Smrť je bežnou súčasťou života. V mestečku Longyearbyen, ktoré sa nachádza na súostroví Svalbard však platí zákon, ktorý miestnym obyvateľom zakazuje zomrieť.
Samozrejme to neznamená, že sú odsúdení na večný život. Podivný zákon, ktorý vstúpil do platnosti v 50. rokoch minulého storočia hovorí o zákaze umierania a pohrebu na území mesta. Čo teda čaká miestnych, keď cítia, že majú pred sebou posledné chvíle života?
Silné mrazy
Hoci sa môže zdať, že ide o bizarný výstreloch nórskych zákonodarcov, toto pravidlo má svoje opodstatnenie. Mestečko Longyearbyen, ktoré má len niečo vyše dvetisíc obyvateľov sa totiž nachádza hlboko za polárnym kruhom a radí sa medzi najchladnejšie miesta na Zemi.
Miestni poznajú len tri ročné obdobia, a to polárne leto, zimu polárnych žiar a slnečnú zimu. V zime tam teploty klesajú až na -20 stupňov. Najnižšia zaznamenaná teplota dosiahla úroveň -46,3 stupňa. Ani v letných mesiacoch teploty nevyskakujú príliš vysoko, dosahujú úroveň približne tri až sedem stupňov Celzia. A práve silné mrazy stoja za podivným zákazom.
Telá sa v zemi nerozkladajú
Mrazivé podnebie spôsobuje, že telá sa v zemi nedokážu rozložiť. Do roku 1950 bolo v Longyearbyen v prevádzke pohrebisko, kde bolo pochovaných 44 ľudí.
Keď však vedci zistili, že telá zostali po desiatkach rokoch úplne zachované a objavili v nich živé vzorky vírusu španielskej chrípky, zákonodarcovia pre obavu zo šírenia nebezpečných patogénov v roku 1950 prijali zákon o zákaze umierania a pohreboch v Longyearbyene. Pohrebisko zrušili a telá boli prevezené na nórsku pevninu.
Čo teda čaká obyvateľov, ktorí majú pred sebou posledné dni života? Úrady miestnym ponúkajú možnosť prevozu na nórsku pevninu. Musia tak absolvovať cestu dlhú vyše 2-tisíc kilometrov.
Žiadne pôrody
Zákaz umierania nie je jediným bizarným pravidlom, ktorý musia miestni dodržiavať. Obyvatelia nemôžu mať mačky. Tieto zvieratá majú vstup na ostrov prísne zakázaný. Dôvodom je ochrana vzácnych druhov vtákov.
V meste sa nevykonávajú ani žiadne pôrody. Nie sú síce zakázané, ale v meste sa nenachádza žiadna pôrodnica. Úrady tehotným ženám odporúčajú mesiac pred termínom pôrodu opustiť mesto a presunúť sa na pevninu.
Môže tu žiť ktokoľvek
Netradičné zákony však neprinášajú len zákazy. Na ostrove Svalbard sa môže usadiť ktokoľvek bez povolenia. Už od roku 1925 je bezvízovou zónou. Prisťahovalci však musia rátať s veľmi nehostinnou klímou a úplne iným režimom.
V zimných mesiacoch tu totiž nevychádza slnko, naopak od apríla do augusta svieti 24 hodín denne. Jednoznačným lákadlom je však polárna žiara, ktorú v zimných mesiacoch možno pozorovať aj počas dňa.
