Nedajú sa nazvať nedostupnými. S dostatkom prostriedkov a trpezlivosti sa k nim skutočne môžete dostať, hoci samotná cesta meria tisíce kilometrov a trvá niekoľko dní. Prečo znášať také strasti? Napríklad kvôli prírodným krásam alebo kúzlu odľahlosti. Ten pravý dôvod na návštevu však musíte poznať sami, píše portál iDnes.
Ostrov Lorda Howa
Jedenásť kilometrov dlhý výbežok ostrova Lorda Howa vznikol v hlbinách oceánu a na hladinu ho pred miliónmi rokov vyniesla až vulkanická činnosť. Tá zároveň vysvetľuje aj tunajší dramatický a hornatý reliéf. Hoci len málo vrcholov tu presahuje päťsto metrov, ich ostré štíty dokážu potrápiť aj skúsených horalov.
Turistické lákadlá tohto miesta by sa dali zhrnúť do veľmi tenkej brožúrky, bez obáv, že by ste na nejakú miestnu zaujímavosť zabudli. Je tu šesť pláží rozložených v podlhovastej lagúne, sedem poriadnych kopcov, jedna vyhliadka. A tiež jediná cesta, ktorá to všetko spája. Vozový park miestnej autopožičovne tvorí šesť áut, preto väčšina návštevníkov dáva prednosť bicyklom. Niet sa čo čudovať – na necelých pätnástich kilometroch štvorcových pevniny to celkom postačuje.
Navyše, viac než 70 percent rozlohy ostrova je prísna prírodná rezervácia pod ochranou UNESCO. Ostrovná izolácia tu prispela k vzniku mnohých exotických druhov vtákov, hmyzu aj stromov. Unikátny je aj podmorský život v severných koralových útesoch. A pritom sa nemusíte báť, že by ste sa stratili v dave – ostrov Lorda Howa má zavedenú kvótu, takže naraz sa tu nesmie nachádzať viac než 400 zahraničných turistov.
Predstavu o ideálnej dovolenke tak kazí iba jedna vec – doprava. Na ostrove nie je prístav pre komerčné lode a lodná doprava pre turistov tu neexistuje. Zo Slovenska by ste sa najskôr museli dostať do Sydney (pravdepodobne s prestupom v Dubaji, Dauhe alebo Singapure) a odtiaľ potom so súkromnou leteckou spoločnosťou QantasLink na ostrov v Tasmánskom mori. To znamená trasu dlhú takmer 17 000 kilometrov a let, ktorý môže trvať až okolo šesťdesiat hodín.
Pitcairnove ostrovy
Pitcairnove ostrovy sú zámorským územím Spojeného kráľovstva, no ani to ich hľadanie nijako neuľahčuje. Mapu tentoraz pokojne odložte, pomôžte si radšej glóbusom. Skutočne ich tam nájdete – skupinku ostrovčekov úplne stratených v južnom Pacifiku.
Sú štyri, ale tri z nich – Henderson, Ducie a Oeno – sú neobývané. Ľudia na ne bežne nesmú, aby tam nezanášali semená rastlín či nepôvodné organizmy. Prístupný je teda len Pitcairn, ktorý je opradený pôsobivou históriou vzbury na lodi Bounty. Presne tu sa v roku 1790 usadila časť vzbúrencov, ktorí zvrhli kapitána Williama Bligha, a ukryli sa pred spravodlivosťou. Miestni obyvatelia, ktorých tu stretnete, sú často ich vzdialenými potomkami.
Čo sa tu dá robiť? Môžete sa zúčastniť prehliadky ostrova, preskúmať miesta spojené s historickou vzburou na HMS Bounty, navštíviť miestne múzeum, objavovať tunajšiu flóru a faunu, alebo si užiť kúpanie a šnorchlovanie v oceáne. Alebo si dopriať ničím nerušený výhľad na nočnú oblohu – na pozorovanie hviezd bez svetelného znečistenia je to jedno z najlepších miest na svete. No dokopy to nie je práve ohromujúci zoznam zážitkov, ktorý by vyvážil tu vládnuce absolútne odlúčenie. Aj to je dôvod, prečo sem turisti veľmi neprichádzajú. Hlavný problém však súvisí s dostupnosťou tejto lokality.
Z Prahy by ste sa najprv museli nejako dostať na Tahiti – cez Paríž alebo Berlín, prípadne cez Los Angeles či Auckland. Z tahitského Faa´a potom do Totegegie na Gambierových ostrovoch, a odtiaľ loďou na Mangarevu. S nádejou, že na ďalšej nákladnej lodi, ktorá odtiaľ vyráža na Pitcairn len niekoľkokrát do roka, bude miesto aj pre vás.
Samotná cesta dlhá 26 000 kilometrov by vám zabrala asi päť dní čistého času. A to len za predpokladu, že by vám to „vyplávalo načas“.
Ittoqqortoormiit
Najprv svetové rekordy, ktoré by možno mohli podnietiť váš záujem. Napríklad národný park, ktorý je dvanásťkrát väčší než celé Česko. Nie je to preklep – Grónsky národný park s rozlohou 972 000 kilometrov štvorcových je najväčším chráneným veľkoplošným územím na svete. A ďalej? Nachádza sa tu Kangertittivaq, najväčší systém prepojených fjordov na svete. Tým sa však zoznam miestnych zaujímavostí rýchlo vyčerpáva, pretože v okolí osady Ittoqqortoormiit toho veľa na obdiv nie je.
Dedina bola založená až v roku 1925, keď sa do nej presťahovali obyvatelia dnes už zaniknutých osád Itterajivit a Uunarteq. V súčasnosti je jedným z najodľahlejších kúskov civilizácie ďaleko za polárnym kruhom na západnej pologuli. Žije tu približne štyristo ľudí, pričom väčšina miestnych sa živí lovom a rybolovom. K miestnej ekonomike významne prispieva aj cestovný ruch, pretože Ittoqqortoormiit svojou nefalšovanou divokosťou priťahuje samotárov, ktorí milujú adrenalín.
Pekná na tom je, nadnesene povedané, úprimnosť tunajších dobrodružstiev. Nie sú predstierané ani prispôsobené pre „atmosférický zážitok“ či pekné fotografie na Instagram. Psie záprahy sa tu musíte skutočne naučiť dobre ovládať, inak sa nepohnete z miesta. Ak sa budete chcieť presúvať na väčšie vzdialenosti, nezaobídete sa bez vrtuľníka. A určite nepôjde o vyhliadkový let. Pušku na odháňanie ľadových medveďov tiež nebudete nosiť na pleci len pre parádu.
K tomu si pridajte ohromujúce vizuálne zážitky – od polárnej žiary cez obrovské ľadovce, hniezdne kolónie morských vtákov, praveky pôsobiace stáda pižmoňov až po farebné domčeky vo vsi, ktorú v zime zvierajú štyridsaťstupňové mrazy – a pred očami vám vyvstane obraz neuveriteľnej krásy drsnej prírody.
Aj keď je tento odľahlý kút sveta vzdialený „len“ približne 4 000 kilometrov, cesta sem našincovi potrvá dobré štyri dni. Z Prahy pravdepodobne povedie do islandského Reykjavíku a ďalej do Akureyri, odtiaľ do grónskeho Nerlerit Inaat. A potom už len vrtuľníkom (v mesiacoch júl až august aj loďou) do Ittoqqortoormiit.
Ushuaia
Kde presne končí svet? V argentínskej Ushuaie v tom majú jasno. Nie je to práve malé sídlo – žije tu osemdesiat tisíc stálych obyvateľov. No veľmi pravdepodobne by ste ho minuli bez povšimnutia, ak by ste sa práve nechystali na expedíciu k Južnému pólu. Spomínané mesto, srdce argentínskej provincie Tierra del Fuego, totiž slúži predovšetkým ako východisková základňa pre plavby do Antarktídy.
Inak tu veľa možností na vyžitie nie je. Na miestnych plážach – Bahía Lapataia či Playa Larga – si kúpanie neužijete. Väčšina prírodných zaujímavostí, ako sú vodopády či rašeliniská, je dostupná len po neznačených chodníkoch. A múzeá prírodnej histórie, väzenstva či námornej dopravy pripomínajú len to, čo tu kedysi bolo.
Najväčšia atrakcia, plavba k Mysu Horn, navyše neleží priamo tu – nachádza sa na území susedného Čile. Napriek tomu Ushuaia žije z cestovného ruchu a najmä zo skutočnosti, že je najväčším a zároveň najjužnejším mestom na Zemi.
Previezť sa tu môžete síce krátkou, ale zato najjužnejšou železnicou sveta – Tren del Fin del Mundo (Vlak na koniec sveta). Zastaviť sa dá pri Majáku na konci sveta (Faro del fin del mundo) a posedieť si môžete v jednej z mnohých „najjužnejších“ reštaurácií sveta. Prívlastok „najjužnejší“ vás tu však veľmi rýchlo začne nudiť a možno sa tu začnete cítiť podobne ako prví osadníci. Tých sem totiž argentínska vláda posielala za trest – do trestaneckej kolónie, z ktorej nebolo úniku.
Odľahlosť miesta však určitý typ cestovateľov priťahuje. Jednak tých, ktorých fascinuje mystický závoj izolovaného mesta na konci sveta. A potom aj tých, ktorí si chcú zapísať pobyt na rekordnom „najjužnejšom“ mieste planéty.
Z Prahy sa sem dostanete cez letisko Ezeiza v Buenos Aires. Odtiaľ môžete pokračovať letecky až do cieľa, alebo omnoho pomalšie linkovými autobusmi. To však približne tridsaťhodinovú cestu na koniec sveta natiahne na päť dní.
Tristan da Cunha
Povedať, že leží na polceste medzi Afrikou a Južnou Amerikou, je síce geograficky presné, no úplne to nevystihuje situáciu. Polohu sopečných ostrovov Tristan da Cunha totiž treba vyjadriť v kilometroch, aby vyniklo, aké odľahlé toto súostrovie naozaj je.
Takže? Na juh Afriky je to odtiaľto 2 800 kilometrov a do Južnej Ameriky by ste museli prekonať vzdialenosť 3 200 kilometrov. Dokonca aj na zúfalo izolovaný ostrov Svätá Helena to majú tunajší obyvatelia o niečo „bližšie“ – presnejšie 2 400 kilometrov. A všade navôkol nie je nič iné než nekonečné oceánske pláne Atlantiku. Je to už dostatočne depresívne?
Na to sa môžete spýtať niektorého z približne 230 miestnych obyvateľov. Nebuďte však prekvapení, ak nebudú na dlhé reči. Nie sú príliš zvyknutí rozprávať s ľuďmi zvonku. Na Tristan da Cunha totiž každoročne zavíta len minimum návštevníkov – jednak kvôli návštevnej kvóte. Tá je vzhľadom na obmedzené zdroje stanovená na 150 osôb ročne, pričom väčšinu povolení si vopred rozoberú príbuzní tunajších obyvateľov, výskumníci a bádatelia.
Pre turistov, ktorí by tu chceli zostať dlhšie, tak zostáva len asi dvadsiatka povolení na rok.
Väčšina návštevníkov, ktorí sem zavítajú, sa dopraví na výletných lodiach, na ktorých aj nocujú. Aj tak ich za sezónu nie je viac než tisícka. Čo sa tu dá robiť? Ponúka sa výstup na kužeľovitú sopku vysokú 2 062 metrov, známu ako Queen Mary’s Peak. Ak ste otužilí, môžete sa v lete vykúpať v jazere, ktoré vznikne roztopením ľadu v centrálnom kráteri. A, samozrejme, podľa magazínu Live Science je ostrov skvelým miestom na pozorovanie divej zveri – na brehoch a útesoch sa tu rozmnožujú tulene, albatrosy aj tučniaky skalné.
Cesta z Prahy na Tristan da Cunha je logisticky veľmi náročná. Nejde ani tak o let do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike, ako skôr o niekoľkodňovú plavbu odtiaľ na súostrovie. Loď vypláva len párkrát do roka. Aj keď celá trasa z vášho obývačky až k tučniakom meria „iba“ asi 12 500 kilometrov, v ideálnych podmienkach vám zaberie 8 až 14 dní. Príslovie, že cesta môže byť cieľom, tu platí až príliš doslovne.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.