V Taliansku 18. storočia chodili katolícke ženy s dôverou do spovednice s tými najintímnejšími a najcitlivejšími problémami: s obavami o manželstvo, menštruáciu, plodnosť či vlastné telo. Spoveď pre ne znamenala bezpečný priestor, kde mohli úprimne a otvorene hovoriť o veciach, o ktorých sa vtedy verejne mlčalo. A práve tam ich neraz čakali poznámky, ktoré nemali nič spoločné so spiritualitou a pomocou, zato veľmi veľa s mocou a zneužívaním, píše portál The Conversation.
Keď duchovný sprievodca ubližuje
Vatikánske archívy sú plné prípadov, o ktorých sa bežne nehovorí. Niektorí kňazi v spovednici zásadným spôsobom prekračovali hranice a svoje správanie ospravedlňovali ako humor, zvedavosť či „otcovskú“ radu. Ženy však veľmi dobre vedeli, že takéto vety do spovede nepatria. A ich príbehy sú až nepríjemne konkrétne.
Napríklad v roku 1736 jedna žena z Pisy, Rosa, priznala spovedníkovi, že sa cíti byť nemilovaná. Na to dostala „radu“, aby „použila svoje prsty“,aby v manželovi prebudila túžbu.
Iné ženy boli podrobované ponižujúcim otázkam o svojom tele, o sexuálnych polohách s mužom, či semeno „nepadá mimo“, alebo či si porovnávali „hanebné časti“ s priateľkami.
V roku 1779 sa Colomba dozvedela od svojho spovedníka „lekciu“, ako presne má vyzerať akt počatia: jej manžel musí vložiť svoj penis do jej „hanebných častí“. V roku 1739 bola bezdetná Lucia zosmiešňovaná prirovnaním, že ženy „majú vaječníky ako sliepky“ a jej prípad je zvláštny, pretože žene „stačí zatiahnuť za klobúk a otehotnie“.
Záznamy zo spovedí obsahujú aj prípady, keď ženám bolo povedané: „Rád by som v tebe spravil dieru“ a videli kňaza trieť prstene hore-dolu po prstoch, aby napodobnil sexuálny ak.
Toto neboli žiadne rady. Bolo to obťažovanie.
Ženy poznali svoje hranice
Napriek dobe, keď bola ženská sexualita považovaná za niečo hriešne, hanlivé či nebodaj neprirodzené, ženy intuitívne rozumeli svojmu telu, svojim skúsenostiam a aj tomu, kedy je duchovná autorita toxická. Ich vedomosti nevychádzali z učených traktátov, ale zo života – z rozhovorov, pozorovaní a vlastných skúseností.
Kňazi boli vnímaní ako vážené, takmer polobožské postavy. Ich slovo bolo zákonom. A práve preto mali ich poznámky takú veľkú silu zraniť. V roku 1633 Angiola priznala, že sa po slovnom útoku „triasla tri mesiace“.
A predsa sa niektoré rozhodli konať.
Povedali si, že „stačilo“
Niektoré z týchto žien nabrali odvahu a nahlásili správanie spovedníkov priamo inkvizícii. A tá, hoci ide o inštitúciu, ktorú by sme nečakali v úlohe ochrancu, v mnohých prípadoch naozaj konala.
Zapisovali výpovede, predvolávali kňazov a niektorí z nich skončili s trestami: od pôstov a duchovných cvičení až po suspendovanie, vyhnanstvo či galeje.
Ženy síce nemali slovník, aký máme dnes, nepoznali slová ako „harassment“ či „zneužitie moci“, no veľmi dobre chápali, že to, čo sa deje, nie je správne. A hlavne: niektoré odmietli mlčať.
Sexualita bola vždy formovaná dobou, náboženstvom a mocou. A ženské telo bolo vždy predmetom dohľadu, posudzovania a komentovania. Ale dejiny nám ukazujú aj druhú stranu: ženy vždy mali odvahu ozvať sa. Aj v časoch, keď to bolo riskantné, nepopulárne, ba priam spoločensky nemysliteľné.