Tento pojem sa dnes používa veľmi voľne. Stačí, aby bol niekto nespoľahlivý, preháňal alebo mu človek proste neveril, a hneď dostane nálepku klamára. V skutočnosti je však patologické klamanie často prejav omnoho hlbšieho psychického napätia.
Psychiatrička Christina Ni pre SELF vysvetlila, že patologické klamstvo nie je samostatná diagnóza, ale vzorec správania, ktorý môže súvisieť s vnútornou neistotou, zraniteľnosťou či emočnou nepohodou.
Ako teda vyzerá človek, pre ktorého sa klamstvo stalo bežnou súčasťou života? Portál Vice vo vojom článku upozorňuje najmä na týchto päť znakov:
Klamstvo ide akoby samo
Pri bežnom klamstve človek spravidla zvažuje, či niečo zatají alebo skreslí. Pri patologickom klamárovi to tak nefunguje. Lož prichádza rýchlo, spontánne a bez nejakého väčšieho premýšľania.
To už nie je náhoda ani výnimočné zlyhanie. Je to nastavenie, pri ktorom sa nepravda stáva prvou reakciou.
Neklamú len v jednej oblasti, ale všade
Niekto zvykne klamať partnerovi, niekto rodičom, a niekto predstiera len na sociálnych sieťach. Pri patologickom klamaní sa to však neobmedzuje na jednu konkrétnu situáciu alebo okruh ľudí.
Takýto človek klame doma, medzi priateľmi, v práci aj pred cudzími ľuďmi. Menia sa okolnosti, menia sa témy, ale vzorec správania zostáva rovnaký. Nejde o jednorazové zavádzanie, ale o spôsob, akým bežne funguje vo svete.
Klamstvá často nedávajú žiadny zmysel
Pri mnohých lžiach sa dá pochopiť motivácia, napríklad keď sa človek chce vyhnúť hanbe, problému alebo odmietnutiu. Lenže pri patologickom klamárovi sa často stáva, že si vymýšľa aj tam, kde z toho nemá žiadny zjavný prospech.
Christina Ni upozorňuje, že takéto klamstvá často neprinášajú žiadnu viditeľnú výhodu. Skôr môžu slúžiť ako rýchla náplasť: pomáhajú človeku na chvíľu cítiť sa dôležitejšie, prijatejšie alebo istejšie. Aj preto býva komunikácia s takým človekom pomerne vyčerpávajúca.
Vymýšľajú si aj veci, ktoré sa dajú ľahko odhaliť
Logika by hovorila, že ak niekto klame často, mal by to mať aspoň dobre nacvičené. Lenže patologickí klamári si niekedy vymýšľajú také očividné nezmysly, že ich možno overiť takmer okamžite.
Psychiater Owen Scott Muir pre SELF poznamenal, že keďže klamú stále, ich nepravdy bývajú až komicky ľahko preveriteľné. Raz tvrdia jedno, potom druhé, a inokedy podajú tú istú udalosť v niekoľkých úplne odlišných verziách. A často si ani neuvedomia, že to rozprávajú ľuďom, ktorí sa medzi sebou poznajú.
Majú výčitky, ale aj tak neprestanú
Klamár môže pôsobiť previnilo, zahanbene alebo psychicky vyčerpane. Drew Curtis spomína, že ľudia v jeho výskume pociťovali ľútosť aj niekoľko hodín či dní po tom, čo klamali. Premýšľali nad tým, prečo to urobili, a trápilo ich to.
Ak teda niekto klame stále, pravidelne ho pri tom odhalia, a napriek tomu je zjavné, že ho to vnútorne ničí, nemusí ísť len o chladnú manipuláciu. Môže za tým byť aj silné vnútorné nutkanie.
Je dôležité nepoužívať túto nálepku unáhlene. Nie každý, kto klame, je patologický klamár. Rozdiel je najmä v miere, opakovaní a v tom, že klamstvo prestáva byť nástrojom a stáva sa spôsobom existencie, bez ktorého by nevedel fungovať.
