Americký novinár Jake Adelstein strávil desaťročia v Japonsku, kde sa venoval odhaľovaniu tajomstiev organizovaných zločineckých gangov. Vydal aj knihu Tokyo Vice a pred jej vydaním si najal osobného strážcu a navštívil Makota Saiga, ktorý bol členom jakuzy na dôchodku. Saigo súhlasil, ale mal podmienku, aby novinár napísal jeho životopis. „Chcem, aby môj malý syn vedel, kto som bol a čo som robil. Nemyslím si, že sa dožijem dosť dlho, aby som ho videl vyrastať,“ povedal. Jeho príbeh napokon vyšiel v knihe Posledný jakuzák.
Príbeh
Saigo sa narodil okolo roku 1960. V škole bol veľkým mladíkom, ktorý sa „týčil nad svojimi spolužiakmi ako medveď medzi jeleňmi“. Členom organizácie nazývanej „jakuza“ sa stal, pretože sa mu nepáčila „upätá japonská spoločnosť“.
„Bolo to aj preto, že mal záľubu v luxusných sexuálnych pracovníčkach, čo mu spôsobilo dlhy vo výške 60 miliónov jenov, keď bol sotva v puberte. Pred úžerníkmi ho ochránilo len pripojenie k Inagawa-kai, tretej najmocnejšej skupiny jakuzy v Japonsku,“ píše sa na portáli Yahoo.
Začiatkom 80. rokov ho odsúdili za prechovývanie metamfetamínu. Skončil v jednom z pekelných väzení. „Dozorcovia ho privítali slovami: Stratil si svoje ľudské práva hneď, ako si sem vstúpil. Takmer ho tiež vylúčili z Inagawa-kai, ale po prepustení z väzenia sa vykúpil natoľko, že sa stal vodcom podskupiny Inagawa-kai, ktorú tvorí 150 mužov,“ dodáva novinár.
Čo bolo ale zvláštne bolo, keď chcel získať pôžičku bez zábezpeky. Svojim ľuďom vtedy prikázal, aby sa prišli do miestnej banky a priniesli so sebou aj mačku. Tie následne začali dráždiť a hluk vyháňal všetkých zákazníkov. Trvalo to dovtedy, kým riaditeľ nesúhlasil so Saigovými podmienkami. V srdci bol ale tento muž mäkký, a keď riaditeľ banky prišiel o prácu, dal mu päť miliónov jenov. Okrem toho trval aj na tom, že každý z jeho mužov, ktorý nejakej mačke ublíži, nedostane denný plat.
Časy rozkvetu
V tomto čase bola jakuza ako súčasť komunity a miestni podnikatelia im platili za ochranu. Rôzne gangy medzi sebou bojovali, ale existoval kódex, ktorý im zakazoval ubližovať bežným ľuďom, a taktiež ani nenosili zbrane. Saigo sa uskromnil a prípadných nepriateľov odbavil čímkoľvek, čo mu prišlo pod ruku. V Japonsku boli síce prijaté zákony proti týmto organizáciám, ale polícia nevidela zmysel v ich presadzovaní.
Adelstein tiež poukazuje, že tieto gangy boli závislé na rituáloch a hierarchii. Raz si Saigo dokonca musel odrezať malíček, aby tak splatil dlh jedného z jeho mužov. Keď bol mladý, jakuzy dodržiavali prísne kódex, ktorý zakazovali užívanie drog. Avšak generácie, ktoré prišli v 90. rokoch boli chamtivejšie, bezohľadnejšie a viac si potrpeli na spúšť. V tom období už aj polícia začala presadzovať zákony, ktoré zakazovali ľuďom platiť gangom za ochranu. Preto Saigo nebol schopný prinášať finančné prostriedky a vylúčili ho. A ako sa ukázalo, zbaviť sa návyku od tejto organizácie bolo náročnejšie, ako vyliečiť sa z drogovej závislosti.