Ján Drinka má len 21 rokov a zažil niečo, na čo väčšina ľudí počas života ani nepomyslí – v priebehu takmer jeden a pol roka obišiel zemeguľu na ikonickej motorke Jawa Pionier, ktorá nedávno oslávila päťdesiate narodeniny. Počas cesty okolo sveta ho ani raz nezradila, vyžadovala si len bežnú údržbu a vo finále nazbierala neuveriteľných 51 839 kilometrov.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- Ako si Ján na cestu okolo sveta našetril financie,
- koľko ho celé dobrodružstvo vyšlo,
- prečo naňho dvakrát namierili zbraň
- ako sa cítil keď po 16 mesiacoch ucítil pod nohami slovenskú pôdu.
Kedy sa v tebe zrodila myšlienka: chcem obísť zemeguľu na motorke?
Zrodila sa počas mojej prvej veľkej cesty po Škandinávii v roku 2021. Jedného pekného večera som sedel na fjorde a pri západe slnka som sa začal pohrávať s myšlienkou, že ak zvládnem cestu domov (desaťtisíc kilometrov) na Pionieri, potom by cesta okolo sveta po severnej pologuli mohla predstavovať približne 25-tisíc kilometrov. Zdvojnásobenie vzdialenosti, ktorú som už prekonal, sa mi nezdalo nereálne, a práve táto predstava vo mne prebudila motiváciu.
Neskôr som navštívil Pavla Suchého, jedného zo svojich veľkých vzorov. Rozhovor s ním ma ešte viac utvrdil v presvedčení, že cesta okolo sveta ma nesmierne láka a že sa na ňu skutočne chcem vydať.
Prvým krokom pri tomto pláne bolo asi nazbieranie dostatočného množstva financií na pokrytie cesty. Ako si si našetril peniaze a s akým budgetom si opustil hranice Slovenska?
Hlavnou myšlienkou celej cesty bolo začať úplne od nuly – aj samotná cesta k financiám sa tak stala súčasťou projektu, ktorý môže inšpirovať ostatných. Napríklad stredoškolského študenta bez konexií či veľkého sponzora, ktorý si aj z ničoho dokáže splniť svoj sen.
V škole sa mi podarilo získať voľno na jún a september, takže spolu s letnými prázdninami som mal štyri mesiace voľna. Tento čas som využil na prácu v Nórsku, odkiaľ som si na Slovensko priniesol 12 500 eur. K rozpočtu prispeli aj sponzori, hoci väčšinou v podobe oblečenia, vybavenia či náhradných dielov na motocykel, čo mi pomohlo ušetriť ďalšie náklady. Celkový rozpočet na cestu bol asi 14 000 eur.
Toto dobrodružstvo ti zabralo 501 dní, počas ktorých si precestoval Európu, Áziu a Ameriku naprieč 26 krajinami. Koľko ťa celá cesta vyšla?
Celá cesta ma nakoniec vyšla približne na 20 000 eur. Zlomový bod nastal v Bolívii, keď mi ukradli bivak – stan, spacák a karimatku, ktoré som mal pripevnené na motorke. Vtedy sa mi ozvalo veľa ľudí s ponukou pomoci a žiadosťou, aby som zverejnil číslo účtu. Vďaka ich podpore som mohol pokračovať ďalej a investovať peniaze navyše do spoznávania Južnej Ameriky, ktorú som k pôvodnej trase spontánne pridal a svoje zážitky zdieľal s ostatnými.
Aj napriek tejto sume si však myslím, že 20 000 eur nie je až taká vysoká čiastka vzhľadom na to, že som rok a pol nepretržite cestoval a objavoval nové miesta. Verím, že podobnú sumu dokáže niekto minúť aj pri bežnom živote doma.
Ako reagovali tvoji blízki, keď si im povedal o svojom nápade? Predsa len opustiť domov na takmer rok a pol a odísť do zahraničia, kde nikdy nevieš, čo na teba čaká si pýta odvahu …
Reakcie na začiatku boli skvelé, no až s odstupom času sa mi viacerí priznali, že ani neverili, že vôbec vyrazím. Spočiatku som vôbec netušil, že budem preč celý rok a pol a že na Pionieri prejdem viac než 50 000 kilometrov. Keby som to vedel vopred, asi by som ani neveril, že to motorka zvládne a že ja sám dokážem byť tak dlho na ceste.
Prvou osobou, ktorej som o tomto dobrodružstve povedal, bola moja mamina. Prirodzene, prevládol u nej rodičovský strach. No hoci som jej obavy chápal, ako dospelý človek som sa nimi nemohol nechať ovplyvniť. Nakoniec sme sa zhodli, že celá cesta náš vzťah len posilnila.
Okolo sveta si najazdil presne 51 839 kilometrov na ikonickej motorke Jawa 50 Pionier. Tá má 50 rokov, nezradila ťa aspoň raz počas cesty?
Motorka si vyžadovala len základnú údržbu, ako výmenu oleja a podobné drobnosti. Inak ma prekvapilo, ako dobre celú cestu zvládla. Každý sa ma pýtal, či ma vôbec bavilo cestovať na takejto motorke. Pravdou je, že som si k nej ešte pred cestou vytvoril taký silný vzťah, že ma lákalo zbierať na nej kilometre, objavovať nové miesta a zaznamenávať jej cestu fotkami.
Keby som mal modernú motorku, aké sú bežne dostupné po celom svete, ani by som sa nepozastavil nad tým, že stojí pri Golden Gate Bridge alebo v Kostarike. No pri Pionieri, ktorý mal jazdiť po dedine, bolo neuveriteľné vidieť ho na takýchto miestach.
Momentálne sa rieši tvoj zápis do Guinessovej knihy rekordov ako najmladší človek, ktorý precestoval svet na takomto vozidle. Bolo to tvojím cieľom? Čo všetko bolo potrebné na to, aby si tento rekord dosiahol?
Zaznamenávanie cesty si vyžaduje množstvo dokladov – GPS záznamy, fotky, videá a dokonca aj knihu dôkazov, teda že keď zastavíš na určitej lokalite, musíš si dať podpísať knihu, že si tam skutočne bol. Potom sú tu letenky, faktúry za prepravu motorky, dôkazy z novín a podobne. Celý tento proces je veľmi zdĺhavý, ale podľa všetkého som najmladší človek, ktorý na motocykli obišiel svet a mal by som sa zapísať do Guinessovej knihy rekordov.
Samozrejme, na túto cestu som nešiel len kvôli tomu. Keby to bola moja jediná motivácia, nemal by som k tomu dostatočnú pokoru. Množstvo faktorov mohlo moju cestu ovplyvniť a nemuselo sa to vôbec podariť. Ale ja som dal slovo ľuďom, ktorí ma podporili, a najmä sám sebe. Nemohol som to proste vzdať, nedokázal by som sa pozrieť do zrkadla, keby som tak spravil.
S čím si sa stretával ako s najväčšou výzvou počas tejto cesty?
Južná Kórea. Zasekol som sa tam kvôli dovozu motorky a jej držaniu v krajine. Nevedel som čo robiť, bol som v zúfalej situácii, pretože som bol v podstate „uväznený“ v krajine, platil som veľmi vysoké poistenie a jediným východiskom bolo dostať motorku von, inak by som o ňu prišiel a musel by som letieť domov. Celá cesta by len tak skončila.
Aj napriek tomu som tam zažil nádherné momenty a spoznal skvelých ľudí, no k Južnej Kórei sa už neplánujem vracať.
Ako dlho si sa približne zdržal v jednotlivých krajinách?
Nedá sa to úplne jednoznačne povedať. Čím väčšia krajina, tým viac sa tam cestovalo. Pôvodne som mal plán, kde a koľko času strávim, no keď už je človek na mieste, povie si, že tu a teraz nemá čo stratiť a život bez plánu je to, čo ho napĺňa. Zaspával som so západom slnka, vstával s východom, nevedel som, aký je deň, nemal som žiadne deadliny – teda, až na spomínanú Kóreu a jej tlaky (smiech).
Kde si počas svojej cesty prespával či sprchoval sa?
Sprchy sú samozrejme na benzínkach, no často ma aj ľudia pozvali k sebe, dovolili mi oprať si oblečenie alebo sa osprchovať. Nebudem hrať formu, boli etapy, kedy aj mesiac nebola sprcha, iba nejaké jazero. Tým, že som cestoval sám, nemusel som brať ohľad na nikoho iného (smiech).
Nechcel som míňať peniaze na ubytovanie, takže som prespával v stane, voľne v prírode. Vo veľkom meste, ako je Moskva, to však inak ako s ubytovaním nešlo a rovnako aj v Patagónii, kde som cestoval v zime, som bol nútený si nocľah zarezervovať.
Ktorá z navštívených krajín ťa najviac oslovila a prečo?
Veľmi sa mi páčilo v Rusku, Argentíne, Čile a Brazílii. Keď cestuješ sám, veľmi záleží na ľuďoch, na ktorých natrafíš – ako sa k tebe správajú, ako ťa vnímajú, či ťa neberú len ako turistu, ktorý im tam nosí peniaze. Alebo či ťa berú ako hosťa, ktorý si prišiel užiť ich krajinu a oni sa tešia, že si ju navštívil.
Argentína ponúka naozaj všetko – vysoké hory, tropické lesy, krásne vodopády, na juhu ľadovce, púšť...nepoznám inú krajinu na svete, ktorá by bola až takto rozmanitá.
Takže ťa v nejakej krajine aj neprijali?
V Kórei a v Peru som sa necítil veľmi vítaný. Aj tam sa však našli ľudia, ktorí boli dobrí. Ako hovoria Poliaci: „Všade sú ľudia, i ľudziská.“
Aký zážitok z cesty si považuješ za nezabudnuteľný?
Vybrať jeden moment z roka a pol nádherného života je veľmi ťažké. Jeden z najlepších však bola chlastačka v Argentíne s policajtmi na stanici, ktorí boli v službe. Spätne si uvedomujem, že to nebolo veľmi bezpečné, lebo boli opití, poznal som ich chvíľu a mali pri sebe pištole. Našťastie však nikoho nepreplo a teraz je z toho skvelá historka (smiech).
Stretol si sa počas výpravy i zoči voči nejakému nebezpečenstvu?
Dvakrát na mňa namierili zbraň. Prvýkrát, keď som si hľadal miesto na spanie v Hondurase, vystrašil som nejakú pani, zaliezla do domu a zrazu vyšiel chlapec, asi môj rovesník s namierenou pištoľou. Snažiť sa upokojiť situáciu, keď človek neovláda jazyk je naozaj výzva. V druhom prípade mi niekto zaklopal na stan, ja som otvoril a mal v ruke pištoľ. Zľakol sa ma, ale keď videl, že som sám, nechal ma na mieste prespať až do rána.
Vypýtala si cesta aj nečakané zranenia?
Na Sibíri som sa napil domáceho mlieka a po dlhej dobe mi vybehli teploty. Druhé vážne zranenie bola snežná slepota na soľnej pláni. Všetci mi hovorili, že tam treba nosiť slnečné okuliare, pretože soľ odráža slnečné lúče desaťkrát viac než samotné slnko, ale ja som si stále hovoril, že však ani keď sa chodím kúpať na Šíravu, žiaden opaľovací krém nepoužívam, a aj tak ma nikdy nespáli, tak načo okuliare (smiech).
No, tvár mi spieklo ako hrianku, čo by sa dalo ešte vydržať. Keď som však večer zaspával, pozrel som do telefónu a začali ma páliť oči. Zaspal som a o druhej ráno ma to začalo štípať tak, že som nemohol mať oči ani zatvorené, ani otvorené a začal som panikáriť. Našťastie pri mne zakempovala jedna francúzska rodinka, ktorá mi podarovala kvapky do očí.
V Čile som si vykĺbil členok a to práve na nohe, ktorá riadi motorku. A aby toho nebolo málo, ešte ma bodla osa do oka a zrazu zo mňa bol žmurkajúci smajlík (smiech).
Ako reagovali ľudia, ktorých si stretol počas cesty, keď si im prezradil, na čo si sa dal?
Predstavte si situáciu, stretnete niekoho na benzínke, on si všimne motorku a spýta sa vás, kam idete. No a teraz mu začnite vysvetľovať, čo všetko máte za sebou…Takže len poviete, že idete do nejakého významného mesta, ktoré je tisíc kilometrov ďaleko, lebo inak by mu to hlava nepobrala. Už takto prehodnocuje, či sa tam vôbec dostanete. Vysvetľovať ľuďom, že cestujete okolo sveta, vás po čase prestane baviť. Keby som povedal pravdu, ešte by si mysleli, že si z nich robím srandu (smiech).
Aký to bol pocit, keď si po 16 mesiacoch ucítil pod nohami slovenskú pôdu?
Už s príchodom do Česka som si uvedomil, že si musím dávať pozor na jazyk, pretože mi zrazu všetci rozumejú. Všetko bolo odrazu jednoduchšie riešiť. Na Slovensko som sa vrátil s úplne iným pohľadom – uvedomil som si, že máme dostupné zdravotníctvo, že v mojom meste je moderná nemocnica s röntgenom. Napríklad, keď som si v Chile vykĺbil členok, najbližší röntgen bol 200 kilometrov ďaleko.
Na Slovensku máme množstvo potravinových reťazcov a ani nevieš, čo kde kúpiť. Celkovo v Európe je čisto, poriadok, asfaltové cesty. A aj keby nám to, čo máme nevyhovovalo, stále ako Slováci vlastníme jeden z najsilnejších pasov na svete, čo je obrovský benefit.
Máš nejaký ďalší, trošku bláznivý plán, ktorý by si si rád splnil?
Svojej priateľke som sľúbil, že toto leto prejdeme Balkán, takže tentoraz už na silnejšej motorke!