Diana Gálovičová je mladá Slovenka, ktorá sa rozhodla pre štúdium politológie a medzinárodných vzťahov v Ríši stredu alebo inak, v Číne. S angličtinou podľa nej v krajine veľmi nepochodíš, staršia generácia miestnych ňou nerozpráva vôbec a mladší Číňania sa hanbia. Veľmi ju prekvapilo, ako obdivujú európsky vzhľad a sem-tam sa z nich stávajú fanúšikovia.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Diana vôbec dostala na čínsku univerzitu
- ako získať vládne štipendium
- koľko ju vyjde jazda autobusom, taxíkom či ubytovanie
- prečo ju prekvapilo, ako vnímajú Číňania nahotu
- či sa v meste, kde žije 25 miliónov obyvateľov niekedy ocitne na ulici sama
Ako sa Slovenka ocitne na výške v Číne? Čo ťa priviedlo práve sem?
Keď som sa rozhodovala kam na výšku, prvá voľba bola vždy medicína. No v poslednom ročníku na strednej som si to rozmyslela a nasledovala otázka: čo teraz? Zvážila som, že sa rýchlo a jednoducho učím a tak som sa rozhodla ísť študovať jazyk, ale aby to nebolo také jednoduché ako angličtina, tak som hľadala výzvu aj pre budúce uplatnenie. Rozhodnutie teda padlo na čínštinu a vyštudovala som bakalársky odbor Čínske štúdia v Brne na MUNI.
Tu sme získali možnosť vycestovať aj do Číny na semester či celý rok a podarilo sa mi získať vládne štipendium od ČR. Vycestovala som na jeden školský rok a keď som sa vracala domov, už som vedela, že sa chcem do Číny vrátiť aj na magistra. Podala som si teda prihlášku na odbor medzinárodne vzťahy a politológia a tak som sa ocitla tu.
Čo všetko obnášal proces prihlásenia?
Prvotne sa proces zdá byť veľmi komplikovaný s mnohými krokmi a požiadavkami. Dlho som to odkladala, pretože som sa bála do toho celého pustiť, nakoniec ma potlačil čas a všetko som si vybavila na rýchlo behom 2 týždňov – neodporúčam (smiech). V prvom rade je samozrejme výber školy, následne si zistiť aké dokumenty a podmienky majú pre prihlášku. Najkomplikovanejšie bolo stihnúť všetko do deadlinu.
V rámci prihlášky je napríklad potrebná zdravotná prehliadka, krvné testy na HIV, certifikát znalosti angličtiny – minimálne B2, písomné odporúčania od profesorov a podobne. Po založení prihlášky ma čakal výberový pohovor, ktorý som prešla a získala som „pre-admission letter“ niečo ako pred-prijatie.
Tebe sa podarilo získať vládne štipendium. Ako?
Na základe spomínaného pred-prijatia som sa prihlásila na vládne štipendium a už mi ostávalo iba čakať na výsledky. Mala som to šťastie, že som štipendium získala, ale aké majú kvóty alebo podmienky na prijatie nevieme. Štipendium sa však dá získať aj cez bilaterálne dohody vlád, teda cez ambasádu – tzv. CSC A. Ja som sa hlásila sama za seba – CSC B, kde je ale vyššia kompetitívnosť.
Máš nejaké rady pre Slovákov, ktorí by chceli ísť podobnou cestou?
Moja rada by bola určite si zistiť na ambasáde či ponúkajú pre daný rok štipendium, dobre si naštudovať a včas vopred pripraviť dokumenty pre prihlášku, hlavne si správne vypracovať motivačný list a study plan. A potom už treba len trpezlivosť na výsledky. Aj keď sa toho zdá byť veľa, včas a postupne sa to dá zvládnuť. Dobré pre mňa bolo sa pridať aj do facebookových skupín pre štipendium na daný rok a skontaktovať sa s ďalšími kandidátmi a komunikovať so školou. Dobrá škola bude mať aj dobre pripravené vedenie celého procesu.
Keby máš porovnať slovenský a čínsky školský systém, v čom vidíš najväčšie odlišnosti?
Dôležité je poznamenať, že to súdim ako medzinárodný študent. Čínski študenti to určite nemajú ľahké a štúdiu musia venovať čo sa dá. Ale ako medzinárodný študent, aspoň na mojej škole, to máme určite jednoduchšie. Prvýkrát nechodím do školy vystresovaná, pretože nemáme žiadne záverečné skúšky. Na hodiny si pripravujeme prezentácie, prípadne nejaké práce ako úlohy, ale hlavne máme len akademické práce ako záverečnú, niekedy aj medzi semestrálnu prácu. Čiže koniec semestra trávim písaním, nie vyslovene učením sa.
Taktiež jedna vyučovacia hodina trvá 2,5 hodiny, takže aj keď poviem, že mám dnes len dve hodiny, strávim v škole aj polovicu dňa. Učíme sa len tri semestre, štvrtý je len na úpravu a finalizáciu diplomovky a následne graduation. Okrem toho sa musíme zúčastniť aspoň pätnástich aktivít ako rôzne prednášky a konferencie, mať stáž v odbore a ešte sociálnu alebo akademickú činnosť, teda niečo učiť, alebo napísať, či pomôcť zorganizovať konferenciu.
Ako sa ti podarilo zapadnúť medzi miestnych? Je ľahké nadväzovať priateľstvá s Číňanmi?
Mladí Číňania sú hanblivejší, aj keď tvrdia, že nevedia po anglicky, viac menej vedia, len to nevyužívajú a tak sa zdráhajú rozprávať. Často sa mi však stalo, že za mnou prišli rôzne Číňanky s komplimentom na môj vzhľad. Povedala by som, že je jednoduchšie ich osloviť a keď vedia po anglicky, alebo ty po čínsky, tak je veľmi jednoduché nadviazať vzťah. Predovšetkým ak ide o Číňanov, ktorí sa pohybujú medzi zahraničnými ľuďmi.
Starší ľudia, viac menej dôchodcovia, sa na mňa usmievajú, predavačky alebo taxikári sa chcú vždy rozprávať, vypytujú sa a sú zvedaví. Odkiaľ si, čo tu robíš, ako sa ti tu páči, keď ukážeš, že čo to vieš po čínsky tak ťa budú chváliť, ponúkať ti svojich synov na vzťah, pýtať sa na tvoju krajinu. Dokonca väčšina aj vie o Slovensku alebo sa pýta na Česko-Slovensko, že sme bývali jedna krajina a prečo sme teraz dve. Povedala by som, že ak rešpektuješ kultúru a ich zvyky, prijmú ťa medzi seba v pohode.
Stretávaš sa ako ryšavá Európanka v Číne s nečakanou pozornosťou?
Nikdy som sa tu necítila nevítaná, Číňania sú naozaj zvedaví na cudzincov, s čím som prvotne nerátala. Neuvedomila som si vtedy, že väčšina z nich nemá kde za život stretnúť človeka inej národnosti, preto sa stretávam s tým, že si ma fotia, natáčajú alebo si prosia o fotku so mnou. Prekvapuje ich náš vzhľad, predovšetkým iná farba vlasov, teda blond, ryšavá, farba očí, dokonca aj veľké nosy – takzvane náš orlí nos.
Na ulici si ťa nemusí nikto všimnúť, ale pri nejakej turistickej pamiatke môžeš pútať viac pozornosti ty. Ale aj pri tom sú milí a občas sa správajú ako fanúšikovia. Špeciálnu pozornosť majú pohľadní chlapci, dievčatá budú aj samy za nimi chodiť a pýtať sa, či nechcú s nimi randiť.
Predtým ako si vycestovala do Číny si mala o krajine určite vytvorený nejaký obraz. Zmenil sa v niečom s tvojím príchodom?
Ja som sem úprimne išla bez očakávania, vedela som dosť, aj som to študovala, ale nechávala som si názory otvorené, nech si vytvorím obraz až tu. Prekvapili ma skôr veci, o ktorých sa nenaučíš, len zažiješ. Celkovo by som však povedala, že môj obraz o Číne sa stále vyvíja, Čína je veľmi polarizovaná v rôznych kontextoch, kde na jednej strane je niečo úžasné a pokrokové, na druhej strane zastaralé, konzervatívne. Takýto dualizmus sa dá vidieť v každodennom živote. Vždy len čakám čím ma Čína ešte prekvapí. Viac menej vnímam, že Čína sa pre cudzincov stáva nový Veľký Sen – zarábajú tu viac.
Ako vyzerá čínsky nočný život – jak sa mladí bavia? Cítiš sa tam bezpečne?
Vďaka nočnému živote v Číne som si užila svoju „párty éru“. Do klubu môžeš ísť od pondelka do nedele, využívať rôzne ponuky na drinky a zabávať sa až do rána. Kluby bývajú plné, ľudia si tu okrem zábavy hľadajú aj spoločnosť. V Šanghaji sú lokácie, kde je viac barov a klubov pri sebe, mladí Číňania však najviac preferujú zábavu v karaoke baroch. Prenajmú si vlastnú miestnosť, môžu si priniesť aj vlastné drinky, jedlo a bavia sa spievaním.
Bezpečnosť je pre mňa dôležitý faktor, prvýkrát v živote som sa nebála, že by sa mi niečo stalo. Drogy tu nefungujú, v kluboch je niekoľko sbs-károv, mohla by som ísť nad ránom po ulici aj v úplne opitom stave a aj tak by si ma nikto nevšimol. Nebojím sa ani, že by ma niekto okradol, či inak ublížil. Za náturu cudzincov sa však nedá zaručiť, ale aj bitky v kluboch si rýchlo rozmyslia, keď dostanú pokutu v pár tisíc eurách.
A čo alkohol… je v baroch bežne dostupný?
Keďže drogy nie sú dostupné, alkohol a cigarety dominujú. Kúpiš ich asi v každom obchode, cigarety dokonca aj v obchode s ovocím. V kluboch dokonca funguje taká „stolová kultúra“, kde si Číňania booknu stôl s alkoholom a servisom, tieto stoly zväčša zapĺňajú celý priestor klubu a majú len miniatúrny priestor na tancovanie. Na stoloch hrajú hry s alkoholom, už som videla aj, že SBS-ka má pripravené vozíky, kde naloží tých, ktorí nevládzu už ani chodiť, aby ich odniesli z klubu.
Aké sú v Číne životné náklady? Koľko ťa vyjde týždenný nákup v potravinách či doprava?
V potravinách nenakupujem často, ale sú oproti Slovensku určite lacnejšie.
Šanghaj funguje v podstate na donáške jedla, dve jedlá denne ma mesačne vedia vyjsť na približne 160 €, plus občasné drahšie reštaurácie, kde dám cca 15 € za jedlo. Doprava je tu veľmi prístupná, jazda autobusom do hodiny vyjde približne 0,20 €, metro podľa času a vzdialenosti do 1 €. Taxíky sa pohybujú približne okolo 5 € aj za polhodinovú jazdu.
V iných menších mestách sú taxíky ešte lacnejšie. Zhodnotila by som to, že jedlo a doprava sú cenovo naozaj pohodlné. Čo sa týka bývania, to naozaj veľmi záleží v akej štvrti. V odľahlejšej štvrti za izbu v byte s 5-timi ľuďmi môže byť cena okolo 200 €, za celý apartmán v centre môže byť pokojne aj 4000 € a viac.
Ako to máš ty v Šanghaji s ubytovaním? Bývaš na internáte, v podnájme alebo v niečom inom? Je bývanie pre študentov ľahko dostupné a cenovo zvládnuteľné?
Tým, že mám štipendium, mám automaticky k tomu aj preplatený internát. Všetci štipendisti sme zgrupení na jednom intráku, ktorý je oproti ostatným o niečo horší. Izby sú naozaj malé, máme spoločné kúpeľne a kuchyňa je z vonku intráku. Ale nesťažujem si, budova je nová, dá sa to úplne v pohode zvládnuť, čo viac treba. Tí čo si platia, môžu mať aj vlastnú kúpeľňu.
Cena tiež závisí od internátu, môj, ktorý je najlacnejší stojí na školský rok približne do 1600 €. Vlastná izba s vlastnou kúpeľnou sa vie vyšplhať až do 4000 €. Či už z kapacitných dôvodov alebo vlastného rozhodnutia, ak niekto zo štipendistov býva mimo kampusu, škola ponúka podporu 700 rmb (cca 80 – 90 €). Moja bývalá spolubývajúca si prenajala apartmán – niečo v podobe štúdia, dve zástavky metra od školy za približne 300 – 400 €. Takže by som povedala, že nájsť sa dá, aj keby len izba v byte, no naozaj záleží na preferenciách, možnosti dochádzania a finančných obmedzení.
Je pravda, že v čínskych mestách to vyzerá, akoby bol každý na každom a všetci fungovali ako dokonale zorganizované mravce?
Mňa osobne prekvapilo, ako je možné, že v meste kde je 25 miliónov ľudí sa dokážem prechádzať po ulici aj sama. Z pohľadu zvrchu to môže pôsobiť presne ako mravenisko, kde si každý ide po svojom a zároveň si snažia nezavadzať, no neprirovnala by som to k dokonale zorganizovaným mravcom, skôr k organizovanému chaosu.
To sa ukazuje napríklad pri kuriéroch na skútri, ktorí sa snažia čo najrýchlejšie dodať objednávku, alebo pri nastupovaní do metra, kde máš asi 30 sekúnd na nástup a musíš sa proste rýchlo pretlačiť. Každý na každom sa ukáže skôr cez sviatky, keď má celá Čína voľno, alebo na turistických miestach. Inak sa naozaj dokážete ocitnúť aj úplne sami na ulici.
Je čínština naozaj taká komplikovaná, ako sa hovorí? A čo miestni – sú ochotní rozprávať po anglicky, alebo bez základu čínštiny človek ďaleko nezájde?
Čínština je komplikovaná, predovšetkým z hľadiska písania znakov. Ak vynecháme písanie a máš fotografickú pamäť, zostáva už len trénovať správnu výslovnosť tónov a skladbu viet. Gramatika je považovaná za skôr zvyky, ktoré sú zaužívané, ale isté gramatické charakteristiky určite má. So slovenčinou sa to však nedá ani porovnať. Čínština je kontextový jazyk, keďže jedna výslovnosť môže byť rovnaká pre stovku znakov a teda významov slov.
S angličtinou ale v Číne nepochodíte. Treba si pripraviť aj off-line prekladač, staršia generácia nevie po anglicky, niektorí možno pár základných slov, mladá generácia aj keď vie, hanbí sa rozprávať. Takže kombinácia prekladača, ruky, nohy, poznámky keď tak.
Čo ťa na Číne najviac prekvapilo? Pozitívne aj negatívne?
Prvotne ma prekvapili fyzické prejavy tela hocikedy na ulici na verejnosti. Na miesto použitia servítky na vysmrkanie, si vyprázdnia hlasno hrdlo a taktiež si aj uľavia hocikedy. Už sa mi stalo, že si pán vedľa mňa na prechode uľavil tak hlasno, až som sa zľakla či niečo spadlo, alebo buchlo (smiech). Taktiež k tomu patrí nahota, vo fitku si postaršie panie spolu vykecávajú ako sa sprchujú, sušia sa a nehanbia sa byť pred sebou nahé. A opäť spomeniem ako si každý ide po svojom – to na jednej strane je pre mňa ako pre ženu bezpečné, že si ma nikto nevšimne aj keby idem v minisukni, ale zase keby sa mi na ulici niečo stane, je možné že by si ma taktiež nevšimli.
Na druhú stranu ma prekvapilo technologické zjednodušenie života, čokoľvek si objednám pár klikmi a za chvíľu to mám doručené, von mi stačí ísť len s mobilom a nič viac nepotrebujem, ani kľúče, ak mám dvere na kartu či kód. Ešte aj navigácia ukazuje ako dlho bude zelená či červená na semafore. Technológia tu zohráva obrovskú úlohu – je to vidieť aj na tom, ako majú ľudia neustále oči zabodnuté do telefónov.
Aké miesta najradšej navštevuješ vo svojom voľnom čase?
To budú určite rôzne parky, ktoré sú na každom rohu, obrovské a veľmi pekne zorganizované, dáva mi to aspoň trochu spojenia s prírodou. Taktiež rôzne brunch reštaurácie, keďže kaviarne tu nefungujú, nové zaujímavé zákutia Šanghaja, miesta s krásnym výhľadom. Taktiež pri explorovaní obľubujem budhistické chrámy, ktoré dodávajú silnú dávku pokoja a náhľad do iného sveta.
Vieš si predstaviť ostať tam natrvalo, aj po skončení štúdia alebo to nie je krajina vhodná na usadenie sa?
Myslím, že je to krajina vhodná aj na usadenie sa, ale to záleží od preferencií. Je tu mnoho cudzincov, ktorí tu žijú roky a eventuálne si našli aj partnerov a zostali tu. Ja sa chcem však vrátiť domov, Slovensko mi chýba. Je tu iná kultúra, iné zvyky, iné jedlo, na ktoré som sa prispôsobila ľahko, ale nie je to pre mňa natrvalo. Čína je krásna krajina plná rôznych miest, ktoré sa oplatí vidieť, ale Slovensko je pre mňa viac.