Hľadanie orangutanov, jedenie surových ságových červov či nočné potápanie sa, pri ktorom človek nevidí nič, no všetky zvieratá vidia jeho – toto všetko a ešte oveľa viac zažila Češka Katarína alias Káča cestuje na svojom dobrodružstve naprieč Áziou.
V našom rozhovore sa dozvieš, ktoré kúty Ázie stihla Katka počas cesty navštíviť, čo ju na návykoch domorodcov v kmeni najviac prekvapilo, ako doplatila v Malajzii na bezplatné ubytovanie u miestneho pána či akú nepríjemnú skúsenosť zažila pri stopovaní áut.
Nedávno si sa vrátila domov zo svojej cesty po Ázii s batohom. Ako hodnotíš toto dobrodružstvo?
Vždy všetkým hovorím, že sa teším domov na náš chlieb s maslom a vajíčkom. A ani teraz tomu nebolo inak. Cestovať každý deň s ťažkým batohom, spať v džungli na drevených roštoch alebo sa prebúdzať na rev gekóna obrovského je po nejakej dobe celkom namáhavé. Tešila som sa domov, no a teraz, keď mám teplej vane už dosť, sa opäť teším na ďalšiu cestu.
Dobrodružstvo to však bolo nezabudnuteľné.
Ako dlho trvala tvoja cesta a ktoré krajiny si počas nej stihla navštíviť?
Za tri mesiace sme precestovali celú Malajziu, veľkú časť Sumatry v Indonézii, veľké mestá v Japonsku ako Tokio, Kjóto, Osaka a kúsok Thajska.
Ako vyzeralo tvoje plánovanie cesty?
Rada by som povedala, že patrím do skupiny ľudí, ktorí majú všetko rezervované vopred, ale to by som klamala. Ubytovanie sme si väčšinou rezervovali až v ten istý deň ráno, no a keď nič nevyšlo, spali sme v stane.
Mala si vopred stanovený budget?
Staré, ale dobré motto: „Peniaze budú, my nebudeme.“ Nemala som naplánované čo a kde miniem, ale môžem vám povedať, že po návrate som bola rada za lístok na vlak.
Všimli sme si, že si pár dní strávila v džungli či s domorodcami. Ako sa turista vôbec dostane k tejto príležitosti?
Do džungle k domorodcom môže ísť naozaj každý, len vás to bude stáť nemalé peniaze. Ja som tam bola pozvaná vďaka môjmu cestovateľskému profilu a za túto skúsenosť som naozaj vďačná.
Čo ťa na tomto divokom živote či návykoch domorodcov najviac prekvapilo?
Sú to malé straky. Nezaujíma ich, odkiaľ ste alebo akú prácu robíte. Predtým, než vstúpite do kmeňa, ste upozornení na šperky, pretože milujú čačky. Čím viac sa trblietajú, tým sú zaujímavejšie – a to nielen pre ženy.
Ženy v kmeni Mentawai sú naozaj drobné, čo až také prekvapenie nebolo. Moja kamarátka Verča je podobne útla ako ony a preto najväčším šokom tohto divokého výletu bolo prebudenie sa bez Verčiného oblečenia. Moje veci zostali veselo visieť na šnúre, asi preto, že by sa do nich zmestil celý kmeň (smiech).
Čo najdivnejšie si počas svojho dobrodružstva ochutnala?
Thajsko je známe svojimi trhmi, kde nájdete naozaj všetko. Od oblečenia až po zvieratá, ktoré ani nedokážete identifikovať. Namiesto lízatka, na ktoré ste u nás zvyknutí, máte na špajdli pečenú žabu, hada alebo škorpióna. Boli by ste prekvapení, že mnohé z týchto šialeností chutia naozaj dobre. Krokodíl a žaba pripomínajú chuť kuraťa.
Na čo ale nikdy nezabudnem, bolo v Indonézii oddeľovať obrovským ságovým červom hlavičky a jesť ich telá zaživa. Sú vyhľadávanou pochúťkou v domorodých kmeňoch, ale túto bielkovinu by som si do jedálnička rozhodne nepridala.
V Thajsku si si skúsila nočné potápanie, z čoho by mohla mnohým naskočiť husia koža. Aké to bolo?
Jedným slovom dychberúce. Pri západe slnka kráčate v neopréne na loď a skôr, než stihnete žmurknúť, skáčete do tmy. Vy nevidíte nič, ale všetky zvieratá vidia a cítia vás. Potápanie ma chytilo natoľko, že si plánujem spraviť ďalšie skúšky – tentoraz v Česku – pretože potápanie s kladivohlavými žralokmi v Japonsku alebo na Galapágoch sa jednoducho nedá odmietnuť.
Stretla si sa na ceste po Ázii zoči voči nejakému nebezpečenstvu?
Jediné, čo nám trochu narušilo plány, bol tajfún v Japonsku. Vtedy nám zrušili nočný autobus k známemu Lesu samovrahov. Zostali sme na autobusovej zastávke a bez ubytovania. Rozčúlenie nás však prešlo, keď sme zistili, že v ráno, keď sme tam mali doraziť, bolo na tom istom mieste zemetrasenie. Mamka vždy hovorí, že mám cestovateľského ducha a tak sme sa opäť nejakým zázrakom nebezpečenstvu vyhli.
Boli súčasťou výletu i nečakané komplikácie ako zranenia či ochorenia? Predsa len život v džungli čo i len na pár dní je nevyspytateľný …
V Mersingu v Malajzii sme prespali zadarmo u miestneho pána. Bola tam však iba jedna voľná posteľ a tak som si ľahla na zem. O druhej ráno som sa prebudila celá doštípaná. „Otravné komáre,” pomyslela som si. Predsa len som v exotickej destinácii a tieto potvory k tomu patria. Ráno pomaly a isto rozlepím oči a som vydesená z desiatok štípancov.
Ponáhľame sa na trajekt a prechádzame na neďaleké ostrovy. Až tam nám dochádza, že to boli ploštice a moje telo už nie je takým problémom, pretože si ich vezie aj kamarátka v batohu. Nakoniec to bolo jedno z najdrahších ubytovaní, pretože taška aj s hmyzom zostala na ostrovoch.
Hygiena tiež nie je ich silná stránka. Zažili sme reštaurácie, kde bol záchod bez dverí meter od umývania riadu na zemi. Slušne povedané, párkrát nás miestne jedlá pekne pretiahli. Naučíte sa však odpľuť si a ísť ďalej.
Čo považuješ za najlepší zážitok, ktorý si si z Ázie odniesla?
Bude to znieť nudne, ale naozaj si nejde vybrať. Celé tri mesiace boli pre mňa neuveriteľné. A úprimne, vy by ste si dokázali vybrať medzi hľadaním orangutanov v džungli, nočným lovením hadov alebo jogou na Marina Bay v Singapure?
Podľa tvojich slov na cestách rada stopuješ autá, pretože tým neutrácaš ani cent. Máš s autostopom i nejakú nepríjemnú skúsenosť?
Stopovanie nie je taký bubák, ako nám ukazujú krimi správy a horory. Prestopovala som toho celkom dosť a vždy som stretla zlatých a ochotných ľudí. Historku, ktorú vám musím povedať mám z môjho prvého stopovania na Havaji. Kúpila som si vtedy letenky na Kauai a za dolár nafukovacie lehátko s tým, že budem spať na pláži. Išlo o malinký ostrov, kde som vtedy v 19 rokoch nemala žiadne ubytovanie ani plány. Cez deň sme sa s kamarátkou vydali na kaňon, ktorý bol celkom ďaleko. Asi po dvoch kilometroch nám zastavil pán, že nás tam zavezie. Celý deň nás nezištne vozil po ostrove, kupoval jedlo a ja som si spokojne užívala havajské slnko bez stresu.
Večer sme sa rozlúčili a keď prišla tma, vôbec sme nespali, pretože nás náš nový „kamarát“ hľadal po ostrove v aute a prenasledoval. Dodnes si pamätám, ako vstávam z trávnika pri pláži, beriem ružové jedno-dolárové lehátko a utekám do jedinej otvorenej reštaurácie. McDonald‘s nám vtedy asi aj zachránil život. Takéto situácie však boli za celú dobu len dve.
Na podobné cestovanie si musí človek vyhradiť veľa času. Čomu sa vo svojom živote venuješ, keď to pre teba nebol problém?
Vďaka štúdiu som vždy mala letné prázdniny voľné, preto cestovanie nebol problém. Momentálne pracujem a chcela by som si raz založiť vlastnú cestovku. Naučiť ľudí žiť a nie len prežívať. Ukázať im vodopády v Kostarike, brodiť sa s nimi bažinami a hľadať krokodíly, alebo im ukázať na pláži korytnačku, ktorá práve kladie vajíčka.
Čo je ďalej na tvojom bucket liste?
Momentálne čakám na výhodné letenky, ale môžem prezradiť, že sa chystám na ešte dlhšiu cestu po Latinskej Amerike. Druhý najväčší koralový útes v Belize, Deň mŕtvych v Mexiku, výstup na aktívnu sopku v Guatemale a ideálne sa nenechať okradnúť v Riu (smiech).
