Presťahovanie sa do cudziny je pre mnohých lákavou predstavou, realita však často prináša mnoho výziev. Coco Chmelár je mladá Slovenka, ktorá sa kvôli hodnotám a politickej situácii v našej krajine ju rozhodla opustiť. Svoj život a prácu tatérky presťahovala s partnerom do Holandska, konkrétne do Amsterdamu, kde sú náklady na bývanie priam ohromujúce a kapacita voľných bytov či domov úplne odlišná ako v ostatných európskych krajinách.
V našom rozhovore sa dozvieš ako sa Slovenke býva na hoteli s odopretým súkromím, aký dojem mal jej taliansky priateľ zo Slovenska, o začiatkoch práce tatérky v cudzine s úplne novou klientelou či ako vyzerá podnikanie v Holandsku.
Na svoj nový život ste si spolu s priateľom vybrali Amsterdam. Prečo práve Holandsko a jeho hlavné mesto?
Chceli sme si vybrať krajinu, v ktorej nebudeme mať problém rozprávať po anglicky a Amsterdam nám prišiel ako dobrý kompromis. Už však vieme, že to nie je miesto, kde chceme ostať. Amsterdam je krásny, ale veľmi špinavý a preplnený turistami. Rovnako aj dostupnosť a ceny nájomného sú mimo reality. Snažíme sa nájsť niečo v jeho okolí.
V Amsterdame žijete už skoro tri mesiace, bývate však na hoteli. Je to s ubytovaním v Holandsku naozaj také ťažké, ako sa hovorí?
S ubytovaním je to neskutočne ťažké. Rátali sme s úplne iným načasovaním a mysleli sme si, že po pár týždňoch tu už budeme na byte. Keď sme boli v Austrálii, ubytovanie sme si našli v Sydney do týždňa. Tu sú však úplne iné pravidlá, mechanizmy a hlavne iná kapacita.
Ceny za ubytovanie sú nezmyselné – za malé štúdio alebo apartmán zaplatíte jednorazovo aj 7 000 eur, väčšinou to zahŕňa dva nájmy a depozit. Ak si ubytovanie riešite cez agentúru, je to ešte drahšie. Okrem toho si vyžadujú aj množstvo ďalších vecí. Je problém sa dostať čo i len na prehliadku ubytovania, nie to ešte k samotnému procesu prenájmu.
Momentálne žijete v akom hoteli? Ako dlho je na ňom možné zostať?
Hotel je určený pre pracujúcich ľudí, ktorí tu bývajú krátkodobo buď kvôli zamestnaniu alebo si hľadajú dlhodobé ubytovanie ako my. Ponúkajú tu aj registráciu, ktorá je potrebná na rôzne administratívne účely, no pobyt v tomto hoteli je obmedzený na maximálne šesť mesiacov.
Nevadí vám odopretie súkromia v podaní zdieľanej kuchynky či pocit, že nie ste vo vlastnom? Ako dlho bude tento váš dočasný plán ešte trvať?
Nevadí nám to. Obaja sme zvyknutí zo svojich predchádzajúcich skúseností so spolubývaním v rôznych krajinách a s rôznymi ľuďmi, takže to pre nás nie je nová situácia. Keď sa rozhodnete skúšať žiť na cudzích miestach a cestovať, často sa dostanete do situácie, kedy zdieľate priestor s inými ľuďmi. V zahraničí je to bežné.
Taktiež vás to naučí rešpektovať a tolerovať sa navzájom, najmä ak zdieľate priestory s ľuďmi z iných kultúr. Samozrejme, uprednostnili by sme samostatné bývanie, ale momentálne je to takto. No a bude to trvať dovtedy, kým si nenájdeme ubytovanie.
Podľa tvojich slov nie je naša krajina určená pre teba. Čo tým myslíš?
Slovensko ale bolo určené pre mňa. Narodila som sa tam, mám tam rodinu, priateľov a celé svoje detstvo aj štúdium som prežila v tomto prostredí. To všetko ma formovalo a vďaka tomu som dnes tým, kým som. Avšak nepáči sa mi, ako veľmi sme na Slovensku spätí s politikou. Dostala som sa do bodu, kedy to na mňa začalo vplývať nesmierne toxicky.
Znepokojuje ma pocit, že hodnoty, ktoré sa momentálne oceňujú – najmä v politickej oblasti – sú hlúposť, pokrytectvo a arogancia. Takúto predstavu o Slovensku nemám, no zdá sa, že väčšinová spoločnosť áno. Vždy som sa snažila držať politiku stranou od svojho osobného života a vnímania krajiny ako takej. No čo ak by som tieto dve veci nemala oddeľovať a namiesto toho prijať, že politika a jej celkový vplyv je jednoducho neoddeliteľnou súčasťou našej kultúry? No a ja sa s touto podobou Slovenska nestotožňujem. Napriek tomu stále dúfam, že sa to raz zmení.
Aký dojem mal tvoj taliansky priateľ zo Slovenska?
Jeho prvé dojmy boli veľmi pozitívne, prekvapilo ho, ako naša krajina vyzerá. Na začiatku som mu ukázala tie najkrajšie miesta na Slovensku a moja rodina sa mu vždy snažila vytvoriť komfortnú atmosféru, takže jeho pohľad na Slovensko bol možno na začiatku trochu skreslený. Po tom, ako sme sa tam nasťahovali, si začal všímať, že ľudia sú viac uzavretí.
Opísal mi to tak, že mal pocit, akoby farby okolo, ale aj ľudia mali na sebe vrstvu smútku a sivého zafarbenia. Mal pocit, akoby ľudia nemohli alebo nechceli vyjadriť svoje emócie. Teraz to hodnotí tak, že je vďačný, že tam mohol na čas byť. Vidí, že krajina má veľký potenciál, ale stále má pred sebou kus cesty, kým sa vyrovná s tým, čo po bývalom režime zostalo. Podľa jeho slov je to ešte stále cítiť v ovzduší.
Na Holandsku si sa najviac obávala príliš vysokých cien potravín. V porovnaní so Slovenskom sú na tom lepšie alebo horšie?
Ceny v potravinách sú porovnateľné s cenami na Slovensku. Je to neuveriteľne smutné.
Ako tatérka, bolo náročné nájsť si v cudzine prácu, ktorá naozaj uživí?
Je to individuálne, závisí to aj na vašom portfóliu a tom, čo viete ponúknuť. Tiež sa netreba zľaknúť prvého „nie“ a ani druhého a tretieho (smiech). Po pár týždňoch som si našla dve štúdiá – jedno v Haarleme a druhé v Amsterdame. Už mám niekoľko zákaziek a vidím, že sa to pekne hýbe, či už vďaka štúdiu alebo aj Instagramu. Momentálne mám však i prácu na polovičný úväzok v gastre.
Do akej miery sú pre teba sociálne siete dôležité, čo sa týka biznisu?
V tetovacom priemysle už nie je až tak bežné, že by ľudia chodili do tetovacích štúdií len tak z ulice, či už na tetovanie alebo si pozrieť dizajny. Sociálne siete sa preto stali veľmi dôležitým komunikačným nástrojom pre tatérov, čo úplne mení tento priemysel aj ľudí, ktorí v ňom pôsobia. Pre mňa je Instagram hlavnou platformou na spojenie sa s publikom a potencionálnymi klientmi. Riešim na ňom prezentáciu svojich prác, vybavovanie zákaziek a rôzne aktivity spojené s mojou tvorbou.
Sociálne siete sú pre mňa teda do veľkej miery dôležité. Snažím sa však pripomínať si, že chcem byť v prvom rade tatérka a nie content creator, čo je dôležité najmä pre nás – mladšiu generáciu tatérov, pretože je veľmi ľahké dnes tieto dve veci zamieňať alebo spájať. Treba si v tom nájsť balans. Stále by sme mali mať v ruke častejšie ceruzku ako telefón.
Je podľa teba jednoduchšie podnikať na Slovensku alebo v Holandsku?
Zatiaľ to neviem úplne zhodnotiť, pretože si ešte len vybavujem všetky potrebné veci. Čo sa tu však týka administratívnych záležitostí, určite je to v Holandsku jednoduchšie. Všetko vám tu vysvetlia, procesy dávajú zmysel a na úradoch sú veľmi nápomocní.
Tetovanie tu nie je vnímané ako niečo dekadentné, podozrivé a určené len pre konkrétnu skupinu ľudí. Berú ho ako plnohodnotnú profesiu a umelecký smer, no a všetko je prispôsobené tomu, aby to fungovalo a malo logiku.
S akým kapitálom ste v Holandsku začínali?
Predtým, ako sme sem prišli, sme si zaplatili mesačný nájom aj s depozitom na hoteli, čo stálo približne 3 000 eur. Do Holandska sme si každý priniesli 2 000, čo je na presťahovanie sa do inej krajiny celkom málo, no obaja sme si našli prácu už počas prvého týždňa.
Je v Holandsku väčšia konkurencia tatérov ako u nás? Nemáš to presa len ťažšie, keď začínaš s úplne novou klientelou?
Ja som na scéne len krátko, takže ani na Slovensku som zatiaľ nemala veľkú klientelu. U nás sa mi však komunikuje s klientmi ľahšie, hlavne kvôli jazyku a tiež preto, že moja tvorba často vychádza z folklóru, čo je slovenským zákazníkom bližšie. Zároveň však vnímam, že pre ľudí tu v zahraničí je moja práca atraktívna, pretože je pre nich niečím iným. Pri takýchto veciach je dôležité byť konzistentný a trpezlivý – klienti si vás postupne nájdu.
Čo sa týka konkurencie, zatiaľ sa mi zdá, že z hľadiska kvality je tu konkurencia väčšia, aj preto, že v štúdiách často hosťujú tatéri z rôznych krajín, takže vidíte viac štýlov a prístupov, celkovo je tá atmosféra akosi serióznejšia, čo vás prirodzene motivuje zlepšovať sa vo všetkých oblastiach.
A čo sa týka kvantity?
Tá je tu tiež výrazná – je tu veľa tatérov a väčšina z nich berie tetovanie vážne ako svoju hlavnú prácu. Na Slovensku je to iné. Mnoho tatérov tetuje doma za pár korún, čo kazí trh a znevýhodňuje tých, ktorí to myslia vážne a chcú tetovanie robiť profesionálne. Navyše, u nás chýbajú akékoľvek regulácie, takže k tetovaniu sa môže dostať naozaj každý. Podľa mňa to degraduje toto remeslo a profesiu, pretože stráca na hodnote a kvalite.
Podľa toho čo si zatiaľ spozorovala, v čom sú Holanďania iní ako my?
Sú poctivejší a dôkladnejší. Vidno, že sú zvyknutí na to, že veci fungujú a môžu veriť systému.
Ja mám pocit, že sa Slováci boja multikulturalizmu. Aspoň teda väčšina. Tá, ktorá necestovala, nezaujíma sa o iné národy, menšiny … Myslíš, že sa to niekedy na Slovensku zmení?
Ja si myslím, že sa to na Slovensku už mení, aj bez toho, aby sme na tom nejako veľmi pracovali. Prirodzene sa to deje všade na svete, ktorý sa čoraz viac prepája. Samozrejme, určité politické tlaky tomu môžu brániť, ale tento proces maximálne o niečo spomalia. Určite to ešte dlho nebude u nás vyzerať ako v Sydney alebo Amsterdame, ale je len otázkou času, kedy budeme viac multikultúrni.
Čo ťa na krajine veterných mlynov zatiaľ najviac prekvapilo?
Zatiaľ sme Holandsko veľmi nepreskúmali. Momentálne sa zdržiavame hlavne v Amsterdame, ktorý určite nereprezentuje celú krajinu. Ale počasie! Vedela som, že tu býva často zamračené, no netušila som, že to je takmer neustály stav. Za celý čas čo sme tu vyšlo slnko asi päťkrát. Priateľ Alberto to ako Talian nesie veľmi ťažko (smiech).
Na sociálnych sieťach si sa vyjadrila, že na Slovensko sa neplánuješ vrátiť. Čo pre teba znamená pojem domov a kde máš momentálne ten svoj?
Určite sa na Slovensko raz vrátim, momentálne však nemám pocit, že je ten správny čas. Ak by som sa vrátila, chcela by som mať jasný plán alebo projekt, ktorý mi pomôže nájsť si svoje miesto a zmysel v našej krajine. Keby som sa vrátila teraz, nemalo by to asi prínos ani pre mňa, ani pre Slovensko. Pravdepodobne by som len prispela k zhoršeniu celkovej nálady a prehlbujúcej sa frustrácii.
Navyše v aktuálnej situácii by ma bezprostredná prítomnosť na Slovensku doslova bolela. Je mi naozaj ľúto, čo sa tam teraz deje a veľmi si prajem, aby nastala zmena. Napriek tomu nie je deň, kedy by som na Slovensko nemyslela. Strašne mi chýba domov, ale žiaľ, nie je to len o pekných výhľadoch a bryndzovej nátierke