„Mne a mojim peniazom vďačíte za to, čím teraz ste a je načase, aby ste svoj dlh voči mne začali splácať.” Hoci táto veta vyzerá ako odkaz oligarchu niektorému zo súčasných politikov, nie je to tak. Výzvu v tomto duchu poslal pred takmer 500 rokmi cisárovi Svätej ríše rímskej obchodník a bankár Jakob Fugger.
Na prvý pohľad trúfalosť, aby poddaný takto oslovil panovníka, ktorý vládol impériu rozprestierajúcemu sa nielen na väčšej časti strednej a západnej Európy, ale aj nad novoobjavenými územiami na americkom kontinente. Tento muž si to ale mohol dovoliť, a nielen preto, že by si ťažko vo vtedajšom svete hľadal niekoho bohatšieho.
Bol to totiž práve on, kto štedro financoval predstaviteľov svetskej i cirkevnej moci, cisárov a pápežov nevynímajúc, a tí sa, pochopiteľne, snažili s ním vychádzať po dobrom.
Americký analytik a publicista Greg Steinmetz vyčíslil v knihe Najbohatší muž, ktorý kedy žil Fuggerov majetok na 2,1 milióna zlatých, čo by pri dnešnej kúpnej sile znamenalo asi 400 miliárd dolárov. Pre porovnanie, hodnota majetku najbohatšieho súčasníka Bernarda Arnaulta a jeho rodiny je približne 206 miliárd dolárov.
Fugger by mal väčší majetok aj vtedy, aj by svoje peniaze dali dokopy Jeff Bezos a Elon Musk - 393 miliárd dolárov. Kto vlastne bol Jakob Fugger a ako sa v ére nastupujúceho novoveku stal z tohto potomka vidieckeho tkáča nielen najbohatší, ale aj jeden z najvplyvnejších mužov Európy?
Začal to chudobný tkáč
Odpoveď treba hľadať na juhozápade Bavorska, v Augsburgu, jednom z najstarších a na sklonku stredoveku aj najväčších nemeckých miest. Aj tu prekvitali remeslá a spomedzi nich najmä výroba tkanín. V meste teda hľadali šťastie viacerí vidiecki tkáči a jedným z nich bol Hans Fugger z dedinky Graben, ktorý sa tu usadil v roku 1367.
Oženil sa s dcérou cechmajstra, vďaka čomu získal status mešťana a zaradil sa tak do vyššej sociálnej vrstvy. Darilo sa mu aj v remesle, časom si kúpil dom v najlepšej časti mesta a vypracoval sa až na cechmajstra. Kedysi chudobného vidieckeho tkáča tak v roku 1396 evidovali v desaťtisícovom Augsburgu ako 40. najväčšieho platiteľa daní.
Rozbehnutý biznis úspešne rozvíjala po jeho smrti manželka a po nej syn Jakob. Najlepšie to opäť dokazuje pohľad do Steuerbuch, čiže mestskej daňovej knihy, podľa ktorej mu v roku 1466 s majetkom 7 350 zlatých patrila v hierarchii platiteľov daní siedma priečka. Tri roky predtým ale Jakob Fugger, ktorému neskôr kronikári pridali k menu prívlastok starší, aby ho odlíšili od úspešného syna, urobil dôležité rozhodnutie. Opustil tkáčsky cech a vstúpil do kupeckého.
Tento krok, spolu rastom majetku potvrdzuje, že práve obchod mal byť v ďalšom období pre Fuggerovcov prioritou. Ako nemenej dôležité sa ukázalo aj rozhodnutie, aby sa rodinný majetok v budúcnosti nedelil. Keď teda o tri roky na to umiera, podniku sa ujíma najstarší syn Ulrich Fugger s bratmi. Mal ich v tom čase štyroch (ďalší dvaja zomreli ešte v detstve), no najmladší Jakob sa podľa plánov rodičov nemal venovať obchodu. Určili mu cirkevnú kariéru.
Lenže ako to v podobných prípadoch neraz býva, plány rodičov sú jedna vec a realita druhá. Jakob skutočne začal študovať teológiu, lenže po smrti jedného zo starších bratov rodina rozhodla, že zaujme jeho miesto vo firme. Odišiel teda do Benátok, aby tam študoval za kupca.
Talentovaný obchodník
Už vtedy prejavoval obchodný talent a vytváral si aj dôležité kontakty. Vrchnému veliteľovi benátskeho vojska napríklad pomohol úradne zlegitimizovať nemanželskú dcéru, za čo ho neminula slušná odmena. Vlastným biznisom si tak zarábal na štúdium a nebol príliš odkázaný na to, aby mu ho financovala rodina.
Do jej podnikania sa ale tiež čoraz viac zapájal a aj jeho pričinením získali Fuggerovci priestor v benátskom paláci Fondaco dei Tedeschi, ktorý bol centrom nemeckých kupcov. Ulrich mu neskôr zveril takzvanú južnú obchodnú trasu, ktorá viedla cez Tirolsko do Benátok.
Jakob sa v obchodovaní a zarábaní peňazí skutočne našiel a stalo sa preňho priam alfou a omegou života. „Chcem zarábať tak dlho, ako mi to sily dovolia,“ vyhlásil vraj ešte v mladosti. Že nehovoril do vetra potvrdzuje záznam v augsburskej daňovej knihe. Jeho meno sa tam prvýkrát objavuje v roku 1492, keď priznal majetok vo výške 11 971 zlatých.
Vráťme sa ale do Tirolska, kde Jakob získal cenné skúsenosti ako faktor, čo bolo v stredoveku pomenovanie obchodného sprostredkovateľa. Práve v tomto období sa začal meniť aj charakter fuggerovského podnikania. Okrem obchodovania s bežným tovarom a komoditami firma pomaly prechádzala aj do sféry bankového a ťažobného biznisu. Najprv poskytovala pôžičky malým podnikateľom, no a tí, keď neboli schopní záväzky splácať, prevádzali na ňu svoje strieborné a zlaté bane.
Medzi jej dlžníkmi sa ocitol dokonca aj tirolský arcivojvoda Žigmund Habsburský, ktorému Fuggerovci postupne požičali takmer 300-tisíc zlatých. A výsledok? Po niekoľkých rokoch od neho získali práva na ťažbu nerastov v celom Tirolsku.
Po uši zadlžený Žigmund sa napokon musel vzdať vlády a na trón nastúpil jeho strýko, cisár Maximilián I. Pre Jakoba to bol doslova dar z nebies, najmä po tom, keď nový panovník uznal záväzky svojho predchodcu. Fuggerovci tak získali jednak dlžníka zvučného mena, a tiež silného ochrancu. Obzvlášť, keď sa ukázalo, že Maximiliánove finančné nároky sú čoraz vyššie a uspokojiť ich dokážu iba oni.
Státisícmi zlatých financovali nielen chod jeho dvora, ale aj vojnové ťaženia a niektorí historici sú presvedčení, že to bol práve Jakob Fugger, kto zariadil panovníkov sobáš s milánskou princeznou Biancou Máriou Sforzovou, ktorá so sebou priniesla tučné veno. Vzájomný vzťah s cisárom zašiel dokonca tak ďaleko, že sa v augsburskom sídle Fuggerovcov často zdržiaval.
Zbohatol na bystrickej medi
Ako vlastne fuggerovská rodinná firma fungovala? Oficiálne sa síce volala Ulrich Fugger a bratia z Augsburgu, no podľa zmluvy, ktorú v roku 1494 spísali, sa všetci traja, teda Ulrich, Georg a Jakob, na jej správe podieľali rovnako. Zároveň sa zaviazali, že ani jeden z nich nebude podnikať na vlastnú päsť. Viacerí historici ale zdôrazňujú, že hoci firmu navonok reprezentoval predovšetkým Ulrich, najväčší rozmach dosahovala zásluhou Jakoba, ktorý sa však dlho držal v ústraní.
V roku 1502 bratia zmluvu obnovili a okrem iného v nej pribudlo ustanovenie, týkajúce sa nástupníctva. V prípade smrti jedného z nich mali zvyšní dvaja vybrať na jeho miesto schopného nástupcu spomedzi potomkov, v prípade úmrtia dvoch bratov mal posledný získať neobmedzené dispozičné právo na celú firmu.
S tým do istej miery súvisela aj ďalšia záležitosť, a tou bola sobášna politika. Zákonnými partnermi Fuggerovcov sa mohli stať iba príslušníci bohatých a vplyvných rodín. Keď hovoríme o Jakobovi, jeho manželkou sa v roku 1498 stala o takmer 20 rokov mladšia Sibyla Arztová, neter augsburského starostu. Prežili spolu 27 rokov, potomkov sa však nedočkali.
Ťažba vzácnych kovov v Tirolsku bola však iba začiatkom. Jakob Fugger mal väčšie ambície, v jeho hľadáčiku sa ocitli výdatné zdroje medenej rudy s obsahom striebra na dnešnom Slovensku.
Skontaktoval sa preto s Jánom Turzom, ktorý mal nielen ťažobné práva pre Uhorsko a Poľsko, ale aj potrebné politické kontakty a navyše bol odborníkom v oblasti banského hospodárstva. Uzavreli obchodnú zmluvu a vznikol spoločný podnik, prostredníctvom ktorého sa Fuggerovci dostali k bohatým náleziskám v okolí Banskej Bystrice.
Odkedy tieto nerastné zdroje ovládli, stala sa meď zo stredného Slovenska, ktorej prevažnú časť spracúvali v novopostavenej huti v Moštenici, na dlhé obdobie významným činiteľom na svetových trhoch a tvorila aj základ mincovníctva v Kremnici. Tunajšia výroba tvorila až 40 percent európskeho objemu.
Turzovsko-fuggerovský podnik nemal obdobu v celej Európe a na banskobystrických vzácnych kovoch, ktoré vyvážal do celého sveta, napokon zarobil viac než dva milióny zlatých. Jakob sa ale o zisk veľmi nechcel deliť, a tak sa po čase obchodným trikom svojho uhorského spoločníka zbavil a získal na tomto trhu monopol.
Výnosné obchody s cirkvou
Obchodovanie bolo jedným, nie však jediným zdrojom príjmov Fuggerovcov. Už v druhej polovici sedemdesiatych rokov 15. storočia, keď sa začali venovať finančným operáciám, ktorými položili základ svojej banky, sa čoraz intenzívnejšie zaujímali aj o možnosť spolupráce s pápežskou kúriou. Prevod poplatkov a odvodov z úradov, cirkevných daní a v neposlednom rade aj z predaja odpustkov, ktoré Rím inkasoval, zabezpečovali talianski bankári, ako napríklad Mediciovci, Grimaldiovci, Strozziovci a ďalší.
Augsburská rodina sa do tejto spoločnosti dostala prvýkrát vďaka jednému zo synov Jakoba Fuggera staršieho. Markus, ktorý sa vydal na dráhu duchovného, sa stal sekretárom pápežskej kancelárie a podarilo sa mu zariadiť, aby niektoré poplatky išli do Ríma práve cez jeho rodinu.
Po jeho predčasnej smrti hrozilo, že Fuggerovci o tento nemalý finančný potenciál prídu. Keďže ich firma už mala po celej Európe množstvo pobočiek, začali ich prostredníctvom nadväzovať kontakty s jednotlivými biskupstvami. A oplatilo sa to. Počet oblastí, z ktorých do Ríma prevádzali peniaze sa postupne rozširoval a okrem nemeckého a švédskeho regiónu sa im podarilo zabezpečiť takto aj Sliezsko, časť Poľska, Uhorska, Francúzska, Švajčiarska a dokonca aj Talianska.
Provízie z prevodov síce neboli veľké, ročne išlo rádovo o pár tisíc zlatých, oveľa dôležitejšie však bolo, že vďaka týmto kontaktom získala fuggerovská banka množstvo klientov. Keďže cirkevní predstavitelia nesmeli oficiálne vlastniť žiadny majetok, svoje tajné vklady si ukladali práve u nej, a tam už išlo o zaujímavejšie transakcie.
Asi najvýznamnejším klientom bol v tomto smere biskup a neskôr kardinál Melchior z Meckau, ktorého vklady dosahovali podľa rôznych zdrojov výšku 150- až 300-tisíc zlatých. Jakob Fugger ale chcel ešte užší kontakt s Rímom, a napokon sa mu podarilo dostať sa priamo do blízkosti hlavy katolíckej cirkvi.
Pôžičky, určené nielen na chod pápežského dvora, dostával od neho Alexander VI., po ňom aj Július II. a Lev X.. Okrem toho dodával Rímu drahé kovy určené na razenie pápežských mincí a keď rímsky biskup vypísal odpustky na stavbu Chrámu sv. Petra, netreba ani hádať, kto zabezpečoval ich prevod.
Panovníka určil on
Za to, že prežívala doslova zlaté obdobie, vďačila rodinná firma Fuggerovcov predovšetkým Jakobovmu obchodnému nadaniu, jeho obratnosti a ctižiadostivosti. Po tom, ako v roku 1506 zomrel Georg a o štyri roky neskôr Ulrich, stal sa napokon jej jediným majiteľom. Podľa zmluvy, ktorú s bratmi kedysi spísali, vyplatil najprv ich dcéry a za spoločníkov si vybral synovcov Raymunda, Ulricha mladšieho, Hieronyma a Antona.
Po novom sa firma volala Jakob Fugger a synovia jeho bratov a v zmluve, ktorú uzavreli sa dohodli, že v prípade jeho smrti povedú podnik Ulrich mladší a Raymund.
Obchody naďalej prekvitali, fuggerovská spoločnosť inkasovala vďaka svojim rozsiahlym aktivitám závratné sumy, náhle však prišiel nečakaný úder. V januári 1519 zomrel cisár Maximilián I. a celý biznis augsburskej rodiny, nad ktorým panovník, vďaka tomu, že bol jej veľkým dlžníkom držal ochrannú ruku, sa ocitol v nebezpečenstve.
O ríšsku korunu sa síce uchádzal Maximilánov vnuk, španielsky kráľ Karol I., ktorý mohol zaistiť kontinuitu habsburgovskej vlády, a tým aj Jakobovho biznisu, narážal však na veľmi silnú opozíciu. Väčšine kurfirstov, ktorí boli oprávnení voliť rímskeho kráľa, sa práve pokračovanie habsburgovskej vlády nad Svätou ríšou rímskou nepozdávalo a prikláňali sa skôr k jeho protikandidátovi, francúzskemu panovníkovi Františkovi I. z rodu Valois. Jeho problémom však bolo, že voliteľom nedokázal zaplatiť. Lenže, ako sa ukázalo, rovnaké starosti mal aj španielsky uchádzač o trón.
V tejto situácii vstúpil do hry práve Jakob Fugger a nie je snáď treba pripomínať, koho bol pri voľbe ochotný podporiť. V Karolov prospech hralo niekoľko faktorov. Jednak už spomínaná kontinuita vlády jeho klientov Habsburgovcov a najmä ďalšia platnosť zmeniek, ktoré Maximilián podpísal, nehovoriac o tom, že by mohol prísť o ťažobné kontrakty. Navyše, Pyrenejský polostrov, ktorý španielsky kráľ ovládal, oplýval nerastným bohatstvom a umožnil by mu ďalšiu expanziu v banskom biznise.
Nad ponukou o podpore však Karol váhal. Fuggerovo postavenie sa mu zdalo až príliš silné a pokúšal sa získať peniaze potrebné na zaplatenie kurfirstov inde. Neuspel a bolo mu čím ďalej tým jasnejšie, že bez fuggerovskej podpory korunu nezíska.
Na konci júna 1519 bol napokon 19-ročný španielsky kráľ Karol I. vo Frankfurte nad Mohanom hlasmi takmer všetkých kurfirstov (okrem jedného) zvolený za rímskeho kráľa Karola V. Jakoba Fuggera za to voliteľom zaplatil dovedna 852-tisíc zlatých.
Cisár ho poslúchol
„Vaša cisárska milosť si zaiste dobre pamätá, ako sme, môj synovec a ja, verne slúžili k prospechu a vzostupu Rakúskeho domu. Zhromaždili sme a požičali Vám veľa peňazí na rokovania, pričom som si dokonca, nedbajúc na vlastnú ujmu, musel požičať od priateľov a iných dobrých ľudí, a to len pre slávu Vašej cisárskej milosti. Je zrejmé, že Vaša cisárska milosť by bez mojej pomoci nikdy nedostala rímsku korunu. Mohol som podporovať Francúzsko, za čo mi ponúkali veľa majetkov a statkov. Aké nepríjemnosti mohli v takom prípade vzniknúť Vašej milosti a Rakúskemu domu, to nech Vaša milosť zváži sama. Mala by teda pomyslieť neodkladné vrátenie peňazí, ktoré som vynaložil.“
Tento list napísal Jakob Fugger cisárovi Karolovi V. v roku 1523, teda štyri roky po jeho zvolení. Za celý ten čas sa totiž panovník nemal k tomu, aby svoje záväzky začal uhrádzať, nehovoriac o tom, že fuggerovská banka mu poskytovala ďalšie peniaze. Nedá sa ale povedať, že investované prostriedky by práve v tomto momente Fuggerovcom chýbali. Problém bol v niečom inom.
Ríšsky snem sa snažil obmedziť moc veľkých obchodných spoločností a chcel zabrániť ich monopolnému podnikaniu. Jakob teda potreboval zasiahnuť a kto iný by to mal urobiť, ako cisár. Podporil ho aj pápež Hadrián VI., ktorý bol kedysi Karolovým vychovávateľom. Aj vzhľadom na tieto vzťahy napokon zvíťazil. Cisár proti ríšskym stavom zasiahol a monopoly podporil. Vážnosť Jakoba Fuggera v očiach ostatných obchodníkov po tomto ešte viac narástla.
Z tisícov urobil milióny
Najmajetnejší muž Európy a vlastne celého vtedajšieho sveta zomiera dva dni pred koncom roka 1525 ako 66-ročný. Podľa dobových záznamov ho v posledných mesiacoch života čoraz viac sužovala choroba. Hodnota jeho majetku v tom čase prevyšovala dva milióny zlatých.
Keďže nemal deti, podľa závetu mal na jeho miesto miesto v rodinnej spoločnosti zaujať synovec. Ulrich mladší, pôvodne ustanovený nástupca však zomrel ešte pred ním a Raymunda napokon z z nového testamentu vyškrtol, pretože sa mu nezdal príliš silný na to, aby podnik viedol. Celá firma tak pripadla Antonovi Fuggerovi.
Ten v politike svojho strýka pokračoval nielen v obchodovaní, ale aj pri podpore Habsburgovcov a majetok ešte viac zveľadil. A takisto investoval aj na našom území. Nielen do ťažby rúd a výroby medi. V roku 1535 kúpil hrad Červený Kameň, ktorý plánoval využiť ako bezpečný sklad pre tovar, s ktorým obchodoval.
Ďalšie generácie Fuggerovcov však už na obchodné aktivity Jakoba a Antona nenadviazali a firma postupne upadala. Z prostriedkov, ktoré im zanechali, však stále dokázali honosne žiť.
