V začiatkoch 21. storočia, keď sa Irán potácal medzi režimovou tvrdosťou a nádejou na politické reformy, začala tamojšia Revolučná garda praktizovať mučenie, ktoré nevyžadovalo žiadne fyzické násilie. Bolo to mučenie mysle. Metóda, známa ako „biele mučenie“, je jednou z najtemnejších psychologických praktík modernej doby.
Nešlo len o potrestanie jednotlivcov, ale o vytvorenie atmosféry strachu a ticha v celej spoločnosti. Biela cela nebola len izoláciou – bola nástrojom propagandy, ktorý mal vystrašiť mladých, umlčať reformátorov a ukázať, že na zlomenie odporu im stačí psychická manipulácia, nie násilie.
Väzenie bez farieb, bez zvuku, bez seba
Predstav si celu, kde je všetko – doslova všetko – biele. Steny, podlaha, strop, posteľ, oblečenie, dokonca aj jedlo. Neochutená biela ryža na jednorazovom bielom tanieri. Žiadne okná. Žiadne tiene. Žiadne hlasy. Svetlo žiari nepretržite, bez šance na únik do tmy či spánku.
Neexistujú tam žiadne zvuky – stráže nosia tlmenú obuv a priestor je dokonale zvukotesný. V takomto sterilnom a senzoricky ochudobnenom prostredí väzeň rýchlo stráca pojem o čase, priestore... a nakoniec aj o sebe samom. To vytvára obrovskú psychickú bolesť, pretože náš mozog potrebuje tieto podnety na to, aby si zachoval jasný obraz o svete a vlastnej identite.
Z muža, čo túžil po zmene, sa stal len zlomený tieň
Jedným z najznámejších prípadov obete bieleho mučenia je Amir Fakhravar, bývalý iránsky študent medicíny, ktorého zatkli už v sedemnástich rokoch za kritiku režimu. Vo väzení strávil osem mesiacov v absolútnej izolácii.
„Všetko bolo biele. Podlaha, steny, svetlo, aj naše oblečenie. Nepočuli sme žiadne hlasy. Po čase som si nedokázal spomenúť na tvár mojej matky ani otca. Keď ma pustili, nebol som už normálny človek,“ povedal pre CNN.
Amnesty International vo svojej správe popisuje, že ak chcel Amir použiť toaletu, musel pod dvere potichu zasunúť biely papier ako signál pre stráže. Rozhovory boli zakázané, pohyb obmedzený, kontakt nulový.
Cieľ: zlomiť, zmanipulovať, umlčať
Biele mučenie nebolo trestom v bežnom zmysle slova. Bolo to systematické ničenie ľudskej osobnosti, ktorého cieľom bolo donútiť väzňov k priznaniu alebo k udaniu spolupracovníkov. No v širšom zmysle šlo o oveľa viac – o šírenie strachu v celej spoločnosti. Fakhravar to vystihol presne: „Nešlo len o nás. Chceli zastrašiť celú iránsku spoločnosť. Vychovávali generáciu detí v strachu.“
Režim sa snažil ukázať, že odpor voči autorite nebude tolerovaný – ani ticho, ani nenápadne. Biela cela bola tichým, no hrozivým odkazom: ak sa postavíš proti nám, stratíš sám seba.
Psychická bolesť bez hraníc
Psychologické dôsledky bieleho mučenia sú devastujúce. Mnohí väzni aj po čase trpia halucináciami, stratou identity, depresiami, ba až psychózami. A hoci na ich tele nie je vidno žiadne rany, ich psychický stav ostal navždy poznačený.
Táto metóda sa neskôr objavila aj mimo Iránu – hlásené boli prípady v USA či vo Venezuele. Ukazuje sa, že na to, aby si človeka zlomil, nepotrebuješ železá ani biče. Stačí mu vziať farby, zvuky... a samého seba.
