Detaily desivých činov príslušníkov nacistickej tajnej polície odhalili povojnové súdy. Píše portál Idnes.cz
„Pokiaľ ide o najhorších gestapákov, pri výsluchoch sa brutálne správali predovšetkým príslušníci gestapa z radov brnianskych a moravských Nemcov, ako Willi Braun alebo Emil Seitz, pôvodným priezviskom Zajíc,“ vymenúva brniansky historik Vladimír Černý, ktorý zároveň podotýka, že sídla riadiacich úradovní gestapa v Prahe a Brne sa stali symbolmi nenávideného okupačného režimu.
„Aj v Brne sa prví príslušníci gestapa objavili už 15. marca 1939. Išlo o 70 až 80 členov viedenskej riadiacej úradovne pod velením kriminálneho komisára Ewalda Taudta, spolu s približne 30 gestapákmi zo Stuttgartu,“ opisuje začiatok hrôzostrašnej činnosti nacistov.
A dodáva, že po krátkom čase sa gestapo v apríli 1939 usídlilo v budove krajinskej školskej rady na Mozartovej ulici, kde pôsobilo až do decembra 1940. Vtedy sa trvalým sídlom brnianskej riadiacej úradovne stala novo upravená Právnická fakulta Masarykovej univerzity na dnešnej Veveří. Tu gestapo sídlilo až do apríla 1945.
„Niekdajšie posluchárne pre študentov a pracovné miestnosti profesorov sa premenili na kancelárie a vyšetrovne, kde prebiehali výsluchy,“ spresňuje Černý a k už uvedeným menám obávaných vyšetrovateľov pridáva aj Antona Rottera. Ďalšieho, ktorý sa „navždy zapísal do pamäti tých, ktorí museli prejsť martýriom výsluchov“.
A práve jedna z obetí, strážnik Antonín Vyskočil, ktorý strašné vyšetrovacie metódy gestapákov prežil a nebol následne popravený, mohol pri povojnovom súdnom procese svedčiť o spôsoboch mučenia Emila Seitza.
„Okamžite pristúpil k bitiu obuškami po chrbte a krížoch, kopaniu do nôh a bedier, udieraniu päsťami do rebier, bil ma obuškom v oblasti srdca tak silno, až som upadol do úplného bezvedomia a zrútil sa na zem. Tam ma kopal do rebier tak, že som od bolesti znovu nadobudol vedomie. Prikázal mi vstať a začal ma udierať po tvári rukou tak, že mi zlomil pravý horný rezák. Remienkom z obušku ma bil cez tvár. Keď som sa ho spýtal, prečo ma bije, že ma zabije, odpovedal: Ty ku*va, ja ťa chcem zabiť!“
Asi najhoršiu povesť si podľa historika právom získala policajná väznica, ktorú otvorili v januári 1940 v priestoroch Kounicových študentských internátov.
„Tieto budovy boli postavené v 20. rokoch a slúžili na ubytovanie študentov až do 17. novembra 1939, keď ich počas veľkej razie obsadilo gestapo. Keďže sa nachádzali len niekoľko stoviek metrov od právnickej fakulty, nacisti sa rozhodli vybudovať tu veľkú väznicu, ktorou do apríla 1945 prešlo približne 35-tisíc ľudí z celej Moravy, ale aj z iných krajín,“ približuje.
Činné boli aj stanné súdy. Po ich rozsudkoch skončilo na dvore Kounicových internátov, kde sa popravovalo zastrelením aj obesením, takmer 700 ľudí.
„Išlo o mužov aj ženy, ľudí všetkých možných profesií — od univerzitných profesorov až po robotníkov. Najmladšou obeťou sa stal ani nie jedenásťročný Miloš Prudil, ktorého rodičia podporovali partizánov,“ zhrňuje Černý a dodáva, že neľudské podmienky väznenia viedli mnoho ďalších ľudí k samovraždám, zatiaľ čo iní zomreli počas výsluchov.
„A ďalších zasiahli výstrely strážcov, keď sa nedovolene priblížili k oknám ciel,“ dopĺňa historik.
Oddaný vojak aj zapálený gestapák
Čo teda vieme o najhorších brnenských vojnových zveroch? Zaujímavý a svojím spôsobom možno aj typický je prípad už spomínaného surovca, kriminálneho asistenta Emila Seitze, ktorý pôsobil pri brnenskom gestape od 1. októbra 1940.
„Hoci bol nemanželským dieťaťom a svojej matke, Češke Jozefe Zajícovej (odtiaľ aj jeho priezvisko Seitz ako ponemčený Zajíc), sa narodil 26. februára 1915 v Dolných Kouniciach, nehovoril plynulo po česky a hlásil sa k nemeckej národnosti. Bol tiež členom nemeckého telovýchovného spolku a Národnosocialistickej nemeckej strany robotníckej (NSDAP),“ zistil o tomto vyučenom zámočníkovi vo svojej práci o brnenskom gestape historik Václav Adamec.
Ďalej uvádza, že tento nemecky zmýšľajúci „polovičný Čech“ bol v roku 1938 počas mobilizácie československej armády povolaný k 3. pešiemu pluku Jana Žižku z Trocnova a po 1. októbri 1938 dokonca podpísal reverz, aby nebol z vojenskej služby prepustený, pretože sa považoval za Nemca lojálneho voči Československej republike.
„Po nemeckej okupácii a prepustení z československej armády okamžite požiadal o udelenie ríšsko-nemeckého občianstva, ktoré získal ešte počas leta, a ako Nemec s ríšskym občianstvom bol 1. decembra 1939 povolaný do wehrmachtu, s ktorým sa zúčastnil ťaženia do Francúzska v máji a júni 1940. Po svojom prepustení 15. septembra 1940 v hodnosti slobodníka sa prihlásil k gestapu, kde pôsobil od 1. októbra toho istého roku,“ rozpráva Adamec o „jednom z najkrutejších vyšetrovateľov na referáte II A, ktorý na mučenie väzňov používal celú škálu fyzických trestov“.
Ako zistil historik Černý pri príprave svojej knihy Brnenské gestapo, po vojne bol Seitz obvinený zo smrti celkovo 24 ľudí, ktorých prípady vyšetroval a ktorí následne skončili na popraviskách, ďalej z obvinenia v prípade jedenástich ľudí, ktorých odovzdal do koncentračných táborov, 46 osôb, ktoré odovzdal súdu, a ďalších 59, ktorých vyšetroval.
Keďže bol Seitz okrem toho aj vedúcim kartotéky a navyše riadil všetkých konfidentov a agentov provokatérov, v kombinácii s jeho aktívnou účasťou pri celej rade zatýkacích akcií mu to po vojne prinieslo rozsudok smrti.
„Popravu vykonal verejne 21. decembra popravca Rudolf Pleskač na tom istom mieste, kde sa dva dni predtým uskutočnila exekúcia Antona Rottera,“ upresňuje Černý. „K osobnému životu Seitza dodajme len toľko, že so svojou manželkou mal jedno dieťa,“ dodáva Adamec.
Brutálny príšera, hovorili aj kolegovia
Vyučený stolár Rotter, ďalší Nemec, sa narodil 7. decembra 1909 v Brne. Už v druhej polovici 30. rokov minulého storočia sa aktívne podieľal na činnosti Henleinovej Sudetonemeckej strany a po okupácii sa tento aktívny nacista stal blokovým vedúcim NSDAP na Starom Brne a pôsobil tiež u gestapa, kde sa začiatkom marca 1942 stal samostatným referentom v hodnosti kriminálneho asistenta.
Preslávil sa rozsiahlymi aktivitami aj priamymi vraždami, keď napríklad pri zatýkaní na uliciach v Tišnove zastrelil sokolského odbojára Miroša Habrovca. Po vojne o ňom ako o jednej z najbrutálnejších príšer v radoch gestapa referovali nielen preživší väzni, ale aj jeho kolegovia.
„Stretnutie s ním znamenalo pre mnohých vyšetrovaných príslušníkov odboja vážne zranenia v podobe zlomených kostí či vyrazených zubov,“ popisuje Černý vo svojej knihe.
Ako sa očakávalo, táto neludská príšera bola 19. decembra 1946 odsúdená mimoriadnym ľudovým súdom na trest smrti. A vzhľadom na to, že „obžalovaný sa ukázal byť surovcom značného typu,“ ako zaznelo v rozsudku, bol Rotter toho istého dňa verejne popravený na dvore väznice Krajského súdu trestného v Brne na Cejlu.
Z tlmočníka sadistický mučiteľ
Ďalším z brnianskych Nemcov, ktorí sa vďaka znalosti prostredia a jazyka dobrovoľne prihlásili do služby na gestape v Brne, sa stal Willi Braun, prijatý najprv ako tlmočník. Neskôr mal ako kriminálny asistent na starosti prípady odbojovej organizácie Obrana národa.
Nielen o jeho strašných metódach pri výsluchoch svedčili po vojne ďalší preživší, napríklad vdova po zatknutom majorovi Oldřichovi Krampolovi, ktorý jej poslal z väzenia správu, že je práve vysluchovaný Braunom.
„Pri výsluchoch museli zadržaní cvičiť do úplného vyčerpania drepy, boli bití päsťami, obuškom či pištoľou, používalo sa trhanie nechtov, pichanie špendlíkmi a ďalšie doslova mučiace prostriedky,“ popísala toto svedectvo vo svojej práci o brnianskom gestape Jana Ševečková.
Zaznamenali svedectvá jedenásťčlennej odbojovej skupiny Brno-západ z Lískovca a ďalšie z Pisárok, pričom všetci opisovali mimoriadne brutálne správanie tohto gestapáka, ktorého meno sa objavuje v súvislosti s veľkým množstvom obzvlášť krutých akcií. Brigádneho generála Rudolfa Hanáka vysluchoval tiež Braun, ktorý väzňa bil bambusovou paličkou, až kým neomdlel, pričom druhý deň v tom pokračoval ešte silnejšou paličkou.
Braun mal na svedomí aj priamu vraždu kriminálneho inšpektora Alexandra Schobera z Veľkého Meziříčia, ktorý si pravdepodobne uvedomil neodvratnosť nemeckej porážky alebo sa mu hnuté svedomie, a nadviazal spojenie s českým odbojom. Braun ho zastrelil začiatkom apríla 1945, keď bola Schoberova činnosť prezradená a gestapo prišlo ho zatknúť. Aj Willi Braun bol po vojne odsúdený a 10. januára 1947 popravený.
Zločincov popravoval len jeden muž
Ako uvádza historik Černý, po vojne bolo v Brne popravených celkom 43 gestapákov, posledným z nich sa 11. októbra 1949 stal kriminálny zamestnanec Franz Prudky, ktorý mal na svedomí zatknutie 150 ľudí, z ktorých väčšina sa konca vojny nedožila.
„Poválečné popravy prebiehali na dvoch miestach – jednak na dvore budovy nemeckej telocvične na Údolnej 3 a potom na dvore väznice Krajského súdu trestného na Cejlu 71,“ dopĺňa odborník.
Celkovo bolo za vojnové zločiny popravených 83 ľudí, z toho tri ženy. Štrnásť tvorili udavači, ďalšími boli vyšší nacistickí funkcionári, fašistickí aktivisti a niekoľko sudetských Nemcov, ktorí sa dopustili činov už v roku 1938. Napríklad od 8. júna 1945 do 25. marca 1947 bolo za účasti verejnosti vykonaných šesť popráv na Údolnej a sedem na Cejlu.
Okrem exekúcií tých najbrutálnejších gestapákov išlo najmä o udavačov ako Jan Ocásek a podobných. S výnimkou jednej popravy vykonal všetky brnianske popravy Rudolf Pleskač, vyučený tesár a mäsiar, ktorý po vojne popravoval podobných zločincov aj v Uherskom Hradišti a vo Znojme.
V porovnaní so 537 nemeckými popravami za výnimočný stav v rokoch 1941 a 1942 išlo po vojne o úplný zlomok. Ako vyplýva z evidenčných listov o dodávke tiel, skončili telá popravených vojnových zločincov v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty Masarykovej univerzity, kde slúžili na výučbu budúcich lekárov.
„Telá povojnových odsúdených popravených v rokoch 1945 až 1948 v Brne, ktorých bolo celkovo vyše 80, tam naozaj končili. A vraj tam dodnes niektoré kostry gestapákov slúžia ako anatomické pomôcky pri výučbe študentov,“ uzatvára Černý.