Receptové videá Patrika Gémeša zaujmú originálnym nápadom – oslovuje známe slovenské a české osobnosti hocikde, kde na ne narazí a jednoducho sa spýta, čo by im mohol navariť. Výsledkom sú recepty, ktoré sú raz jednoduché, inokedy zložitejšie, no vždy sprevádzané autentickými reakciami celebrít – poväčšine jeho priateľov.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako prišiel Patrik k úspešnému konceptu receptov na sociálnych sieťach
- či chodí za celebritami cielene alebo na ne jednoducho natrafí
- keby mohol, aké jedlo by si dal takto navariť on sám
- prečo mu dalo želanie Kiky Ďurišovej zabrať
- keď nevarí on sám, kam si najradšej zájde na dobré jedlo
Ako vznikol celý tento koncept, kde chodíš za známymi ľuďmi, necháš si povedať, čo chcú navariť a potom im to donesieš osobne ochutnať?
Úplne spontánne. Celý kanál je o varení, ale raz mi napadlo, ako by som mohol videá spraviť viac virálne – a ak to ľudí zaujme, možno ma začnú sledovať. Nie je to úplne môj originálny nápad, v USA je viac takých účtov. Ja som to videl u jedného kuchára, ktorý nie je až tak veľký na Instagrame, ale robí to preto, lebo sa tak dostane k novým jedlám, ktoré by bežne nevaril. Ja som to spojil s tým, že väčšinu ľudí, ktorým varím, osobne poznám, takže ich osloviť nebolo zložité. A neskôr mi Nobody povedal, že v New Yorku robí niečo podobné týpek, ktorý kričí na ľudí z balkóna a rovno im to navarí…
Pamätáš si, kto odštartoval tvoje videá na sociálnych sieťach a bol prvý, komu si takto navaril? Ako to dopadlo?
Jasné – bol to Yzomandias. Spýtal som sa ho v gyme, kde ho občas stretávam. Viac-menej som išiel na istotu. Už vtedy ma sledoval a viackrát mi písal, že miluje ramen a že mu ho musím niekedy uvariť. Keď som sa ho opýtal, čo by si dal, ani netušil, o čo ide, ale hneď povedal, že ramen. A ako to dopadlo? Super, ramen varím minimálne dva až trikrát do mesiaca. Spravil som asi štyri porcie a zaniesol som ich YZOvi do Section, kde bol s chalanmi a pripravoval sa na show.
Tých ľudí musíš najprv niekde stretnúť – chodíš cielene za nimi na eventy, koncerty, alebo ich „vystopuješ“ inde?
Ako som spomínal, väčšinu oslovených sú kamoši, ktorých dlhodobo poznám osobne. Stretávam ich rôzne – na koncertoch, v gyme, na ulici, u známych, v Londýne na hotelovej izbe…tie situácie sú vždy zaujímavé. Proste ich stretnem. Veľakrát sa stane, že neoslovím známeho interpreta, hoci s ním som, lebo mi to ani nenapadne. Nesedím doma s notesom a neplánujem „koho uloviť“ – skôr to prichádza prirodzene.
Stáva sa ti, že ťa niekto po prvom oslovení odmietne alebo nemá čas?
Áno, raz sa to stalo, ale bolo to celé vtipné. Išiel som na kávu okolo štúdia, kde som párkrát fotil a poznám to tam. Oproti išiel Ben Cristovao a Sofian Medjmedj. Bena poznám dlhé roky, s ním som už mal natočenú epizódu. Hovorím si – vyberiem telefón, ako to zvyknem robiť a spýtam sa Sofiana. Lenže on, ako videl, že ho točím, hneď povedal: „Prepáč, ale ja moc nerobím rozhovory, nehnevaj sa,“ a zašiel do štúdia. Jasné, nedivil som sa mu, asi by som zareagoval podobne. O chvíľu mi prišla správa od Bena: „Kámo, sorry, ale Sofian nevie, o čo ide.“ A hneď nato správa od Sofiana: „Kámo, sorry, ja som nevedel, o čo sa jedná, samozrejme, rád ti odpoviem.“ Takže to bolo jediné „odmietnutie“, ktoré vlastne ani nebolo odmietnutím.
Oslovujú ťa aj sami alebo je to vždy v tvojej réžii?
Zatiaľ to držím v rovine, že oslovujem ja ľudí, ktorých poznám alebo máme spoločných kamarátov.
Aké jedlo, ktoré si dostal ako „zadanie“ a od koho, ti dalo zatiaľ najviac zabrať?
Od Kiky Ďurišovej – Toffifee. A od Bena – vegánska „krabia“ polievka, samozrejme bez kraba…oba recepty boli náročné na prípravu.
Ktorá reakcia ťa doteraz najviac prekvapila – buď extrémne pozitívne, alebo úplne inak, než si čakal?
Asi práve Sofian, od ktorého som tú reakciu vôbec nečakal – celé to bolo veľmi zlaté a príjemné. Ale úprimne, vždy keď ľuďom chutí, som šťastný. A chutí im vždy. Veľa ľudí si myslí, že to len hrajú pred kamerou, ale ja sa ich pýtam aj mimo kamery – reálne ma zaujíma, či som niečo spravil zle. Lebo na chybách sa človek učí. A zatiaľ boli všetci milo prekvapení, že to bolo lepšie, než čakali.
Máš aj nejakého „vysnívaného” človeka, ktorému by si chcel raz takto navariť?
Úprimne? Možno niekoho, kto tiež tvorí food content – napadol mi Laurent Dagenais z Instagramu. Ale určite by sa tých ľudí našlo viac. Naposledy som mal možnosť osloviť pani Dagmar Havlovú, ale trochu som sa zasekol a nakoniec som sa nespýtal – to ma dodnes mrzí. A potom určite nejaká veľká celebrita – Skepta alebo napríklad Central Cee.
A je nejaké jedlo, o ktorom tajne dúfaš, že si ho od teba raz niekto vypýta? Tvoja špecialita…
Ani nie. Práveže sa vždy teším na veci, ktoré som nikdy nerobil, alebo – naopak – na úplne jednoduché jedlá, ktoré ale musia byť v tom prípade fakt top. V jednoduchosti je najväčšia výzva.
A čo by si si dal ty sám navariť, keby sa karty otočili a niekto by takto stopol teba?
To je ťažké…asi by som zo seba v strese vypustil nejakú blbosť. Ale keď sa nad tým zamyslím, tak by som si dal niečo, čo mám fakt rád – poctivý guláš, kulajdu alebo dobré indické jedlo.
Čomu sa vlastne venuješ mimo tohto projektu? Je varenie tvoja hlavná náplň dňa, alebo si niekde úplne inde?
Varenie je určite veľká časť môjho života, no nie som vyučený kuchár a ide skôr o hobby. Popri tom robím grafický dizajn, vizuály, s manželkou sme mali detskú streetovú značku Loof, venujem sa rôznym kreatívnym projektom. Vždy som mal rád kombináciu viacerých vecí – pre mňa je to skôr kreatívny proces a životný štýl než konkrétna práca.
Ako si sa vlastne naučil variť? Bol si samouk, alebo ti niekto ukázal základy?
Začalo to u babky, deda a mojich rodičov v kuchyni. Potom som skúšal sám – moje prvé jedlo boli šúľance so strúhankou, cukrom a maslom keď som mal asi 10 rokov. Odvtedy som sa veľa pýtal, hľadal, skúmal chute. Neskôr prišli YouTube videá, napríklad Jamie Oliver, knihy, cestovanie. Som samouk, ale učitelia boli všade okolo – veľa mojich známych, čo sú profesionálni kuchári, mi dali skvelé rady a to si veľmi cením.
Keď nejdeš variť, ale chceš si dobre pochutnať, kam najradšej zájdeš?
Milujem jednoduché bistrá, kde to žije a kde to cítiš – vôňu, ľudí, neformálnu atmosféru. V Prahe mám pár obľúbených miest, kde viem, že to bude super – napríklad Alma alebo väčšina reštaurácií od Ambiente. Veľmi rád skúšam nové chute a neformálne miesta. Kedysi som často chodil do SAPY. Rád vyhľadávam autentické reštaurácie s autentickými chuťami. Občas si zájdem aj na fine dining večeru, ale tam mi niekedy príde, že ide viac o techniku a formu. Na Slovensku som menej často, tak tam idem väčšinou podľa odporúčaní kamarátov.
V ktorom meste alebo regióne si zatiaľ mal najlepšie jedlo?
Mimo Česka a Slovenska to bolo určite Taliansko – tam ti spravia tri ingrediencie tak, že sa rozplačeš. Ale ak sa pýtame doma, tak ma veľmi príjemne prekvapila Nitra, konkrétne „Sýpka u Ľudvíka“ – určite sa tam rád vrátim. V Martine, kde som žil, určite spomeniem pochúťkový šalát na Ľadovni, čo potvrdí Yaksha, a vietnamskú reštauráciu NhàBè. V Bratislave mám rád Iasai.
Ako vyzerá tvoj ideálny deň, keď neriešiš žiadne recepty, ľudí ani content?
Ráno káva, croissant, nákup na tržnici. Potom sedieť na lavičke a len tak pozorovať ľudí a situácie. Jedlo vonku s rodinou alebo kamarátmi. A večer niečo navariť len pre radosť – bez kamery, bez plánu. Čistý chill.
Vnímaš varenie pre celebrity skôr ako kulinársky projekt, alebo ako sociálny experiment s pridanou hodnotou?
Asi kombinácia. Varenie je zážitok pre obe strany. A úprimne – neberiem to ako varenie pre celebrity, ale skôr ako varenie pre kamarátov. Koncept je založený na tom, že im to jedlo zanesiem priamo k nim, čo trochu uberá z pohody spoločného stolovania. Na druhej strane – ľudia radi vidia zákulisie, a tak im trochu poodhalím ich „backstage“. V tomto smere je to aj sociálny experiment. Ako čisto kulinársky projekt by som si to vedel predstaviť niekde v pokoji – u mňa doma, na záhrade alebo pri bazéne v Toskánsku. Tam by to mohlo mať čaro gastronomického zážitku