochou 10 210 metrov štvorcových je menšia než český Karlštejn, no ten sa zas nemôže pochváliť sedemdesiatmetrovými skalami, ktoré by mu poskytovali prirodzenú ochranu.
Skalné hniezdo, ktoré sa zdalo byť nedobytné
Belogradčickú pevnosť obkolesujú skaly z dvoch strán tak dôkladne, že dávnym staviteľom stačilo vybudovať hradby iba na severozápadnej a juhovýchodnej strane.
Prví si výhodné postavenie skalného kotla všimli Rimania, ktorí tu už v 1. storočí vybudovali pevnosť. V nasledujúcich storočiach chránila obchodnú cestu smerujúcu k mestu Ulpia Ratiaria, dnešnému Archaru. Výhodnú obrannú polohu využil aj cisár Justinián v 6. storočí, keď skalné hniezdo posilnil mohutnými múrmi.
Premena Belogradčického hradu na skutočnú pevnosť sa tým však iba začínala. Za vlády bulharského cára Stracimira bola výrazne rozšírená na tri opevnené nádvoria, ktoré sa terasovito dvíhajú ku skalám. Nové nádvoria chránili dvanásť metrov vysoké múry, veže a visuté mosty. Stala sa tak druhým najmohutnejším opevnením v Bulharsku.
Povesť nedobytnosti si však neudržala. Po porážke križiakov pri Nikopole v roku 1396 a krátkom obliehaní sa jej zmocnili osmanskí Turci. Slúžila im na potláčanie povstaní až do 19. storočia. Z tohto obdobia pochádzajú tri delové bastióny, podzemné sklady, kamenné schodiská, veže, studne a vodné cisterny vytesané do skál s objemom 85 kubických metrov. Aj keď jej strategický význam upadal, pevnosť bola stále udržiavaná v pohotovosti.
Svoje vojenské využitie si ešte našla počas rusko-tureckej vojny v roku 1878 a krátko aj počas srbsko-bulharského konfliktu v roku 1885, keď úspešne bránila horské priechody v Starej planine. Opäť sa o ňu bojovalo v druhej balkánskej vojne – 9. júla 1913 ju Srbi s pomocou Rumunov dobyli.
Belogradčická pevnosť sa tak môže pochváliť tým, že patrí medzi hŕstku európskych hradov, ktoré boli dobývané ešte v 20. storočí.
Či vás lákajú mohutné hrady, skalné mestá alebo prírodné divy, zastávku v bulharskom Belogradčiku by ste si nemali odoprieť. Miest, kde sa veľkolepá fortifikačná architektúra tak prirodzene prelína s reliéfmi skál, v Európe skutočne veľa nenájdete.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.