
Ruku na srdce, Bratislava nikdy nebola vyhľadávanou turistickou lokalitou v svetovom, a vlastne ani v európskom meradle. Necháp ma zle, pre mnohých turistov ide o príjemný jednodňový výlet, na ktorý si odskočia z Viedne, no naše hlavné mesto ako cieľová destinácia? To sa stáva len málokedy. Dokazuje to aj náš starší článok.
Mnohí sólo cestovatelia či backpackeri si chcú Bratislavu odškrtnúť na svojom zozname a prichádzajú aspoň na jednu noc. V hoteloch ich však nájdeš len málokedy. A práve tu sa do centra pozornosti dostávajú hostely - lacnejšie možnosti ubytovania, zvyčajne v zdieľaných izbách s poschodovými posteľami a spoločnými záchodmi a sprchami.
Len na webe Booking.com sa dajú nájsť desiatky ponúk v tomto štýle, pričom viac ako 30 z nich ponúka ceny do 35 eur na noc. A deväť z nich dokonca podlieza aj hranicu 20 eur. Aj preto sme sa rozhodli, že na prelome januára a februára prenocujeme v štyroch najlacnejších.
Vybrali sme sa tak na územie, ktoré takmer výlučne patrí cudzincom, cestovateľom či ľuďom s nízkymi príjmami, ktorí sa snažia ušetriť nejaké peniaze, aby sa posunuli ďalej. Čo nás na konkrétnych miestach zaujalo, kde mala sprcha ledva meter štvorcový a kde nás v posteli čakal živý zajac?
Cieľom tohto článku nie je hodnotiť konkrétne hostely z hľadiska kvality, ale poukázať na ľudí a svet, ktorý je za ich múrmi taký odlišný od toho, ktorý bežne v Bratislave zažívame.
Urban Elephants Hostel (20. - 21. január) - 12 eur na noc
Začíname rovno s najlacnejším hostelom na trhu. Po príchode ma prekvapilo, že na recepcii sa rozpráva iba po anglicky, no vzhľadom na klientelu to vcelku dáva zmysel. Dostal som pridelenú izbu, skrinku aj posteľ a vybral sa do miestnosti, ktorá bola zaprataná poschodovými posteľami. V malom priestore sa vyspí osem ľudí, malá skrinka na veci sa nedá zamknúť.
Na ruku si lepím pásku, ktorú poznáme najmä z klubov a festivalov - aby pri prechode cez recepciu bolo jasné, že som ubytovaný. Dáva to zmysel, pri plnej obsadenosti nás tu môžu byť doslova desiatky. Okrem toho sa cez QR kód pridávam ho skupinového chatu v aplikácii WhatsApp, vďaka ktorej môžu hostia fungovať ako jedna komunita.
Urban Elephants bol bezkonkurenčne najkomunitnejší a najviac LGBTI+ friendly hostel zo všetkých navštívených. Každý deň na obed môžu hostia spoločne navštíviť cenovo dostupnú reštauráciu a ochutnať slovenské špeciality, o 3-tej je na rade spoločná aktivita pri objavovaní mesta a o 7-mej večera, ktorú vždy pripravuje vybraný dobrovoľník. Nechýba ani večerný program či ponuka free walking tour po najznámejších miestach Bratislavy.
Sprchy boli prekvapivo dobre premyslené. Za prvými dverami si mal malý priestor, v ktorom si sa mohol pohodlne vyzliecť a bezpečne si odložiť veci. V plne vybavenej kuchyni si si zase mohol čokoľvek uvariť a v spoločenskej miestnosti vznikali nové priateľstvá. Ak si odmyslím vŕzgajúcu posteľ, tak dojem z ubytovania za 12 eur bol naozaj nad očakávania.
Nie je tu veľa vecí na pozretie, aj keď centrum je pekné.
- Mao, turista z Hongkongu
Vedľa mňa „obýval posteľ” Mao, mladík z Hongkongu, ktorý sa vybral objavovať Európu. Toto cestovateľské rozhodnutie sa rodilo pomerne bizarne - v metropole, ktorá má viac obyvateľov ako celé Slovensko, pracoval ako barista. Keďže prevádzkarka s ním doslova zametala, zbalil si veci a nasadol na lietadlo.
Do Bratislavy si „odskočil” z Viedne, večer si pozrel historické centrum a hneď ráno si to namieri na vlak do Brna, odkiaľ bude pokračovať do Prahy a ďalej na západ. „Je to pekné mesto, ale veľmi malé. Nie je tu veľa vecí na pozretie, aj keď centrum je pekné,” konštatuje Mao vetou, ktorá asi najlepšie vystihuje Bratislavu v očiach zahraničných turistov.
Patio Hostel (27. - 28. január) - 12 eur na noc
Tento hostel je bezkonkurenčne najväčší spomedzi navštívených. Zároveň bol počas mojej návštevy aj najviac obsadený. Na recepcii si ma opäť opáskovali a poslali na pridelenú izbu s obliečkami. Tento hostel totiž funguje tak, že si na pridelenej izbe obsadíš tú posteľ, ktorá na izbe ešte zostala voľná.
Keďže v 12-posteľovej izbe zostali neobsadené už len dve, bolo jasne, že budem musieť šplhať na vŕzgajúcu poschodovú posteľ. Potešila však malá polička, na ktorú som si mohol odložiť veci. Nedala sa však nevšimnúť jedna vec - hostel bol plný Indov. Málokto z nich vyzeral, že sa v Bratislave „iba zastavil”, no do reči im veľmi nebolo.
Hostelu chýbal komunitný feeling, no za to tu nájdeš bar, fajčiarsku miestnosť, terasu či malú kuchynku na každom poschodí. Na celkovom dojme príliš nepridal fakt, že nikto nebol ochotný príliš komunikovať s ostatnými, čo nie je najpríjemnejší pocit, najmä keď sa o malý priestor delíš s desiatimi ľuďmi.
Ešte väčším prekvapením bola sprcha. No... väčším ako väčším. Neviem, či som mal jednoducho smolu, no natrafil som na bezkonkurenčne najmenšiu sprchu, v akej som kedy bol. Problém bolo vôbec sa v nej otočiť, nieto ešte prezliecť sa a poriadne osprchovať. Tento hostel sa tak vo výsledku v mojich očiach nezapísal najlepšie.
Hostel Waltz (4. - 5. február) - 13 eur na noc
Na ďalší týždeň sa však situácia otočila. Hostel Waltz bol rozhodne najkrajší spomedzi navštívených. Aj keď za požičanie uteráku som museli zaplatiť, priestory boli vkusne zariadené, postele pevné a každá mala aj svoje vlastné svetlo, čo bolo naozaj veľké plus. Okrem spoločenskej miestnosti a kuchyne nechýbala dokonca ani veľká terasa na prízemí.
Aj napriek nadšeniu z priestorov som tu zažil vôbec najbizarnejšiu situáciu z návštev po bratislavských hosteloch. Po návrate zo sprchy (ktorá bola veľká a mala aj priestor na prezlečenie) mi totiž po posteli pobehoval zajac. Živý zajac! Po prvotných momentoch zdesenia sa z rohu miestnosti vynoril muž, ktorého každé oko skenovalo inú časť miestnosti.
Rumun Roman mi vysvetlil, že zajaca, ktorému dal meno Kristián, si kúpil v Bratislave. „Doma mám ďalších desiatich. Sú najlepší, ja nemám rád ľudí,” vysvetľuje mi lámavou angličtinou, čo mi na pohode rozhodne nepridalo. Keď som si všimol, že Kristiánovi už nasypal večeru pod vankúš, bez protestov som sa radšej vybral na inú posteľ.
Bratislava je pekná a veľká. Viem si tu celkom dobre zarobiť.
- Roman, pracovník z Rumunska a majiteľ zajaca Krisitiána
Roman prišiel do Bratislavy za prácou. Predtým pracoval ako vodič kamiónu, z nehody vyviazol, no podpísalo sa to na jeho oku, ktoré mu teraz uchádza. „Včera tu spal nejaký feťák, ktorý mi v noci musel ukradnúť uterák,” vysvetlil mi dôvod svojho odéru. Pri pohľade na jeho dlhé nechty na nohách mi bolo jasné, že si neplánuje zaplatiť za ďalší.
O uterák som sa neobával (skôr som si prial, aby mi ho Roman ukradol), veci som mal bezpečne uzamknuté v skrinke, a tak som sa spokojne uložil spať... Len aby ma celú noc budil zajac, ktorý na hosteli rozhodne nemal čo robiť. Ako ho sem, dopekla, prepašoval?. „On teraz bude hore, zaspí až okolo 7-mej rána,” povedal mi Roman so smiechom. Ja som sa moc nesmial.
Safestay Bratislava (10. - 11. február) - 14 eur na noc
Hostel na Leškovej bol mojou poslednou destináciou. Bol som pripravený, že ma už nič neprekvapí. A tak aj bolo, no zároveň som získal odpoveď na otázku, ktorá ma trápila už od prvého hostela - prečo ich okupuje toľko Indov?
Safestay má príjemný spoločenský priestor s barom, kde si za príplatok dokonca môžeš dať aj raňajky. Sprchy aj toalety boli bez výhrad a prvýkrát som medzi hosťami započul aj slovenčinu. 10-posteľová izba síce nemala skrinky na zámok ani svetlo pri posteli (všetko však vynahradili závesy), dobrou správou ale bolo, že na izbe sme nakoniec boli len traja.
Jedným z nich bol aj Abi, moslim z Indie, ktorý sa nakoniec rozhovoril tak, že sme sa rozprávali celé hodiny. Pochádza z mesta Munnar, ktoré sa nachádzajúca v okrese Idukki v juhozápadnom indickom štáte Kerala. Ako mnohí jeho krajania, aj on sem prišiel za prácou, čo potvrdzuje aj veľký batoh donáškovej služby.
„India je nádherná a pohostinná krajina, ale ekonomika je veľmi zlá. Ak chce človek zarobiť, musí odísť.” Podobne tak urobil aj jeho otec a brat. Z platu za donášky si odratúva len stravu a ubytovanie v hosteloch, zvyšok posiela rodine domov. Keď došlo na jeho dojmy o Slovensku, o nadšení sa hovoriť príliš nedalo.
Tu sa ľudia k cudzincom stavajú odmerane, odvracajú zrak.
- Abi, Ind pracujúci pre donáškovú službu
„Naša kultúra je postavená na súdržnosti a otvorenosti. Keď ku mne prídeš domov, ukážem ti krajinu a navarím ti jedlo. Tu sa ľudia k cudzincom stavajú odmerane, odvracajú zrak.” Tento prístup je pre podľa neho pre nás ako pre krajinu veľmi zlý.
Ako príklad dáva Dubaj. „Keď tam prídeš a máš peniaze, nikto sa ťa na nič nepýta. Buď tu, rob si čo chceš. Oni sú spokojní, ty si spokojný, ekonomika rastie. Na druhej strane, keď som si chcel prenajať byt tu, majitelia sa ma pýtali, kto som, čo tu robím, kde pracujem, koľko mám peňazí... Nedôverujú ti, pričom vo výsledku by mali byť všetci spokojní - on by mal peniaze za nájom, ja by som mal solídne bývanie a mohol pracovať, z čoho nakoniec ťaží vaša ekonomika,” hodnotí Abi.
Zároveň potvrdil, že väčšina Indov z hostelov s najväčšou pravdepodobnosťou pracuje na podobných pozíciách ako on. „Chýbajú vám zariadenia, kde by sme mohli bývať a normálne fungovať,” dodáva a vysvetľuje, že vo väčšine hostelov platí pravidlo, že ubytovaní môžu byť maximálne desať dní. Vo výsledku tak po nich musí rotovať.
Iný svet
Vo výsledku tak bratislavské hostely ukazujú úplne inú tvár nášho mesta. Miešajú sa v nich pracovníci z chudobnejších krajín, ktorí si nevedia nájsť alebo nemôžu dovoliť klasické podnájmy, s turistami, ktorí sa sústredia na objavovanie na úkor pohodlia, a samozrejme rôznymi indivíduami, ktorí sa ti navždy vryjú do pamäte (aj s ich zajacmi).
Je to ako vlastný svet na pozadí bežnej Bratislavy, ako ju vnímame my ako miestni. Vznikajú tu nové priateľstvá, z kuchyniek cítiť od talianskych klasík až po korenené exotické špeciality všetko a o nové zážitky rozhodne nebudeš mať núdzu. Vydať sa do nich ako miestny však bude zrejme lákať len tých najdobrodružnejších.