Michelle Pleváková je mladá Slovenka, ktorá žije a študuje už dlhší čas na vysokej škole v Miláne, známom ako mesto módy. Práve módna atmosféra mesta ju najviac očarila a donútila opustiť naše hranice. V Miláne si však musela zvyknúť na vysoké náklady na bývanie, každodenné úsmevy Talianov na ulici i na opatrnosť pri pohybe po nočných uliciach.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- čo Michelle najviac prekvapilo na prístupe Talianov k štúdiu
- aké sú jej mesačné náklady v Miláne
- či je pravda, že sú Taliani milovníci žien
- na čo sú obzvlášť hákliví
- ako vyzerá miestny nočný život a v čom je iný ako na Slovensku
Po Erasme v Miláne, čo ťa presvedčilo prestúpiť tam na magistra?
Keď som prišla na Erasmus, prvé týždne som mala zmiešané pocity – mesto bolo úplne iné, než na čo som bola zvyknutá. Postupne som si však Miláno a taliansku kultúru zamilovala. Vždy som snívala o práci v móde či dizajnérskom priemysle, a Miláno je jedným z najlepších miest, kde začať kariéru v tejto oblasti. Môj sen presťahovať sa na dôchodok do Talianska tak prišiel nečakane už v mojich dvadsiatich (smiech).
Presvedčil ma aj fakt, že jedna z najlepších komunikačných univerzít v Miláne vtedy po prvý raz otvárala kurz módnej komunikácie – a zhodou okolností ma na mojej výmennej univerzite učil garant tohto programu ako externista. Všetko do seba tak nejako zapadlo, akoby sa to malo stať. Prišla som sa teda pozrieť na deň otvorených dverí, podala si prihlášku a nakoniec sa úspešne dostala na svoj vysnívaný odbor.
V čom sa líši výška v Taliansku? Prekvapilo ťa niečo?
Školstvo, na ktoré som bola doteraz zvyknutá, bolo rozhodne veľmi odlišné. Prvú časť svojho vysokoškolského štúdia som absolvovala v Prahe na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity, kde som mala naozaj výbornú skúsenosť. No to, ako sa správajú študenti u nás a v talianskej vysokoškolskej triede, je predsa len iné.
Náhodou som bola zvolená za triednu reprezentantku a prekvapilo ma, ako veľmi sa talianski študenti vedia zapáliť pre spravodlivosť – ak majú pocit, že sa profesor nezachoval férovo, sú schopní situáciu riešiť až dovtedy, kým sa veci nevysvetlia alebo nenapravia. Najskôr som nechápala, prečo by niekto spochybňoval autoritu, keďže u nás to na školách vôbec nie je zvykom. No ako reprezentantka som sa do riešenia takýchto situácií postupne zapájala – a musím povedať, že schopnosť postaviť sa za seba je skutočne obdivuhodná a cenná vlastnosť.
A ako pristupujú k štúdiu či práci popri ňom?
Zároveň berú štúdium veľmi vážne a pristupujú k nemu takmer až s posvätnosťou. Na skúšky sa pripravujú celé týždne či mesiace dopredu a keď úspešne absolvujú štátnice, zorganizujú oslavu pre celú – často aj 30-člennú rodinu, vrátane bratrancov, sesterníc či kamarátov z detstva. Vedia si ten úspech naozaj vychutnať a rodiny sú na nich nesmierne hrdé. Je krásne sledovať, akú veľkú hodnotu to pre nich má.
Na Slovensku som občas mala pocit, že tvrdá práca a štúdium sa berú ako niečo samozrejmé, čo sa ani veľmi neoslavuje. Taliansko mi pripomenulo, že každý úspech je hodný oslavy a uznania.
Na druhej strane však talianski študenti väčšinou nepracujú popri škole – až kým nedoštudujú, väčšinou nemajú žiadne pracovné skúsenosti. Preto ich šokovalo, keď som im povedala, že u nás si mnohí začínajú privyrábať už od pätnástich. To je naopak vec, ktorú si na našej kultúre veľmi vážim. Po odsťahovaní som si ešte viac uvedomila, akí sme pracovití a samostatní ľudia.
Miláno je známe ako drahé mesto – aké sú reálne náklady na život pre študenta?
Rozhodne je drahšie než Praha alebo Bratislava, no aj v Miláne sa dá žiť skromne. Skutočný problém je skôr v tom, že mesto ponúka toľko možností na zábavu a krásne zážitky, že je niekedy ťažké si niečo z toho odoprieť.
Čo sa týka potravín a základných potrieb, ako sú napríklad lieky, nemám pocit, že by sa náklady po nedávnom náraste cien na Slovensku výrazne líšili. Taliani majú dokonca vyslovene budgetové supermarkety – ako napríklad Eurospin – kde sa dá nakúpiť veľmi výhodne.
Koľko asi minieš mesačne na ubytovanie, stravu a dopravu?
Doprava v Miláne nie je až taká nákladná – ľudia do 26 rokov, bez ohľadu na to, či študujú alebo nie, majú nárok na mesačník MHD za 22 eur. Okrem toho si občas hradím carsharing, keďže nočná doprava je v Miláne pomerne problematická, a samozrejme aj lety domov na Slovensko za rodinou, ktoré sa však často dajú zohnať za výhodnú cenu.
Povedala by som, že celkové mesačné náklady sa môžu pohybovať aj okolo tisíc eur a viac – závisí to však od životného štýlu každého jednotlivca.
A celkovo, ako je to v Miláne s ubytovaním – povedala by si, že je dostupné?
Ubytovanie je naozaj nákladné. Izba v zdieľanom byte sa môže vyšplhať až na tisíc eur mesačne. Ani internáty v Miláne nie sú lacné – niektoré sú dokonca vybavené bazénmi a ďalšími luxusnými prvkami. Internát, v ktorom bývam ja, nepatrí medzi tie najprestížnejšie, no aj tak je drahší ako bežná izba v Prahe či Bratislave. Na druhej strane je moderný, nový a čistý – čo sa, žiaľ, o slovenských internátoch vždy povedať nedá.
Okrem toho, ak študent pochádza z majetnejšej rodiny a nedosahuje na žiadne štipendium, platí aj za samotné vzdelanie – a to sa v prípade súkromných škôl pohybuje v rozmedzí tisícov eur ročne.
Čo ťa v Miláne cenovo šokovalo – niečo, čo je podstatne drahšie než u nás? A naopak – niečo, čo ťa milo prekvapilo, že je lacnejšie než na Slovensku?
Štúdium a nájom. Vzhľadom na to, že v Miláne je zvykom na začiatočných full-time stážach po škole študentom buď vôbec neplatiť, alebo im dať naozaj minimálnu mzdu, je náročné si z toho ufinancovať bývanie a základné životné náklady. Na Slovensku či v Prahe, kde som predtým študovala, na tom môžu byť čerství absolventi alebo študenti na part-time pozíciách často dokonca lepšie – a to je niečo, čo ma úprimne veľmi prekvapilo.
Moja najobľúbenejšia „výhodná kúpa“ v Taliansku sú ich colazione – brioška a cappuccino do troch eur! To už na Slovensku reálne nie je. Celkovo som si tam navykla na každodennú kaviarenskú kultúru, ktorú by som si doma s našimi cenami kávy v kaviarni nemohla dovoliť tak často.
Existujú spôsoby, ako v Miláne ušetriť – napríklad študentské zľavy alebo lacné podniky?
Určite – ako som už spomínala, mladí ľudia do 26 rokov majú nárok na zľavu na MHD, a v niektorých prípadoch aj na vlaky u súkromných železničných spoločností. Ak chce niekto v Miláne ušetriť na potravinách, sú tu aj budgetové supermarkety ako Eurospin či Aldi.
Univerzity zároveň poskytujú študentom akúsi „kreditnú kartu“, ktorú môžu reálne používať ako svoju – stačí si na ňu nabiť peniaze. Vďaka nej máme zľavy na vstupné, na jedlo či na rôzne kultúrne podujatia. Sociálne slabší študenti majú dokonca možnosť získať bezplatné stravovanie alebo ubytovanie na internáte, čo je veľkou pomocou.
Akí sú Taliani? Potvrdilo sa ti klišé, že sú to vášniví milovníci žien?
Určite radi rozdávajú komplimenty, sú veľmi expanzívni a neboja sa kontaktu s ľuďmi. Usmievajú sa na seba, zdravia sa a radi sa dávajú do reči – to je niečo, čo mi je na nich veľmi sympatické.
Z rozhovorov s mojimi talianskymi kamarátmi som si ale všimla, že majú trochu iný pohľad na vážne vzťahy v mladom veku. Určite sú romantickejší než my – oslovia vás aj na ulici, neboja sa prejaviť záujem. Má to svoje čaro…aj svoje úskalia (smiech).
Sú na niečo vyslovene hákliví alebo citliví – niečo, čo by sme im „nemali hovoriť“?
Taliani nemajú veľmi radi, keď niekto kritizuje ich kultúru – najmä nie ich jedlo. A už vôbec nie, keď niekto do ich tradičných receptov pridáva suroviny, ktoré tam podľa nich nepatria. Raz som kamarátovi z Puglie opisovala, ako som si doma robila cestovinový šalát... a povedzme, že nebol úplne nadšený (smiech).
Sú veľmi hrdí na svoje korene, a tak naozaj ocenia, keď sa im človek prihovorí po taliansky – aj keď len s tromi slovami a za výdatnej pomoci rúk. Napriek ich pohostinnosti a expanzívnej povahe som si však všimla, že niekedy môžu byť uzavretejší, pokiaľ ide o hlbšie priateľstvá s ľuďmi z iných krajín. Často za to môže hanblivosť alebo jazyková bariéra. Inak sú to však väčšinou usmiati, vášniví ľudia, ktorí presne vedia, ako si život vychutnať.
Kde a ako najradšej tráviš svoj voľný čas? Máš obľúbené parky, kníhkupectvá, miesta s výhľadom?
Milujem večerné prechádzky štvrťou Brera – dizajnovou časťou mesta s príjemnou atmosférou. Veľmi rada mám aj Navigli – živú barovú zónu, ktorou preteká rieka a kde to vždy žije. Po presťahovaní z Prahy som mala tendenciu hľadať moderné a „instagramové” kaviarničky, no v Miláne som zistila, že aj v tej najnenápadnejšej kaviarni ti spravia výborné espresso.
Za nákupmi a drinkami chodievam na Portu Veneziu – energickú štvrť, obľúbenú aj medzi LGBT komunitou. Vždy tam natrafím na milých ľudí a dobrú atmosféru. Ak má niekto chuť na kultúru, odporúčam navštíviť Fondazione Prada – skvelé miesto na výstavy a zaujímavé eventy.
Výhľady na mesto sú najkrajšie z rooftop barov, ktoré sú síce trochu fancy, ale v Miláne sú populárnou záležitosťou. Mám rada aj mestské parky, aj keď tam treba byť opatrný a navštevovať ich najmä cez deň.
Moja najobľúbenejšia udalosť je však jednoznačne design week – vtedy sa po celom meste konajú nádherné, inšpiratívne výstavy, ktoré sú prístupné verejnosti zadarmo. Na Miláne mám najradšej to, že sa tam stále niečo deje – niečo krásne, umelecké, obohacujúce. Aj keď má svoje nevýhody, je to nesmierne inšpiratívne miesto plné skvelých ľudí.
A čo milánsky nočný život – kde sa mladí najradšej chodia baviť?
Milánsky nočný život je trochu elegantnejší než u nás – kluby vyžadujú dresscode a často je všetko skôr také uhladené, na Instagram, akoby to bola reálne nejaká veľká bláznivá zábava. Je však pár miest kam rada chodím – väčšina z nich v Brere. Často sa v Miláne konajú aj rôzne pop up parties ktoré organizujú DJ z Talianska, či známi DJ’s z celého sveta – nedávno mali v Miláne set aj známi „Keinemusik“ – treba mať teda iba prehľad a sledovať aký event sa kedy deje. Človek sa vie dostať na naozaj cool eventy – obzvlášť dievčatá majú do klubov jednoduchší vstup. Rozhodne sa tam nenudím.
Mnohí majú z Milána obavy pre krádeže alebo útoky v metre – ako to vnímaš ty?
Našťastie som sa s ničím nebezpečným zatiaľ nestretla, keďže už nejaký čas v Miláne bývam, vyhýbam sa však hlavnej linke metra, najmä kvôli jej zaľudnenosti a prítomnosti zvláštnych ľudí. Radšej používam linky, ktoré vedú priamo k môjmu bydlisku. Útokov by som sa však nebála – dôležité je byť obozretný, najmä v noci. Najhoršie skúsenosti mám s nočnými autobusmi a električkami, ktorým sa väčšinou vyhýbam.
Zvláštnych ľudí môžete stretnúť aj vo vlaku, niekedy sa tomu úplne nevyhnete. Preto považujem neustále sledovanie okolia a rýchly odchod z priestoru pri pocite diskomfortu za základnú bezpečnostnú zásadu, ktorú by mal mať každý na pamäti.
Mala si ty sama niekedy nepríjemnú skúsenosť? Čo by si odporučila pre väčšiu bezpečnosť v meste?
Okrem nežiaducich pohľadov či pokrikov sa mi našťastie nestalo nič vážnejšie. V metre je však neustále ohlasované nebezpečenstvo vreckárov („pickpockets“), takže si treba dávať veľký pozor na svoje veci. Odporúčam necestovať v noci osamote a vždy sledovať svoje okolie. Ja osobne tiež zdieľam svoju polohu so všetkými kamarátmi, ktorých tam mám, a aj s rodinou, aby mali istotu, že som bezpečne doma.
Sú časti Milána, kam by si sama večer radšej nešla?
Určite, Lambrate sa často spomína ako časť mesta, ktorá nie je najbezpečnejšia. Podobne to platí aj o Ripamonti či okolí hlavnej stanice „Centrale“ po zotmení. V zásade však neodporúčam chodiť po meste po tme osamote. Nočné autobusy v Miláne sú tiež často označované za miesta s nižšou bezpečnosťou.
Čo ťa najviac prekvapilo na talianskych stravovacích zvykoch? Je pravda, že si nikdy nedáš cappuccino po obede?
Je to tak 50/50! Mám kamarátov, ktorí si cappuccino dajú aj o druhej poobede a pritom sú Taliani. Káva s mliekom sa totiž v akejkoľvek forme považuje za raňajkovú záležitosť. Je teda trošku tabu si ju dať poobede alebo, nebodaj, po večeri — v Taliansku je zvykom dať si po večeri espresso. Keď som sa do Milána presťahovala, Talian, s ktorým som randila, si zo mňa vždy robil srandu, keď som si cappuccino dala poobede. Nakoniec si ho raz dal aj on — vedela som, že už je to dôkaz zamilovania! (smiech)
Zároveň ma prekvapilo, ako vážne berú oslavu štátnic, ako pomaly kráčajú, hodnotia moju rýchlu chôdzu, a ako naozaj analyzujú a posudzujú, čo mám v hrnci, keď varím v zdieľanej kuchyni. Milo ma prekvapilo aj to, aké blízke a pekné vzťahy majú rodičia s kamarátmi svojich detí — priateľov považujú za rodinu a naozaj sa o seba navzájom pekne starajú
Vidíš sa v Miláne aj po štúdiu, alebo túžiš ešte objaviť iné mesto, krajinu?
Prvé roky určite áno — rozhodla som sa tu študovať kvôli svojej vysnenej kariére a keďže som už prešla taký kus cesty, dám do toho všetko, aby som si ten sen splnila. Čo bude neskôr, uvidíme, lebo cestovanie mám veľmi rada, takže si nekladiem limity na to, kde sa ešte môžem presťahovať!