Stalin, Husajn aj Idi Amin nezabudli prikrášliť ani svoje mladé roky, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Josif Stalin: čo s kňazským seminárom v životopise?
Kontroverzie osobnej histórie Josifa Vissarionoviča Stalina by vydali na román. Faktického doživotného diktátora Sovietskeho zväzu však najviac ťažila škvrna v jeho ranom životopise.
Už od revolučného roku 1917 nebolo pochýb, že komunisti vstúpili do vojny proti cirkvi. Náboženstvo podľa nich zaslepovalo oči utláčaných más a bolo prekážkou vzniku socialistickej spoločnosti. Preto bolo tvrdo potláčané.
Duchovní boli prenasledovaní, mučení, zatváraní, popravovaní alebo posielaní do vyhnanstva v gulagoch. Kostoly sa zatvárali, kláštory rozpúšťali, kňazské semináre likvidovali. Cirkevný majetok bol hromadne konfiškovaný a Stalin stál na čele celoštátnej antináboženskej kampane.
Ako teda masám vysvetliť, že ten istý Stalin, vedúca postava boja proti cirkvi, kedysi navštevoval cirkevnú základnú školu? Ako znesiteľne objasniť fakt, že z tejto školy, ktorú absolvoval s vyznamenaním, prešiel – s cirkvou plateným štipendiom – k ďalšiemu náboženskému vzdelaniu a v roku 1894 sa zapísal do pravoslávneho bohosloveckého seminára v Tbilisi?
Nešlo o maličkosť. Takéto „hriechy minulosti“ mohli kohokoľvek spoľahlivo dostať do gulagu skôr, než by ste povedali „Sibír“.
Stalin sa to pokúšal, na nekompromisného diktátora až prekvapivo opatrne, vysvetliť svojím „zámerným plánom“. Chcel vraj študovať cirkev, svojho úhlavného nepriateľa, zvnútra, aby ju potom mohol účinnejšie zničiť. Biograficky tvrdil, že v časoch cárskej biedy neexistovala iná cesta k vzdelaniu než cirkevná základná škola. A seminár? Jedna z mála možností, ako sa chlapci z nižších vrstiev mohli ďalej vzdelávať.
Vraj však rýchlo prekukol prázdnotu náboženského slovíčkarenia a pocítil hlboké sklamanie. Najmä keď ako údajne brilantný študent často diskutoval teologické rozpory s ortodoxnými učiteľmi a oni nedokázali obhájiť svoje pomýlené vieroučné tézy.
Za to ho mali týrať, zatvárať do školského väzenia a správať sa k nemu ako jezuiti medzi pohanmi. Videli, že odhalil ich lži, a preto ho chceli zničiť. On sa však naplno oddal vlastnej revolučnej ideológii a na znak odporu zo seminára v šestnástich rokoch z vlastnej vôle odišiel.
Historické dokumenty a osobné svedectvá však vykresľujú úplne iný obraz. Stalin bol veľmi priemerný a tichý študent. Konflikty s vyučujúcimi mal síce často, no iba pre nepozornosť a nedisciplinovanosť. Zo seminára neodišiel sám a ani nebol vylúčený pre politické prebudenie. Bol vylúčený pre opakované absencie a neplnenie akademických štandardov, a to takmer až vo svojich dvadsiatich rokoch, keď už mal byť podľa vlastného rozprávania dávno zapojený do revolučných aktivít.
Školské záznamy ho vôbec nevykresľujú ako ideologického génia ani brilantného študenta. Celá jeho disciplinárne riešená „revolučná činnosť“ sa obmedzovala na čítanie svetských kníh. Romantizovaný obraz seminaristu-mučeníka bol produktom porevolučnej propagandy.
Saddám Husajn: pastier kôz z Tikrítu?
Bol to mladík, ktorého dušu formovalo tvrdé detstvo a útrapy neľútostnej irackej krajiny, alebo protekčné dieťa predurčené vplyvným rodinným klanom k úspechu? V roku 1959 ešte túto otázku riešiť nemusel. Životne dôležité preňho bolo čo najrýchlejšie zmiznúť do exilu. Dôvodom bol nepodarený atentát na auto vtedajšieho irackého vodcu Abd al-Kásima.
Dvadsaťdvaročný Saddám Husajn al-Tikrítí sa stratil v sýrskom a neskôr egyptskom exile skôr, než si poňho prišla tvrdá spravodlivosť. Včas sa vyhol trestu, a o dvadsať rokov neskôr sa sám stal prezidentom a doživotným diktátorom Iraku.
Až vtedy sa začala jeho minulosť znovu rozoberať. Kým vlastne bol, keď sa prvýkrát pokúsil „sťať hlavu hadovi“ al-Kásimovi? Existovali prinajmenšom dve verzie: dlhé roky však platila len tá, ktorú si Saddám Husajn sám vytvoril.
V Tikríte rozhodne nebol neznámy. Jeho široko rozvetvené sunnitské príbuzenstvo patrilo k regionálnej klanovej elite. Jeho strýko Chajralláh Tulfah, oddaný nacionalista a bývalý armádny dôstojník, mal v oblasti rozhodujúce slovo. Práve vďaka nemu Saddám už v čase atentátu (druhý rok) robil kariéru vo vysokej politike. Začal v Tikríte, pokračoval v hlavnom meste. Popritom študoval právo na Bagdadskej univerzite a pripravoval sa na učiteľskú dráhu.
Lenže príbeh protekčného dieťaťa z dobrej rodiny, ktoré malo prístup k vzdelaniu a pokúsilo sa zvrhnúť vládu, bol pre nespokojené iracké masy nepredajný.
Preto Saddám po nástupe k moci svoj životopis „kreatívne“ prepísal. Vykreslil sa ako vidiecky chlapec, pastier kôz, sotva prežívajúci v biede vyprahnutej krajiny. O otca vraj prišiel skoro, nevlastný otec, veľký podvodník a klamár, ho namiesto školy nútil kradnúť.
To sa mu ako dieťaťu čistého srdca a hlbokej viery protivilo. Radšej bosý a v otrhaných šatách blúdil tikrítskou púšťou, aby jeho dušu formovali útrapy neľútostnej irackej krajiny. Základného vzdelania sa mu takmer nedostalo, čítať vraj nevedel až do desiatich rokov. Vzdelanie získal až oveľa neskôr, a okamžite sa prejavil ako prirodzený talent.
Celý tento obraz bol súčasťou snahy osloviť vidiecke obyvateľstvo. Vyumelkovaná identita, ktorá sa dostala aj do učebníc irackého dejepisu, mu umožnila prezentovať sa ako stelesnenie odolnosti a ducha prostého Iraku. Odlišovala ho od technokratov a „skazených intelektuálov“ so západným vzdelaním a posilňovala jeho imidž nacionalistického vodcu.
Historikom tým však poriadne zamotal hlavu. Podľa vlastného rozprávania mal strednú školu dokončiť v Káhire až vo veku dvadsaťštyri rokov. V tom čase však už mal za sebou dva roky štúdia práva v Bagdade a niekedy v tom období sa zapísal aj na právnickú fakultu Káhirskej univerzity. Diplom však nikdy nezískal a právnikom sa nestal, to bol jeden z mála pravdivých údajov v cenzurovanom životopise údajného pastiera kôz z Tikrítu.
Mäsiar Idi Amin: v uniforme rovno od kolísky
Vojnový hrdina, ktorý svojou odvahou a nasadením opakovane zachraňoval životy spolubojovníkov – takúto auru okolo seba vytváral Idi Amin Dada. Ugandský diktátor známy ako Mäsiar z Kampaly si však sám vymyslel titul: „Jeho Excelencia, prezident na doživotie, poľný maršal Al-Hádží, doktor, VC, DSO, MC, pán všetkých zvierat na zemi a rýb v mori, dobyvateľ Britského impéria v Afrike všeobecne a v Ugande zvlášť.“
Perlou jeho životnej dráhy malo byť vyznamenanie od britskej armády, ktoré si vraj vyslúžil počas barmskej kampane Spojencov v rokoch 1942 – 1945. A práve tu vzniká problém.
V čase začiatku bojov v Barme mal Idi Amin iba štrnásť rokov. K vojenským zásluhám mal asi tak blízko, ako Afrika k Ázii.
Realita bola iná. Do desiatich rokov pásol kozy v ugandskej Lugaze, na rozdiel od Saddáma Husajna skutočne. Po presťahovaní k strýkovi do Semuta sa učil verše Koránu naspamäť, keďže čítať nevedel. Do základnej školy ho neprijali ani v dvanástich rokoch, údajne pre čiastočný nubijský pôvod otca.
V sedemnástich rokoch, stále negramotný, získal vďaka katolíckej farnosti prvú prácu – ako pomocný vrátnik v hoteli Grand Imperial v Kampale.
Iní diktátori by sa takýmto pôvodom chválili, Idi Amin sa zaň hanbil.
Pri moci ho držala armáda, a tak sa snažil pôsobiť ako najväčší a najlepší vojak, vzor pre všetkých mužov v uniforme. Mýtus vojnového hrdinu mu umožnil prezentovať sa ako nacionalistický bojovník a obranca Ugandy. Bol posadnutý hodnosťami a vojenskými insígniami. Vo svojom šatníku mal viac než štyridsať ceremoniálnych uniforiem, pokrytých záplavou vyznamenaní za neexistujúce zásluhy.
Lásku k armáde si vypestoval už v mladosti. Keď na hotelovej recepcii nosil ťažké kufre, mohol z okien sledovať pochodujúce koloniálne jednotky kráľovských afrických strelcov. Ich uniformy ho nadchli, a tak sa k nim nechal naverbovať.
Nie však ako vojak, ale ako pomocný kuchár a nosič výstroja. Skutočný vojenský výcvik a hodnosť vojaka získal až pri nasadení jednotky v Keni v roku 1947, teda dva roky po tom, čo mal byť údajne vyznamenaný ako vojnový hrdina v Barme.
Ani tam však nijako nevynikal. Hodnosť desiatnika dosiahol až po šiestich rokoch a aj potom bol v pluku skôr terčom posmechu. Bývalí dôstojníci ho opisovali ako nevyspytateľného a nedisciplinovaného vojaka, obávaného skôr pre brutalitu voči civilistom než pre odvahu v boji.
Hrôzostrašným príkladom bolo jeho potrestanie turkanských zlodejov dobytka – pred popravou ich celé hodiny osobne mučil. Rovnaký „talent“ uplatňoval aj pri potláčaní somálskych povstalcov. Na tom nebolo nič hrdinské.
Povesť udatného bojovníka, vojaka od narodenia a ostrostrelca si k vlastnému životopisu pridal až ako prezident. V tom čase sa však v Ugande už sotva našiel niekto, kto by sa Mäsiarovi z Kampaly odvážil odporovať. Telami mŕtvych aj živých oponentov kŕmil krokodíly, hyeny a levy. Pri moci sa udržal deväť rokov – v priemere bolo počas každého dňa jeho vlády zavraždených 104 ľudí.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.