Expert na tému detskej traumy Gabor Maté hovorí: „Trauma nie je to, čo sa vám stane, ale to, čo sa pritom odohrá vo vašom vnútri.“ A to je veľmi výstižné. Trauma vzniká vtedy, keď človek nespracuje silné emócie spojené s určitou udalosťou. Nejde však len o samotný zážitok, ale o to, ako naň reaguje telo a myseľ. Píše portál Idnes.cz
S tým súhlasí aj klinický psychológ a traumaterapeut Miroslav Hajduk. Zdôrazňuje, že nemožno jednoznačne určiť, čo v nás traumu vyvolá, pretože jej príčiny nemusia byť na prvý pohľad zrejmé. „Niekedy môže byť spúšťačom aj bežný zubársky zákrok, ktorý v budúcnosti vyvolá traumatickú reakciu, hoci ho nemožno označiť za extrémne nebezpečný či katastrofický,“ vysvetľuje.
Traumu môže vnímať aj naše nevedomie. Psychológ uvádza príklad, keď sa človek dostane do traumatickej reakcie po bežnej operácii v celkovej anestézii, hoci si na samotný zákrok vedome nespomína.
Je to už trauma?
Trauma môže mať mnoho podôb. Niekedy je zjavné – napríklad keď sa človek celý trasie po nehode, strate blízkej osoby alebo inom silnom otrasnom zážitku. Inokedy sa skrýva hlbšie a jeho prejavy sa objavia až po rokoch.
Rozpoznať, kedy sme prežili niečo, čo nám spôsobilo traumu, je teda zložité. Často sa stáva, že ani psychológ či psychoterapeut nedokáže jednoznačne určiť, prečo sa ti zrazu spustili panické ataky, trpíš depresiami či nespavosťou, mávaš nočné mory alebo sa ti z ničoho nič prudko rozbúši srdce.
Trauma ovplyvňuje celý organizmus.Telo si pamätá stres a napätie spojené s traumatickou udalosťou. Aj keď ti nespôsobila žiadne fyzické zranenie, ide o skúsenosť, ktorá ovplyvňuje tak psychiku, ako aj telo.
Doktor Peter Levine, autor metódy somatického prežívania, tvrdí, že trauma môže vzniknúť vtedy, keď človek v krízovej situácii aktivuje jeden z mechanizmov sebazáchovy: orientačný reflex (automatická reakcia na nové či nečakané podnety), stiahnutie sa alebo vyhnutie, útek, útok, zamrznutie či disociáciu (odpojenie sa od situácie). Ak naša psychika takto zareaguje, aktivuje sa nervový systém, ktorý nahromadí obrovské množstvo energie.
Podľa Levina trauma vzniká vtedy, keď sa táto energia neuvoľní a zostane uväznená v nervovom systéme.
Menej priestoru pre šťastie
K disociácii u človeka dochádza bežne – napríklad vtedy, keď v televízii vidíš nešťastie. Aby ťa príliš nezasiahlo, odpojíš sa a „vypneš“ pocity. Disociáciou ako dôsledkom traumy sa podrobne zaoberá psychoterapeut Franz Ruppert. Vo svojej knihe Trauma a rodinné konštelácie opisuje spôsob, akým naša duša reaguje na traumatizujúcu udalosť rozštiepením na niekoľko častí.
Podľa neho ide o stratégiu prežitia všetkých živých bytostí – tie si musia zapamätať traumatickú skúsenosť, aby sa z nej mohli poučiť, no zároveň si musia nájsť spôsob, ako na ňu „zabudnúť“, aby negatívne neovplyvňovala celý ich život.
Naša duša je na začiatku zdravá. Trauma z nej „odkrojí“ časť, ktorá je ňou zasiahnutá, a potom sa objaví ešte jedna časť, ktorá je zodpovedná za prežitie a zaoberá sa prekonávaním traumatickej skúsenosti. Čím častejšie sme traumatizovaní, tým menej v nás zostáva zdravého „ja“ – dá sa povedať, že aj priestoru na to, aby sme boli šťastní.
Hlavným cieľom tohto procesu štiepenia je oddeliť traumatizovanú časť od vedomého vnímania a udržiavať ju v odstupe. Niekedy sa však traumatizované „ja“ pôsobením určitých obrazov, zvukov, pachov alebo telesného kontaktu, ktoré pripomínajú pôvodnú traumatickú skúsenosť, dostane do poplachového stavu a domnieva sa, že ide o tú istú situáciu. To je spúšťač, ktorý uvádza traumatizované „ja“ do akcie. Môže sa to prejaviť širokou škálou psychických aj fyzických ťažkostí.
Ako traumu liečiť
Liečenie je dlhý proces, pretože trauma má tendenciu sa vracať. Príde nová výzva a ty musíš ísť zase o niečo hlbšie. Niekedy je potrebné vrátiť sa späť do terapie. Základom práce s traumatizovaným klientom je podľa traumatológa Hajduka pomôcť mu nájsť zdroje, z ktorých môže čerpať niečo pozitívne. Hovorí napríklad o kvalitných vzťahoch, kontakte s prírodou, dostatočnom odpočinku a podobne. Dobrou správou však je, že traumu možno skutočne spracovať. Je však potrebné počítať s tým, že to potrvá a že na to treba niekoho, kto ti s tým pomôže – ideálne kvalifikovaného psychoterapeuta.
Prvým krokom je prijatie a uvedomenie si, že sa v tebe niečo také deje, a tiež jasné a silné rozhodnutie, že sa s tým chceš vyrovnať, aby si mohol opäť žiť normálny a kvalitný život. To jednoduché, ale úprimné „naozaj chcieť“ dokáže zázraky – najmä keď pracujeme sami so sebou.