Sabina Bednárová je mladá Češka, ktorá za prácou odišla do jednej z najbohatších krajín sveta – Luxemburska. Životná úroveň v tejto krajine je vysoká, čo však prináša aj značné náklady, najmä na bývanie a služby. Napriek tomu sa Sabine vďaka slušnému zárobku podarilo už v mladom veku rozbehnúť vlastný biznis. V rozhovore sa podelila o to, ako si šetrí financie a zaobchádza s nimi.
V rozhovore sa ďalej dozvieš:
- na akej pozícii Sabina v Luxembursku pracuje a koľko si dokáže zarobiť
- prečo má pocit, že ľuďom v Luxembursku chýba vzájomný rešpekt
- čo si cení a naopak nechápe na miestnom zdravotníctve
- aké návyky jej pomáhajú udržať si poriadok vo financiách
- čo ide Slovákom lepšie ako Luxemburcom
Prečo si sa rozhodla presťahovať práve do Luxemburska?
Je to trochu zamotanejšie, ale v skratke – do Luxemburska som sa rozhodla presťahovať, pretože som tam dostala dobrú pracovnú ponuku. Predtým som žila v Miláne, kde som robila svoje prvé PhD, ktoré som však nedokončila a bola som tam na stáži. V Miláne som stretla svojho terajšieho priateľa, ktorý dostal ponuku do Luxemburska.
Český aj taliansky PhD plat bol dosť biedny, nedalo sa z neho vyžiť, a tak som sa musela dosť spoliehať na príjmy z modelingu. Keď prišla táto ponuka, povedala som si, že nemám čo stratiť a skúsim si v Luxembursku nájsť prácu. Neviem však, či by som sa sem nakoniec presťahovala za priateľom len tak – keby som si tu nenašla prácu.
Luxembursko je často označované ako jedna z najbohatších krajín sveta – cítiť to na uliciach, v mentalite ľudí, v službách?
Ak sa pozeráme na HDP na obyvateľa, Luxembursko je naozaj najbohatšou krajinou sveta. Či je to ten najlepší spôsob merania, to je už iná otázka.
Určite je to tu vidieť – či už na maličkostiach, ako je to, ako sa ľudia obliekajú, v akých autách jazdia alebo ako trávia svoj voľný čas. Najviac by som však povedala, že je to cítiť na tom, ako sa tu o vás štát stará – napríklad už len tým, že hromadná doprava je v celom Luxembursku zadarmo, či už ide o vlaky, autobusy alebo električky. Je tu tiež množstvo kultúrneho vyžitia, ktoré je často bezplatné. Všetko je tu veľmi premyslené, čisté, bezpečné, uhladené – až niekedy trochu utopické.
V oblasti služieb je to najviac cítiť v tom, že akékoľvek služby sú veľmi drahé, a tak ísť napríklad do reštaurácie alebo ku kaderníkovi je omnoho väčší luxus než u nás. Mentalita ľudí sa opisuje trochu ťažko a celkovo nerada generalizujem. Luxembursko je krajinou mnohých národností, samotní Luxemburčania sú tu menšinou. Veľa teda závisí od toho, v akej skupine ľudí sa ocitnete.
Spomínala si, že minimálna mzda pre nekvalifikovaných pracovníkov je v prepočte okolo 2740 eur. Dá sa z toho v krajine vyžiť dôstojne?
Povedala by som, že nedá. Je to mzda pre nekvalifikovaných pracovníkov na začiatku kariéry, a tak sa asi ráta s tým, že nebývajú sami a nemajú rodinu. Najdrahší je tu nájom, a ten by určite zhltol veľkú časť tohto platu.
Akú prácu máš v Luxembursku ty? Vieš priblížiť priemerný plat na takej pozícii?
Pracujem ako doctoral researcher v Luxembourg Institute of Science and Technology. Je to síce fancy názov pre doktoranda, ale prvý rok som tu pracovala ako inžinierka/softvérová vývojárka. Plat doctoral researchers je v Luxembursku fixný – všetci dostávame rovnako bez ohľadu na to, kde pracujeme. Je to 44 322 eur ročne.
Koľko stojí bežný týždenný nákup potravín? Aké položky sú v supermarketoch podstatne drahšie než u nás?
Aby som bola úplne úprimná, na potraviny veľmi nepozerám, pretože jesť musím tak či tak. Veľký rozdiel oproti Česku to ale nie je, samotné potraviny sú tu celkom lacné. Napríklad tie najlacnejšie vajíčka s 10 ks tu stoja 2,69 eura.
A čo bývanie, ktoré je často najväčším výdavkom. Koľko stojí prenájom bytu v Luxembursku?
To je v Luxembursku určite ten najväčší problém – už len zohnať akýkoľvek byt je celkom úloha. Máme tu taký nie príliš vtipný vtip, že v Luxembursku si nevyberáte byt vy, ale on si vyberie vás. Napríklad byt od univerzity, kde ale môžete zostať maximálne rok a pol stojí 1400 eur mesačne – je to malé štúdio, asi 40 m², ak sa nemýlim. Spolubývanie tu začína niekde od 800 eur mesačne. Ja bývam s priateľom blízko centra mesta, hoci tu to na cenu veľmi vplyv nemá, v 65 m² za 2 500 eur mesačne.
Sú Luxemburčania otvorený a milý národ, alebo si strážia svoje súkromie?
Ja som dokopy stretla asi tak päť skutočných Luxemburčanov – naozaj sú tu menšinou. Takže ich ani nechcem súdiť, ale všetci, ktorých som stretla, boli veľmi milí. Asi by sa dalo povedať, že keď sú vo vlastnej krajine menšinou, sú dosť prístupní a otvorení. Nestretla som tu nikoho, kto by sa na niekoho pozeral zhora alebo by mu prekážalo, že je tu toľko prisťahovalcov. To sa asi o ľuďoch v Česku alebo na Slovensku povedať nedá – najmä ak sa pozrieme na extrémne pravicovo sa vyvíjajúcu politickú situáciu.
Čo robia miestni najradšej cez víkendy?
Možností na vyžitie je tu dosť – dá sa ísť do prírody, do kaviarní, na nákupy alebo za kultúrou. Aj nočný život tu je celkom pestrý, vzhľadom na to, aké malé je to mesto. Keď je pekné počasie, čo sa tu až tak často nestáva, kaviarne a reštaurácie bývajú plné na prasknutie a bez rezervácie sa človek len ťažko niekam dostane. Ale ťažko to hodnotiť – ja sama nemám víkendy preplnené plánmi, často pracujem na vlastných projektoch alebo len oddychujem.
Čo ťa na krajine najviac prekvapilo a vôbec si s tým nerátala predtým, ako si sa presťahovala?
Asi to, ako veľmi individualistické to tu je. V zmysle, že tu nie je taká úzka komunita – ľudia sa medzi sebou veľmi nerozprávajú, pokiaľ sa nepoznajú. Často im chýba rešpekt k ostatným, najmä k starším alebo k ženám. Často vídam v mestskej hromadnej doprave mladých mužov sedieť, zatiaľ čo tehotné alebo staršie ženy stoja. Ľudia si dávajú nohy v topánkach na sedačky, tašky si kladú vedľa seba a ani ich neodložia, keď si chcete sadnúť. Raz som videla muža, ako predbehol a takmer odstrčil tehotnú pani, ktorá si chcela sadnúť. Väčšinou som to ja, kto ponúkne miesto starším ľuďom.
Príde mi, že si tu ľudia veľmi nepomáhajú – keby sa mi na ulici niečo stalo, podľa mňa si každý bude hľadieť svojho. Vždy, keď do mňa niekto niekde drgne, predbehne ma, nepomôže mi, alebo ma nechá balansovať v električke s piatimi taškami plnými nákupu, tak ma to prekvapí.
Ako to podľa tvojich skúseností vyzerá so službami v Luxembursku? Pracuje v nich veľa prisťahovalcov?
Prisťahovalci tu pracujú všade – neexistuje povolanie, ktoré by bolo vyhradené len pre nich. Skôr by sa to dalo povedať opačne: množstvo Luxemburčanov pracuje na úradoch, na polícii alebo v školstve, pretože na to musíte ovládať francúzštinu, luxemburčinu a nemčinu. Čo je pre niekoho ako ja, kto tu žije pomerne krátko, nedosiahnuteľné – tieto pozície väčšinou zastávajú ľudia, ktorí prešli luxemburským školským systémom.
Máš pocit, že služby sú vo všeobecnosti kvalitné a dostupné?
Zdravotníctvo je tu dobré, oceňujem, že lekárov je tu veľa, takže na termíny nečakám dlho. Čo sa týka platieb – väčšinou poisťovňa prepláca 80 % z ceny, ale človek si to musí vybaviť sám a poslať všetky doklady, čo úplne nechápem, prečo to nie je automatizované alebo lepšie nastavené.
Na škole teraz platíme 400 eur za semester, predtým to bolo 200. Príde mi zvláštne platiť za vzdelanie – ale asi som trochu rozmaznaná z Česka.
Celkovo sú tu služby kvalitné, ale sú veci, za ktorými aj tak chodím k ľuďom z východnej Európy – hlavne čo sa týka kozmetiky, vlasov, nechtov... Príde mi, že to tu ľudia až tak nevedia a že sa ženy v tomto smere o seba až tak nestarajú. Navyše, ako som už spomínala, akékoľvek služby sú tu veľmi drahé, pretože platíte za čas ľudí, ktorí ich pre vás robia. A čas je tu drahý. Takže keď už dám 100 eur za nechty, chcem, aby boli naozaj pekné, kvalitné a vydržali mi mesiac.
Výnimku by som urobila ešte pri reštauráciách – tie väčšinou nemajú veľmi dobré služby. Príde mi, že personál býva dosť nepríjemný a človek si naozaj musí vytypovať dobrú reštauráciu, ktorá za tú cenu naozaj stojí.
Na sociálnych sieťach hovoríš aj o tom, ako si si bola schopná založiť v mladom veku vlastnú skincare značku SISA CARE. Čo ti k tomu najviac pomohlo?
Nebudem klamať, veľký vplyv na to malo to, že som si dokázala zarobiť pekné peniaze, našetriť ich a investovať. Spolu so skúsenosťami zo sociálnych médií, modelingu, mojej výskumnej kariéry a faktom, že concept store vlastním so sestrou, ktorá je zas skvelá na všetky ekonomické záležitosti, mi všetko toto dohromady, každý jeden aspekt mňa samej, pomohlo založiť SISA CARE – concept store s prírodnou, netoxickou a clean beauty.
Spomenula si, že sa riadiš pravidlom: „Ak si niečo nemôžeš kúpiť dvakrát, bez toho aby ťa to nejako ovplyvnilo, tak si to nemôžeš dovoliť.“ Prečo?
Rada by som povedala, že som to určite nevymyslela, ale raz som to niekde počula a dávalo mi to zmysel. Nikdy by som nechcela svojimi nákupmi vyčerpať svoje dostupné peniaze úplne na nulu, príde mi to nezodpovedné – nikdy neviete, čo sa môže stať. A už vôbec by som nesiahala do úspor kvôli kabelke alebo dovolenke, pokiaľ si tie úspory nespravím práve s takýmto cieľom. Toto pravidlo mi pomáha impulzívne neutratiť, šetriť si a dosiahnuť určitú finančnú stabilitu. Je to veľmi jednoduché, ale zároveň to tak je.
Máš nejaké ďalšie finančné návyky, ktoré ti pomáhajú držať si poriadok vo financiách?
Investujem peniaze do rôznych fondov, ale rozhodne nie som expert. Odporučila by som každému, kto o tom rozmýšľa, aby hlavne investoval do legitímnych vecí a poradil sa napríklad so svojím finančným poradcom v banke, a neskočil na sľuby veľkých ziskov za krátky čas – to väčšinou znamená najväčšie riziko a ak by vás strata investovaných peňazí ohrozila, jednoducho sa to nevyplatí. Fondy, do ktorých investujem ja, sú starostlivo vybrané, ide o tradičné podielové fondy, ktoré potom moje peniaze ďalej rozdeľujú. Naozaj na to nie som expert a nerada by som si na neho hrávala, je to podľa mňa tá najjednoduchšia vec, ktorú môžete s bankou robiť.
Vždy mám aspoň približnú predstavu o tom, koľko mám momentálne na účte, v hlave si to počítam a na účet často chodím. Zároveň si ale nerobím tabuľky typu, v akom sektore utrácam najviac, pretože ma to nebaví a nie som v situácii, že by som musela žiť extrémne šetrne – ak by na to prišlo, možno by som to robila.
Čo si myslíš o tom, že mnohí mladí Slováci a Česi si žiadne peniaze do budúcnosti neodkladajú? Chýba nám finančná gramotnosť?
Úprimne som o tom nevedela, a ak je to pravda, tak je asi potrebné sa pýtať, prečo je to tak. Je tiež dosť možné, že s dnešnými cenami a systémom je pre mnoho ľudí prakticky nemožné si niečo odložiť bokom. Nerada by som tu hrala na moralistu s tým, že keby si niekto dal o jednu kávu menej, bol by na tom finančne oveľa lepšie – to naozaj nie je pravda. Nemyslím si, že sa človek môže dostať z chudoby alebo zlej finančnej situácie iba šetrením, odkladaním peňazí alebo prácou na tri smeny – možno to platilo pred 60 rokmi v kapitalistickej Amerike.
Skôr by sme sa mali pýtať, či dnešný systém ľuďom vôbec umožňuje takéto správanie – teda šetriť. Bola by to téma na celý ďalší rozhovor a určite by bolo lepšie obrátiť sa na expertov v tejto oblasti. Zároveň by som ale nechcela povedať, že by si človek mal povedať, že kašlať na to a utrácať peniaze za hlúposti len preto, že systém je zlý, ekosystém kolabuje a nechať sa zvaliť do existenčnej rezignácie.
Povedala by si, že je niečo čo nám Slovákom a Čechom ide lepšie ako Luxemburcom?
Všeobecne, oproti ľuďom zo západnej Európy si myslím, že my vieme oveľa lepšie udržať komunitu a navzájom si viac pomáhame, bez toho, aby sme potom museli povedať „ty mi dlžíš 10 eur“. Sme na seba celkovo milší, máme väčší rešpekt, aj keď na začiatku môžeme pôsobiť trochu chladne. Rýchlejšie sa dostaneme k hlbším témam, pozveme sa navzájom domov a máme si dôveru. To napríklad Francúzi veľmi nerobia, sú dosť rezervovaní.
Zároveň by som povedala, že si často vieme poradiť, hlavne v neočakávaných situáciách. Príde mi, že ľudia tam často čakajú, kým to za nich vyrieši systém. S tým súvisí aj to, že sme podľa mňa dosť realistickí, vieme dobre odhadnúť situácie, nie sme ani príliš optimistickí, ani príliš pesimistickí. Tiež nie sme príliš „hlasní“ – nechválime sa, lebo sa to „nepatrí“. To môže byť aj výhoda, aj nevýhoda.
Našla si v Luxembursku miesto, kde chceš ostať a usadiť sa natrvalo? Alebo je v hre návrat k našim českým susedom?
Určite tu zostanem, kým nedokončím doktorát. Luxembursko nie je vôbec zlé a teraz sa tu cítim ako „doma“, no trvalo to dlho. Príde mi, že teraz existujú dve moje verzie – tá, čo bývala v Čechách, a tá, čo býva vonku. Každá je trochu iná a ťažko sa miešajú – nech budem kdekoľvek, vždy niečo bude chýbať. Návrat späť nevylučujem, ale neviem, či mi Česko teraz môže niečo dať. Navyše som v medzinárodnom vzťahu a pracovné príležitosti pre nečesky hovoriacich sú u nás malé. Zároveň však nevylučujem úplne novú krajinu alebo návrat do Talianska. V tomto som asi trochu spontánna a dokým to pôjde, budem spontánna.
