Päťmesačná spánková párty. Vysokoškolský internát. Peklo introverta. Aj tak niektorí opisujú život na Antarktíde - najchladnejšom a najzáhadnejšom kontinente sveta. Ako pripomína CNN, v roku 1959 sa 12 krajín dohodlo na zmluve o Antarktíde, v ktorej sa zaviazali, že siedmy kontinent sa bude využívať „iba na mierové účely“.
Aj preto len niekoľko tisíc ľudí o sebe môže povedať, že žili na Antarktíde. A aj napriek tomu, že nocuješ s cudzími ľuďmi, 90-sekundovými sprchami a nulovým súkromím, niektorí neohrození cestovatelia veria, že všetky tieto výzvy stoja za to.
Jednou z nich je aj Keri Nelson. Rodáčka z Minnesoty na kontinent prvýkrát prišla ešte v roku 2007, keď pracovala ako správkyňa na McMurdo, jednej z troch tamojších amerických základní. Nakoniec na Antarktíde strávila 16 sezón a absolvovala stáž na všetkých troch základniach.
Veľký ruch
„Ak by som to mal opísať v hudobnej forme, povedal by som, že McMurdo bol ako drsný, špinavý bluegrass a južný pól bol ako symfonická hudba a Palmer je ako skutočne banálna, zábavná popová hudba,” hovorí. V letných mesiacoch môže byť na McMurdo až tisíc ľudí, od vedcov cez tesárov až po umývačom riadu - mnohí pritom majú viacero zamestnaní.
„Je to celé mesto. Celý čas je to len ruch, ruch, ruch.“ Je to kvôli veľkosti základne, ale aj kvôli rotácii personálu, keďže ľudia sa budú počas sezóny presúvať medzi inými stanicami alebo vychádzať na expedície a výskumné cesty.
Nechýba tu miestnosť na sledovanie filmov, dielňa či telocvičňa, je to práve klubovňa, ktorá ponúka príležitosti na socializáciu. Nelson organizovala módne prehliadky a hrala v „ľadových kapelách“, ktoré sa tvoria počas sezóny.
Tri kilometre od nej sa nachádza novozélandská základňa Scott Base, pričom jej zamestnanci občas podniknú cestu cez Rossov ostrov, aby navštívili amerických kolegov. Pridávajú sa k nim na hudobné jamovanie, stretnutia knižných klubov či filmové maratóny.
„Veci, ktoré som sa naučil na Antarktíde, boli hip-hopový tanec a thajské masáže,“ hovorí Chris Long. Ten pochádza z Nového Zélandu a už ako 19-ročný pracoval v kuchyni ruského ľadoborca, ktorý smeroval na Antarktídu. Na kontinente mal potom na starosti prácu riadenia logistiky pre vedcov a teraz pracuje ako pomocný personál pre cestujúcich, ktorí navštívia Antarktídu.
Druhá strana ľadu
Laura Bullesbach v príbehoch módnych prehliadok a knižných klubov nevidí nič z vlastnej skúsenosti. Jej vlastná antarktická sezóna, ktorá sa skončila v marci 2024, bola pokojnejšia. Bola jednou z pol tucta zamestnancov najjužnejšej pošty sveta v Port Lockroy.
„Ostrov má veľkosť futbalového ihriska, takže je malý. A žijete spolu v chatrči, kde sú v podstate dve izby,“ hovorí. „Nemáme žiadnu tečúcu vodu, a teda ani sprchy, ani poriadne splachovacie záchody. Vždy ste natlačený jeden na druhého.“
„Keď som sa na letisku lúčil s jedným kolegom, od konca októbra sme bez seba neboli dlhšie, než azda na to, aby sme sa osprchovali na lodi. Ste blízki priatelia a ste spolubývajúci a ste kolegovia a to všetko naraz.“
Jednou z bežných mylných predstáv podľa Bullesbach je, že život na vzdialenom kontinente je nudný. V Port Lockroy boli každodenné úlohy, vďaka ktorým bol každý zaneprázdnený, od základných, ako je striedanie sa pri varení jedál, až po vážnejšie úlohy, ako je prieskum vody, či sa tam nenašli nejaké plasty, a sledovanie kolónie tučniakov na ostrove.
Navyše je tu vzdelávacia zložka. Keď súkromné, vedecké alebo komerčné lode navštívili Port Lockroy, čo je prvá vedecká základňa založená Spojeným kráľovstvom v Antarktíde, Bullesbach a ďalší členovia tímu išli na palubu, aby viedli vzdelávacie rozhovory, predávali suveníry a vyzdvihovali poštu.
Boli tu však výhody – často mohli využívať palubné sprchy a niekedy mali čerstvé ovocie a zeleninu, ktoré si mohli vziať späť na ostrov, aby si doplnili zásoby konzervovaných a sušených potravín.
Ťažká cesta
Ak nie si vedcom vo veľmi špecializovanej oblasti, najlepším riešením pre život v Antarktíde je uchádzať sa o podpornú úlohu na jednej zo staníc. Jedna z otázok na pohovore napríklad bola - „akú najšpinavšiu vec ste kedy upratali?“
Ale získať prácu v Antarktíde nie je len o tom mať správny životopis. Dlhotrvajúce bývanie v tesnej blízkosti si vyžaduje určitý druh osobnosti. „Môžete byť úžasný inžinier alebo vedec, ale ak nemôžete žiť v malej chatrči alebo na malej stanici s tromi ďalšími ľuďmi alebo na veľkej stanici so 40 ďalšími ľuďmi, potom nie ste vhodný pre prácu,“ hovorí Long.
Nezáleží na tom, aký dobrý si v práci. Vedieť zapadnúť do kolektívu je najdôležitejšie. V takomto prostredí si nechcete robiť nepriateľov. Keď sa Laura dostala do posledného kola pohovorov na prácu v Port Lockroy, spolu s ďalšími kandidátmi odišla do vidieckej oblasti, kde sa nazývala „výberový tábor“.
Tam boli uchádzači zaradení do rôznych tímov a dostali úlohy, ako napríklad postaviť stan so zaviazanými očami. Účel bol dvojaký: zmerať praktické zručnosti a schopnosti každého a zároveň posúdiť, ako dobre dokáže riešiť problémy a spolupracovať s ostatnými.
Ďalším faktorom pri práci „na ľade“ je, z akej krajiny pochádzaš a či má tvoja krajina základňu v Antarktíde. Bullesbach je Nemka, ale má právo pracovať v Spojenom kráľovstve, vďaka čomu mala nárok na prácu v Port Lockroy. Takto sa sem v podstate vedia dostať aj Slováci.
