Ivan Janík rád spoznáva svet na bicykli, ale aj s ruksakom, lowcostovo. Rozkliknutím jeho instagramového profilu sa dostaneš nielen k zápiskom z ciest, ale aj ku knižným tipom.
V štúdiu nám Ivan prezradil ako funguje bikepacking, ktoré krajiny takýmto štýlom už navštívil, po akých knihách siaha či v čom majú ľudia skreslený pohľad o Iráne.
Pamätáš si na svoj úplne prvý bike packingový výlet? Ako prebiehal?
Takéto spoznávanie sveta na bicykli som si po prvý raz otestoval na Slovensku, pretože som chcel zistiť, či ma to vôbec bude baviť. Spravil som si výlet z Trnavy cez Kopanice do Trenčianskych Teplíc, prvýkrát som spal pod hviezdami, no moja premiéra bola spojená s bojovými podmienkami. Zastihla ma búrka a vytopilo mi miesto, kde som chcel prespať. Celý víkend bol teda dobrou školou, ktorá ma pripravila na ďalšie bikepackingy.
Minulé leto si absolvoval svoj druhý bikepacking Balkánom, kde si počas pätnástich dní jazdil naprieč krajinami. Koľko prebicyklovaných kilometrov si si so sebou odniesol domov? Treba dobrú kondičku?
Myslím, že okolo 2 000 kilometrov, cez Srbsko to išlo rýchlo. Počas troch týždňov na bicykli dávam 3 000. Je to náročné po fyzickej stránke, netreba sa však nejako špeciálne pripravovať. Telo a človek si zvykne a prispôsobí sa tomu, že každý deň bicykluje. No a najmä ak nevládze, vždy môže najazdiť menej.
S knihami pracuješ, od malička si bol nimi obklopený a z tvojho Instagramu výrazne cítiť, že si ich milovníkom. Ovplyvňujú tvoj pohľad na svet a každodenné rozhodnutia?
Stopercentne áno. Knihy ma ovplyvnili na mojej ceste životom a keby som nečítal, bol by som úplne iným človekom. Mám ich prečítaných zhruba 2 000.
V jari minulého roka si strávil tri mesiace v Iráne. Je niečo, čo ťa na ňom prekvapilo a trebárs vieš, že Slováci na to majú úplne skreslený pohľad?
Skreslene vnímame to, že je Irán nebezpečná krajiny, vôbec tomu tak nie je. Samozrejme v zlom okamihu a na zlom mieste sa môže stať niečo zlé, no tak je to všade. Ja som sa tam ani raz nebál a to som chodil po uliciach o tretej v noci. Súvisí to s tým, že majú v Iráne zakázaný alkohol a opitého človeka tam na ulici neuvidíte, naopak tam do jednej ráno sedia na koberci rodiny s deťmi popíjajúce čaj.