Lenka a Dávid z blogu Harovci – Cestuj s nami okúsili nomádsky spôsob života a počas štrnástich mesiacov navštívili dokopy 27 krajín a to aj tie, ktoré u nás nemajú najlepšiu povesť. Cestovanie v páre im umožnilo rozdeliť si plánovacie úlohy, spoznávať svet ekonomickejšie a deliť sa o dojmy z cudzích miest.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- S akým budgetom pár vycestoval,
- ako sa vyhli ponorke z nonstop stráveného spoločného času,
- prečo ich príchod do Indie šokoval,
- akú bizarnú historku si odniesli z futbalového zápasu v Iraku,
- čo najdivnejšie v cudzine ochutnali.
Počas štrnástich mesiacov ste spolu precestovali 27 krajín. Čo vás motivovalo vydať sa na takúto cestu okolo sveta a upustiť od stability a komfortu?
Vždy nás lákalo cestovanie, nové kultúry, krásna príroda, no a takáto dlhodobá cesta bola akýmsi trvácnym snom. Chceli sme si vyskúšať, či zvládneme nomádsky spôsob života a na vlastné oči sa presvedčiť, ako sa žije v krajinách, ktoré nemajú v našich končinách najlepšiu reputáciu.
Podľa vašich slov ste na toto dobrodružstvo poctivo šetrili a odkladali si z každej výplaty. Ako dlho trvalo, kým ste si povedali, že máte dostatočnú rezervu? S akým budgetom ste opustili Slovensko?
Na cestu sme sa vydali po ôsmich rokoch šetrenia. Vycestovanie však napokon nebolo len o dobrodružstve, ale aj o otázke pohodlia. Mali sme stabilné zamestnanie, zabehnutý život a rozhodnutie opustiť všetko a vydať sa na dlhodobú cestu bolo jedným z najnáročnejších. Odhadovali sme, že rok na cestách nás vyjde približne 25 000 eur a preto sme počas celej cesty striktne dodržiavali rozpočet.
Ste skôr detailní plánovači alebo spontánne duše? A ako to bolo v tomto prípade?
Lenka preferuje detailnejší plán cesty a Dávid sa rád nechá unášať na neplánované miesta. Keďže medzi naše prvé destinácie patrili Sýria a Irak, tu sme mali detailný prehľad vopred. Čo sa týka ostatných destinácii, plány sme tvorili zo dňa na deň.
Aké výhody a výzvy sú späté s cestovaním v páre?
Medzi výhody jednoznačne patrí, že každý chvíľu ťahá pílku. A teda, všetky administratívne a plánovacie úlohy sme si mohli rozdeliť, aby toho nebolo veľa na jednu osobu. Potom sme mohli cestovať aj rýchlejším tempom. Keď človek cestuje s niekým, samozrejme je to ekonomickejšie – či už pri výdavkoch spojených s ubytovaním alebo napríklad prenájmom skútra.
Najlepšie na cestovaní s niekým však je, že môžete zdieľať vaše pocity a dojmy z nových miest, ktoré navštevujete. A to vám nikto nevezme. Jedna z výziev môže byť "ponorka" – keď ste spolu 24 hodín denne štrnásť mesiacov ... My sme však pár dní v týždni mali pracovné dni, kedy sme sa každý venovali svojím povinnostiam a určite to malo pozitívny vplyv a predišli sme tak nejakej ponorkovej kríze.
Otestoval ten intenzívny spoločný čas váš vzťah?
Na vzájomné nezhody sa človek asi nepotrebuje vydať na takúto cestu, tie sa z času na čas vyskytnú aj bez toho (smiech). Naším liekom je neriešiť ich emotívne, ale s chladnou hlavou. My sme v skutočnosti celkom pohodoví a rýchlo sa rôznym nekomfortným situáciám prispôsobíme. Navzájom sa niekedy poznáme lepšie ako sami seba a teda vieme, čo koho dokáže vytočiť, aj ako zareaguje. Práve preto sa dá nezhodám ľahšie predísť.
Pri ktorej krajine ste mali najväčšie očakávania a naplnili sa?
Z princípu sa snažíme nemať očakávania, keď cestujeme. Krajiny neporovnávame a vždy pri príchode do nejakej novej začíname akoby od nuly. No, samozrejme, že pri niektorých miestach, ktoré vidíte na sociálnych sieťach sa vám vopred vytvára určitý obraz. Napríklad, pri návšteve Bali sme mali akúsi predstavu.
Keď sa však hlbšie človek na tým zamyslí a ponorí sa do spoznávania krajiny, zistí, že všetko, čo sa prezentuje na internete, je vlastne umelo vytvorené pre turistov. Že to nie je bežný život Indonézčanov, miestni nejedia na raňajky smoothie bowl a nechodia sa fotiť na ryžové plantáže ... a to bolo pre nás akýmsi sklamaním. Indonézia je prekrásna krajina a určite si zaslúži byť prezentovaná autenticky.
Je nejaké miesto, ktoré vás nepríjemne prekvapilo a už by ste sa tam nevrátili?
Na každom mieste sa dá nájsť niečo zaujímavé. Hoci niektoré krajiny sú pútavejšie ako iné, všade bol nejaký dôvod, pre ktorý by sme sa dokázali vrátiť. Napríklad v Zimbabwe je náročná ekonomická situácia a zlé jedlo v podobe čisto fastfoodov, no ľudia sú vrúcni a zábavní. V Kazachstane zas naopak, ľudia nie sú otvorení a obrovské územie je tu plné stepi, no dajú sa tu nájsť zaujímavé prírodné a historické miesta. Takže, keď má človek pre spoznávanie krajiny nadšenie, určite ho niečo zaujme.
Aká je najkrajšia spoločná spomienka z vašich ciest?
Tých spomienok je niekoľko a sme nesmierne radi, že všetky máme zaznamenané v našich vlogoch na Youtube. Keby však máme vybrať len jednu, bol by to výstup na Kilimandžáro. Počas šiestich dní sme putovali krásnou prírodou, prekonávali sme samých seba a keď sa nám podarilo vystúpiť na samotný Uhuru štít, emócie nás úplne ovládli. Bol to nezabudnuteľný a najsilnejší zážitok z našej cesty.
Stretli ste sa na cestách s kultúrnym šokom? Kde to bolo najvýraznejšie?
Náš príchod do Indie bol jednoznačne poznačený šokom. Trvalo nám asi týždeň, kým sme sa ostrieľali a zorientovali. Prvé dni boli náročné. Všade hluk, tuk-tuky, či miestni obchodníci, ktorí s nami chceli vybabrať. K tomu prechádzky po uliciach, kde dávate prednosť krave, na rohu hocikto vykonáva potrebu a k tomu z reštaurácií rozvoniava výborné kari. Tie pocity, ktoré sme zažívali prvé dni v Indii boli neopísateľné, človek to musí naozaj okúsiť na vlastnej koži.
Naša prvá cesta bola 14 hodinovým vlakom v Sleeper Class, čo je najlacnejšia trieda. Vlak ešte ani nezastavil a miestni už naskakovali a tlačili sa s mohutnými krabicami. Hocikedy z okna vyhodili plastovú fľašu alebo si na celý vozeň nahlas čistili hrdlo. Vtedy sme sa len na seba pozerali a pýtali sa, kam sme sa to dostali. V Indii sme však strávili mesiac a párkrát sa vrátili. Krajina nám prirástla k srdcu, keďže je veľmi zaujímavá z kultúrneho hľadiska, no náš prvý dotyk bol ozajstným šokom.
Ako ste to na cestách riešili s ubytovaním či stravou?
Spávali sme poväčšine v Guesthousoch, ktoré sme si v Ázii rezervovali vopred cez internet a v Afrike poväčšine klopaním na dvere alebo telefónom. Stravovali sme sa v miestnych reštauráciách. Prvýkrát sme si varili v Zimbabwe, keď sme už nedokázali jesť v spomínaných fastfoodoch (smiech).
Čo najdivnejšie ste v cudzine ochutnali?
Dávid je v tomto celkom experimentálny, okoštoval aj živé červy, ktoré sme vysekali zo stromu v Indonézii pri návšteve kmeňa Mentawai. Okrem toho sme v Thajsku koštovali smažené červy, v Kambodži to boli žaby a v Kirgizsku napríklad kôň.
Zažili ste aj nejaké stresujúce situácie? Ako ste ich riešili?
Pri návšteve severného Pakistanu sa v krajine zvrhli protesty, kedy zablokovali cesty a vypli internet. Nikto nevedel, koľko to potrvá a nám o pár dní končili víza. Autobus, ktorý sme mali objednaný, nám zrušili a jedinou cestou do hlavného mesta Islamabád bol let. Ale, ako človek kúpi letenku v malom meste v severnom Pakistane, keď je vypnutý internet? Išli sme teda na letisko, odkiaľ nás poslali do mesta, kde sme si cez miestnu agentúru konečne po hodinách bez informácii dokázali kúpiť letenku.
Človek pri neočakávaných situáciách musí byť flexibilný a rýchlo zbúchať plán B a C. My sme najskôr chceli opustiť Pakistan kvôli protestom po zemi, no to nebolo možné, tak sme odleteli z krajiny a úplne zmenili plán našej cesty. Napokon to bolo to najlepšie, čo sa mohlo v daný moment prihodiť, lebo sme navštívili región strednej Ázie, ktorý vôbec nebol v našich predstavách.
A nebezpečné?
Najnebezpečnejšia bola návšteva územia miestnych gangov v Kapskom Meste v Južnej Afrike, kde sa Dávid vydal s miestnym policajtom. Raz zabočili do slepej ulice, kde čakalo asi sedem chlapov s rukami vo vreckách s pištoľami. Tí potom nasadli do auta a prenasledovali Dávida. To bolo asi najväčšie nebezpečenstvo na ceste.
Odniesli ste si domov aj nejakú bizarnú historku?
Bizarných situácií sa samozrejme prihodilo viac, od hraničnej ceremónie medzi Indiou a Pakistanom až po cesty africkými autobusmi. Teraz nám však v rýchlosti napadá naša návšteva futbalového zápasu v Iraku. Keď sme prišli k bráne, organizátori nechápali, čo tam robíme. Hneď sa okolo nás zhŕklo veľa ľudí, pustili nás na štadión zadarmo, dali nám najlepšie VIP miesta. A pri tom bolo na zápase asi 50 divákov, kvalita nejakej štvrtej ligy (smiech). Lenka tam bola jediná žena, čo bol tiež celkom zvláštny pocit....
Ako ste sa cítili pri návrate na Slovensko, po takmer roku a štvrť na cestách?
Návrat bol náročný. Cestovanie po svete sme si úplne zamilovali a keď sme si kupovali letenku domov, do očí sa tisli slzy. Trvalo nejaký čas, kým sa človek zase vráti do stereotypu. Niekedy nás taktiež ovládol aj pocit úzkosti.
Mnohí vás poznajú skrz cestovateľský blog Harovci, kde prinášate kontent zo svojich výletov. Kam povedú vaše kroky najbližšie?
Momentálne sa zdržiavame v Nórsku, kde nám o chvíľu končí zimná sezóna. Koncom apríla znova balíme ruksak a vydávame sa na ďalšiu niekoľko mesačnú cestu. Tentokrát objavíme nový región, kde sme ešte nikdy neboli, preto sa nás určite oplatí sledovať na našom Youtube – Harovci – cestuj s nami, kde to budeme všetko dokumentovať.