Francúzsky sociológ Antoine Dain sa snaží tento problém riešiť. Nepovažuje to za iracionálny idealizmus alebo vrtkavé prospechy. Je to ako preraďovanie v aute, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Zamestnanie sa zvyčajne považuje za zdroj zdrojov, za existenčnú nevyhnutnosť. S bičom hypotéky, ktorý nad nami visí, sa trápime nad tým, že život nám kráti čas na krátke a dlhé týždne, nad trojzmennou prevádzkou, útrpným dochádzaním do práce alebo nekonečnými stretnutiami.
Zábleskom často nenaplnenej nádeje môže byť, že možno po rokoch vystúpime na kariérnom rebríčku o jeden či dva stupne vyššie. Zlepšíme sa. Tendencia „posunúť sa vyššie” a brať za to viac peňazí sa zdá byť celkom prirodzená.
Ale mnohí z tých, ktorí sa v kariérnom rebríčku svojej profesie vyšplhali pomerne vysoko, sa zrazu rozhodnú pre presne opačnú tendenciu. Dobrovoľne sa vzdávajú svojich ambícií a smerujú nadol.
Typickým príkladom je úspešná riaditeľka regionálnej pobočky veľkej bankovej inštitúcie, ktorá má najlepšie predpoklady na ďalší postup. Namiesto toho však dáva výpoveď a odchádza piecť narodeninové torty na plný úväzok domov. Vo svojom rozhodnutí nie je sama.
Šéfov, ktorí odchádzajú zo sveta veľkého biznisu do stolárskej dielne alebo špičkových fyzikov, ktorí sa stanú staviteľmi kachlí, je viac než dosť na to, aby sa to dalo považovať za impulzívny skrat a štatistickú odchýlku.
Tí horší neodchádzajú
V sociologickej praxi sa pre tento jav už pred rokmi vžil termín „downshifting”. Downshifting, cielený zostup, zostupná mobilita. Táto kariérna „anomália” si vyslúžila prvú zmienku v spravodajských médiách západného sveta v 90. rokoch 20. storočia. A dodnes zostáva pre sociológov hádankou. Fenomén downshiftingu sa vymyká priamočiarym a zovšeobecňujúcim kategorickým vysvetleniam.
Z vrcholových pozícií totiž neodchádzajú vždy ľudia, ktorí môžu byť profesijne vyhorení, vnútorne zlomení a vyčerpaní, neschopní držať krok s pracovným tempom. Často smerujú dolu v plnej sile. Zvyčajne to nie sú ani snílkovia, ktorí by sa zriekli ekonomického materializmu. Nestratili ani svojho pôvodného dravého ducha.
Zvyčajne neobstojí ani tvrdenie, že sa pravdepodobne len snažia novou prácou dosiahnuť lepšiu rovnováhu medzi zamestnaním a voľným časom. V skutočnosti rešpektovaní architekti často trávia viac času vo svojich domácich pražiarňach kávy alebo výrobniach syra ako vo svojich predchádzajúcich zamestnaniach. Klasické metriky a jednoduché vysvetlenia tu zlyhávajú.
Nová krajina na obzore
Antoine Dain, docent sociológie na Univerzite v Aix-Marseille, považuje snahu o označenie tohto javu za škodlivú. On sám považuje downshifting skôr za „neprebádanú krajinu, ktorá sa ešte len objaví na obzore”. A namiesto toho, aby sa ho snažil kategoricky vtesnať do kritérií a tabuliek na prvý pohľad, uprednostňuje voľnejší opis.
Dainove štúdie zatiaľ skúmajú downshifting z opatrného odstupu výskumníka, pričom si nenárokujú právo zovšeobecňovať a vyvodzovať veľké závery. K čomu zatiaľ dospel? Napríklad, že pravidlá sa menia.
Po celé generácie sa vo Francúzsku dynamická sociológia zamestnanosti dala charakterizovať reprodukciou pracovných zaradení; synovia často nastupovali do tých istých profesií, ak nie presne do tých istých tovární, ako ich otcovia. A tiež tradičný trend mierne vzostupnej kariérnej mobility.
To znamená, že po rokoch strávených na montážnej linke sa človek prepracuje na pozíciu vedúceho skupiny, zmeny, výrobnej haly, vedúceho prevádzky. Ale bol to postupný vzostup od montážnej linky až po čalúnené kreslo v zasadacej miestnosti tejto továrne počas porady vedenia.
„Tento model sa prakticky vytratil,” opisuje Dain. „V medzigeneračnom meradle máme často deti, ktoré v dospelosti zastávajú v profesionálnej hierarchii pozície, ktoré sú výrazne nižšie ako tie, ktoré zastávali ich rodičia. A vo vnútrogeneračnom meradle mladí ľudia často zastupujú pozície, na ktoré nemajú kvalifikáciu zaručenú dlhodobým progresívnym rastom.”
Tridsaťročný inžinier môže na prvý pokus po škole získať miesto za šéfovským stolom v automobilke, zatiaľ čo jeho rovesníci spolu s mužmi vo veku ich otcov už nikdy nevystrčia nos z továrne.
Každý druhý človek chce zmenu
Toto nerovnomerné a povedzme beztriedne rozdelenie potom môže byť generátorom nespokojnosti, neistoty a vnútorného vykorenenia, straty medzigeneračnej kontinuity. Výsledkom môže byť zmena zamestnania. V januári minulého roka bolo 21 % všetkých zamestnaných Francúzov v procese zmeny zamestnania. A ďalších 26 percent uvažovalo o takejto zmene v dlhodobejšom horizonte.
Približne jedno až päť percent z nich nepovažuje za nerozumné, ak im ďalšia práca „prinesie menej peňazí, ale bude pre nich prínosom v iných oblastiach”. Napríklad v kratšom dochádzaní do práce, kĺzavom pracovnom čase, možnosti individuálneho prispôsobenia pracovného výkonu, lepších nepeňažných zamestnaneckých výhodách, väčšom pocite spokojnosti. A to sú potenciálni adepti dobrovoľného zostupu.
Daina zaujímali ďalšie podrobnosti, a tak osobne urobil rozhovor s päťdesiatimi piatimi francúzskymi downshiftermi. Jeho prvým zistením je, že väčšina z nich zmenila svoju kariérnu dráhu kvôli „skúsenostiam a zážitkom”. Chceli od života viac, aj keď to znamenalo mať menej.
„Viac ako materiálne zdroje alebo prestíž ich bývalého profesionálneho postavenia bolo pre nich prioritou viesť uspokojujúci a plnohodnotný pracovný život,” hovorí Dain.
Hľadanie zmyslu a viditeľných výsledkov
Nešlo však o finančný hazard. „Často mali najrôznejšie finančné záchranné siete,” opisuje Dain. „Pre niektorých to boli dávky v nezamestnanosti na čas potrebný na rekvalifikáciu, príjem manžela/manželky, finančná pomoc od príbuzných, predchádzajúce úspory alebo dokonca príjem z nehnuteľností.”
Pre nich neboli downshifty iracionálnym dobrodružstvom s fatálnymi následkami, ale premysleným plánom, ktorý bol pre downshifterov ekonomicky výhodný aj za cenu určitej skromnosti. Zaujímavé je aj to, že podľa ich vlastných slov väčšina z nich nespálila všetky mosty, ale zachovala si potenciál, ktorý im aspoň teoreticky umožňuje vrátiť sa ku kvalifikovanejšej práci, ak sa veci nevyvíjajú podľa ich predstáv.
Videnie zmyslu a výsledkov
Spoločným znakom väčšiny respondentov bolo, že im v ich súčasnej práci chýbal zmysel. To bol dôvod, prečo si za svoju novú prácu vybrali manuálnu alebo remeselnú prácu. Páčilo sa im, že na rozdiel od ich predchádzajúcej kancelárskej alebo intelektuálnej práce bola oslobodená od akejsi vonkajšej neproduktívnosti. Skrátka, za tým, čo teraz robili, videli výsledky.
Pracovníci, ktorí sa rozhodli pre downshifting, zhodne opisovali remeselnú a manuálnu prácu ako prácu s „príjemne konkrétnym” charakterom. „Páči sa im, že produkt činnosti je hmatateľný, čo im uľahčuje stotožnenie vynaloženého úsilia s výsledkom, ktorý prináša,” opisuje Dain.
„A to im kontrastuje s bývalými nekonečnými hodinami stretnutí, kudrlinkami jemnej vnútornej politiky, nekonečnými a zbytočnými debatami o témach, ktoré považujú za povrchné, umelé alebo abstraktné v kontexte reálneho života.”
Napokon, prechod na remeselnú prácu im umožňuje kontrolovať a prevziať zodpovednosť za všetky nadväzujúce fázy výroby produktov. Sú výlučne zodpovední za cestu od cesta k voňavému pečivu, od mlieka k syru alebo od dosiek ku kvalitnej podlahe.
„Pocit, že môžu sami prevziať výrobný proces krok za krokom, a to po technickej aj organizačnej stránke, im dáva silný pocit uspokojenia. Je to neporovnateľné s dnes bežnou deľbou práce, ktorá z ľudí robí anonymné kolieska v súkolí. Súčiastkou, ktorá si ani neuvedomuje, čo v systéme robí,” zhrnul Antoine Dain.
Francúzsky sociológ si nemyslí, že fenomén downshiftingu je ľahko pochopiteľný. Očakáva však, že tento jav bude čoraz dôležitejší.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súšasťou je aj Brainee.
